Ostane Kočner prezidenta! Nech KDH teraz už dá ruky preč od Korčoka

Som rovnako rád, že kolegovia z Postoja sa nestačili čudovať, s akou náhle vytrysknutou eufóriou robili politici z KDH vlažnému liberálovi Korčovi kampaň.

Kvitujem, že niektorí v KDH medzitým vytriezveli. Odkaz Roberta Fica, že sa chystá „vykostiť“ kresťanskú demokraciu, zrejme zapôsobil ako budík.

Ešte počas volebnej noci však zazneli z KDH nepochopiteľne nebezpečné úvahy.

Prečítal som si, aký má Korčok „silný politický kapitál“, ako sa tu už rysuje „náznak spoločného postupu“ opozície podľa vzoru SDK pod možným vedením Korčoka – a že KDH iba nedostatočne komunikovalo konzervatívnosť kandidáta.

Nemuseli ste sa bičovať, bratia a sestry, vy ste komunikovali všetko: usporiadaný manželský život kandidáta, jeho vernosť zakotveniu Slovenska na Západe aj jeho oddanosť právnemu štátu.

Viac tam nebolo.

Volebnú noc som sledoval doma vo svojej rakúskej obývačke. Keďže manželka pred desiatou zaspala, robil mi spoločnosť iba jeden človek: 21-ročný Róm z východoslovenskej osady.

Bolo by dosť zaujímavé porozprávať o tom, prečo u nás v detskej izbe momentálne býva 21-ročný osadník, pre ktorého je slovenčina iba treťou rečou, to však do novín nepatrí.

Spomínam ho iba preto, lebo som celý večer nepochopil, aké má on vlastne politické postoje. No počas hodiny a pol, keď v RTVS očakávali skôr Korčokovo víťazstvo, vykríkol niekoľkokrát záhadnú vetu:

„Ostane Kočner prezidenta!“

Existuje celý rad dôvodov, prečo Korčok nemohol vyhrať.

V sobotu sa mi zdalo, že môj spoločník sa stal obeťou hneď niekoľkých nedorozumení.

Potom som sa však ponoril do možných hlbších významov jeho výkriku.

Chápem depku v mojom okolí, sám som len priemerne sklamaný.

Nikdy som totiž neveril, že sa Ivan Korčok môže stať slovenským prezidentom.

Jeho výsledok 47 percent podľa mňa ukázal, že tieto voľby by sa dali aj vyhrať. Nie však s takýmto kandidátom.

Poviem to inak: Ivan Korčok bol v sobotu tým lepším, ale nebol dobrým kandidátom.

Existuje celý rad dôvodov, prečo nemohol vyhrať.

Po prvé, ťažko mohol vyhrať, lebo mal do činenia so sympatickejším súperom. Kade chodí, tade Peter Pellegrini šíri ľudskosť, normálnosť, radosť zo života, kým Korčok vyžaruje empatiu mrazničky.

Nie je ľudomil ako prezidenti Kiska a Čaputová.

Slúžil krajine síce bez väčšieho zlyhania, ale nikdy počas svojej kariéry neurobil niečo nad rámec toho.

Nikdy sa nikoho nezastal. Sám neskôr uznal, že sa počas svojho pôsobenia vo Ficovej vláde „mal zastať novinárov, keď im Fico nadával“. Ani whistleblowerky zo svojho ministerstva Zuzany Hlávkovej sa nezastal.

Dosluhujúca prezidentka sa napríklad zastala Rómov, ktorí zažili počas Ficových vlád brutálne zaobchádzanie.

Viete, koho konkrétne títo Rómovia v sobotu volili? Podľa jednej mojej dôvernej informácie nie favorita Čaputovej, ale Ficovho spolupáchateľa Pellegriniho.

Po druhé, Korčok mohol ťažko vyhrať, lebo ani ten jeho obdivovaný „prehľad“ v zahraničnej politike nie je až taký široký.

Demonštroval to svojou už legendárnou odpoveďou v ankete Postoja, v ktorej plošne popieral existenciu progresívnych tlakov zo strany európskych inštitúcií. Ak si človek, ktorý tri desaťročia pracuje v diplomacii, tieto tlaky nevšimol, je to v najlepšom prípade lenivec.

