Fico vs. Fiačan Existujú hranice politického súboja? Iste, a Ústavný súd je za nimi

Novela trestných kódexov je pre vládnu koalíciu očividne nesmierne dôležitá. Jej význam naznačila už snaha o prijatie zákona v skrátenom legislatívnom konaní, došlo dokonca aj k obmedzeniu parlamentnej rozpravy.

Vyhrážky smerujúce k Ústavnému súdu a najmä jeho predsedovi však dokazujú, že dôležitosť novely prevyšuje existenciu akýchkoľvek červených čiar.

Aby sme šli argumentačne poporiadku.

Zákony má prijímať parlament a vládnuca koalícia nepochybne má mandát na to, aby plnila sľuby, ktoré voličom dala. Jedným z nich bola aj zmena trestnej politiky. Fakt, že ešte tesne pred voľbami súčasný premiér vylúčil rušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, teraz nechajme bokom.

Pravdou je aj to, že nastavenie trestnej politiky je politickým rozhodnutím. Ústavný súd však súčasťou politického boja rozhodne nie je a nesmie byť.

Späť k politike. Prijímanie zákonov k nej určite patrí. V ideálnom svete by zákony mali byť prijímané tak, aby priniesli čo najväčší benefit všetkým občanom, nie vybranej skupine jednotlivcov.

Nastavenie trestnej politiky je politickým rozhodnutím. Ústavný súd však súčasťou politického boja rozhodne nie je a nesmie byť.Zdieľať

Za žiadnych okolností sa však normotvorba nemôže realizovať v rozpore s ústavou. Pokiaľ sa to stane, do hry vstupuje Ústavný súd SR, ktorý musí základné piliere právneho štátu ochrániť.

Keď Ústavný súd rozhodne, v civilizovanom svete si môže politik pošomrať, nepochybne môže rozumnou formou skonštatovať aj to, že má odlišný názor. Rozhodnutie však musí akceptovať. Snahy o zdiskreditovanie sudcov pred rozhodovaním alebo účelové výzvy na nahradenie predsedu Ústavného súdu sú však ďaleko za hranicami akceptovateľného.

Teda aspoň v západnej civilizácii, ku ktorej nás údajne mala aj novela Trestného zákona míľovým skokom priblížiť.

Práve v tom je rozdiel medzi tým, kto vstupuje do politického súboja a kto nie. Politici musia v tomto smere znášať najvyššiu mieru diskomfortu. Sú priamo v aréne a občas sa, žiaľ, pritrafia aj podpásové údery od ich politických oponentov. Vo verejnom priestore operujú aj novinári, ktorí rany rozdávajú, avšak musia vedieť zniesť aj primeranú mieru kritiky.

Dôležitým slovom je „primeranú“. Ich delenie predstaviteľmi vládnej moci na „spriatelených“ a „znepriatelených“ opäť nepôsobí ukážkovo demokraticky, ale zahrnutie ústavných sudcov do politického boja je ešte o triedu horšie.

Fiačan reaguje na Fica Nespochybňujte našu integritu a neodvádzajte pozornosť. Nechystám sa odstúpiť

Adam Takáč

Predseda Ústavného súdu tvrdí, že ho mrzí únik čiastkových informácií z rozhodnutia súdu. Zriadil vyšetrovací tím, aby to prešetril. O ústavnosti novely Trestného zákona by mohlo byť rozhodnuté do niekoľkých týždňov.

V prvom rade: pokiaľ majú na Slovensku existovať nezávislé inštitúcie, vládna moc ich nemôže priamo ani nepriamo šikanovať. Ústavný súd je poslednou z bŕzd v demokratickom systéme, ktorý z povahy veci musí byť nezávislý.

V druhom rade: ak sa vláda v programovom vyhlásení zaviazala k „posilňovaniu dôvery verejnosti v spravodlivosť a právny štát“ a tiež k „upokojeniu polarizovanej spoločnosti“, súčasné dianie azda ani nemôže byť väčším popretím týchto záväzkov.

Ústavný súd je totiž aj poslednou vnútroštátnou inštanciou, na ktorú sa môžu obracať občania, ktorí sa domnievajú, že boli porušené ich základné práva. Aký signál verejnosti sa vysiela, keď nespokojný predseda vlády a koaliční poslanci spochybňujú kompetentnosť ústavných sudcov? Nie je potom rozhodnutie v neprospech dotyčného občana iba potvrdením faktu, že u nás nefunguje vôbec nič a spravodlivosť treba vziať do vlastných rúk?

Vyzývať nového prezidenta na odvolanie predsedu Ústavného súdu je za hranou. Zvlášť ak to robí premiér, ktorý sám dobre vie, že prezident na takýto krok ani nemá kompetencie.Zdieľať

Iste, ani rozhodnutia Ústavného súdu nie sú písmo sväté. Možno o nich viesť polemiky alebo o nich kriticky diskutovať. V odbornej miere je to dokonca nevyhnutné.

Vyzývať nového prezidenta na odvolanie predsedu Ústavného súdu je však za hranou. Zvlášť ak to robí tretí najvyšší ústavný činiteľ, ktorý sám dobre vie, že prezident na takýto krok ani nemá kompetencie.

Vcelku bizarne pôsobia aj vyhrážky zavedením nových lehôt na rozhodovanie. Ak vraj súd vie napísať 37 strán za 5 hodín, na meritórne rozhodnutie mu musí stačiť 30 dní.

Tu sa okrem iného núka aj otázka, prečo musel súd písať rádovo v hodinách, resp. dňoch a nie týždňoch. Zrejme to má niečo do činenia s faktom, že zákonodarca – a následne ministerstvo spravodlivosti – natiahol všetky lehoty pred zverejnením zákona, aké len prichádzali do úvahy. Toho zákona, ktorého naliehavosť vyžadovala parlamentné rokovania po nociach a napokon aj skracovanie rozpravy.

Autor je právnik, pracuje v Transparency International Slovensko.