Mám kamaráta, ktorý s Korčokom počas najdlhšieho lockdownu večeral. Dobre si pamätám, aký rozrušený sa kamarát vrátil z tej večere: vraj s Korčokom nebola žiadna reč, zahraničná politika vtedajšieho ministra zahraničných vecí iba nudila.

Keď nemohol chodiť na recepcie a podávať si ruky s mocnými sveta, nebavilo ho to.

Je to určite menej významný detail, ktorý si bežní voliči nemohli ani všimnúť. Niektorí z nich však mohli vycítiť, že kandidát nehorí ani pre vlastné remeslo.

Odpudil voličov, ktorých zúfalo potreboval, a nadbiehal tým, ktorých mal istých.

Po tretie, ťažko mohol vyhrať, lebo pravicovoprozápadný tábor práve v posledných mesiacoch a rokoch stratil maďarskú menšinu. Je dobre známe, že pravica bez Maďarov obvykle nedokáže vládnuť.

Nie je to navždy stratené, orbánizmus je doma v kríze a aliancia poloninských hejrusov so žitnoostrovskými veľhunmi sa mi javí ako dosť neprirodzená vec, no protimaďarsky vyhranený kandidát Korčok existujúci problém len zhoršil.

Ako hovoríme v nemčine: S hentým na juhu ani kvetináč nevyhráš.

Po štvrté, Korčok ťažko mohol presvedčiť slovenských konzervatívcov mimo tvrdého jadra KDH a matovičovcov.

Keďže KDH ho pred druhým kolom poprosilo, aby bol taký láskavý a ukázal sa počas veľkonočných sviatkov v nejakom tom kostole, kandidát tejto prosbe vyhovel.

Urobil to však formou fotografie s dúhovou bratislavskou farárkou Annou Polckovou, autorkou paralelného Evanjelia podľa Anny. Tá zaujíma v slovenskom kresťanstve takú extrémne okrajovú pozíciu, že ju dokonca aj samotný biskup vyzval na zváženie svojho pôsobenia.

Nielenže tým Korčok verejne sfackoval kresťanských konzervatívcov, ale s neznesiteľnou ľahkosťou ukázal, akým je v straníckej politike analfabetom: odpudil voličov, ktorých zúfalo potreboval, a nadbiehal tým, ktorých už mal istých.

Po piate, ťažko mohol vyhrať, lebo sa neponížil k tomu, aby atakoval súkromný život svojho súpera.

Hodnoty, ktoré Peter Pellegrini žije v súkromí, boli najslabším miestom budúceho slovenského prezidenta. Tie hodnoty prekážali jeho potenciálnym voličom totiž viac ako Korčokovým voličom, pre ktorých Pellegriniho súkromie nepredstavovalo nič odsúdeniahodné, ale naopak – ideál.

Korčok sa rozhodol správne: Pellegriniho súkromie nevytiahol. To bolo chvályhodné, ba až noblesné.

Korčok nemohol vyhrať, lebo sa príliš dobre hodil do roly strašiaka.

Žiaľ, takmer rovnako džentlmensky sa vyjadroval aj o iných celoživotných zlyhaniach svojho protikandidáta – o 22-ročnom fungovaní Pellegriniho v bájnom papalášizme smeráckej mafie.

Ešte aj vo volebnú noc, keď priznal svoju porážku, zmohol sa Korčok v tomto smere iba na nevinnú výčitku: „Na Slovensku sa dá stať prezidentom aj tak, že budete viesť netransparentnú kampaň.“

Netransparentná kampaň, to je smiešna maličkosť, to je nič.

Niekto by bol musel pomenovať jamkaté zlo v celej svojej skazenosti.

To však urobil iba Matovič.

Ktorému už nik neverí.

Po šieste, Korčok nemohol vyhrať, lebo sa príliš dobre hodil do roly strašiaka.

Pellegrini vyhral v konečnom dôsledku preto, lebo jeho podporovatelia úspešne zasiali strach, že „vojnový štváč“ Korčok odvezie slovenských šuhajov v rozkvete života do zákopov nad Bachmutom.

Bol to čistý hoax. Vďaka tomu hoaxu sa však volebná účasť vyšvihla do takých výšin, aké od prvých priamych prezidentských volieb v roku 1999 nedosiahla.

Prozápadný tábor nedisponoval nástrojmi, s ktorými mohol čeliť tomuto emocionálnemu cunami. Doplatil na to, že v ukrajinskej otázke už dávnejšie stratil srdcia slovenskej väčšiny.

Keď sa raz matky boja o životy svojich synov, už nemá zmysel argumentovať osvetou o rozdelení kompetencií v zahraničnej a bezpečnostnej politike.

Vychádzam z toho, že s lepším kandidátom by bolo bývalo možné v zárodku neutralizovať túto vlnu, teda aspoň čiastočne.

S Korčokom to bolo vylúčené: vyhraňoval sa už pred Putinovou inváziou protirusky, v kampani nenútene pripustil zrušenie práva veta v zahraničnej politike EÚ, no a nikdy neprejavil rozoznateľné aktivity pre mier na Ukrajine alebo inde.

Neviem, čím sa počas roka a pol medzi odstúpením z úradu ministra zahraničných vecí a prezidentskými voľbami zaoberal. Raz sa prihlásil z dovolenky s manželkou.

V krajine, ktorá túži po mieri za každú cenu, to nestačilo.

Áno, opakujem, jednotný kandidát slovenskej opozície sa stal obeťou zákerného hoaxu.

Kočner v tejto chvíli už neťahá nitky v súmračnom predpolí vládnej moci.

Zlí ľudia, medzi ktorými sa nachádzali skutoční vojnoví štváči, urobili z tuctového elitárskeho diplomata „kandidáta vojny“.

Treba si však aj priznať, že po Jaroslavovi Naďovi nie je na Slovensku politik, ktorému sa toto závažné obvinenie prišije tak ľahko.

Samozrejme, nikto nemôže brániť PS, SaS alebo Demokratom v tom, že si Korčoka vezmú na nejakú kandidátku alebo aj ako matadora do nejakého spoločného projektu.

To je ich vec, tieto strany prevzali už aj horších lúzrov.

Kádehákom a kádeháčkam však odkazujem: ruky preč od Korčoka!

Keďže sa nikto lepší neponúkol, podpora jeho prezidentskej kandidatúry bola v poriadku. No ďalšie spojenie kresťanskej značky s takým politicky nezdatným liberálom môže KDH už iba poškodiť.

Mimochodom, ten 21-ročný východoslovenský Róm, s ktorým som sledoval volebný večer, nebol voliť. Keďže momentálne býva u nás, nemohol.

Stále mi však vŕta v hlave jeho výkrik: „Ostane Kočner prezidenta!“

No čím viac o tom rozmýšľam, tým viac sa mi odkrýva skrytá múdrosť.

Dobre, môj spoločník si do poslednej chvíle mýlil prezidentského kandidáta Ivana Korčoka s odsúdeným zločincom Marianom Kočnerom a so slovíčkom „ostane“ dokonca naznačil, že slovenský prezident Kočner v sobotu obhájil mandát.

To tak, našťastie, nie je. Marian Kočner v tejto chvíli už neťahá nitky v súmračnom predpolí vládnej moci, ale háda sa s iným zločincom blízkym slovenskej politike v Leopoldove o ideálnu hrúbku palaciniek.

Fajnovka Kočner si pýta tenké palacinky, Mikuláš Černák však vo väzenskej kuchyni pečie hrubé palacinky.

„Ostane Kočner prezidenta“ má zrnko pravdy v tom, že kariéry oboch prezidentských kandidátov sa ocitli pri kľúčovom míľniku.

Celý život profituje z toho, že robí zlu uhladenú fasádu.

V prípade Ivana Korčoka išlo o jedno z ľahkých zlyhaní jeho kariéry: on je bezpochybne zástancom právneho štátu, ale ani odhalenia o zrastenosti smerovlády s Kočnerom ho v roku 2018 nemotivovali k tomu, aby odstúpil z funkcie štátneho tajomníka v tretej vláde Smeru.

Bolo to ospravedlniteľné.

Pre Petra Pellegriniho už nie sú ospravedlnenia.

Keď Fico počas kočneriády padol, stal sa Pellegrini premiérom, ale nádej na očistu svojho politického tábora nevyplnil.

Celý život profituje z toho, že robí zlu uhladenú fasádu, a stal sa tak hlavou štátu.

Človek nikdy nevie, ale váš budúci prezident asi nebude taký hlúpy, aby Kočnera jedného dňa omilostil.

Nehrozí tak zatiaľ, že sa Kočner z mäsa a kostí sťahuje do Grassalkovichovho paláca.

Sťahuje sa tam iba jeho duch.