Dva roky vojny Kedy konečne príde mier?

Už počiatočné ruské ťaženie na Kyjev prekvapilo nielen tých Európanov, ktorí verili, že ruská invázia je len americký hoax. Ale šokovalo aj veľkú časť samotných Ukrajincov, z ktorých si nemalá časť až do konca myslela, že Moskva sa iba snaží vymôcť si diplomatické ústupky. A prekvapila dokonca aj ukrajinskú armádu, ktorá počítala s hlavným ruským úderom v Donbase.

Po obsadení Hostomeľa sa zdalo, že ruská armáda má ukrajinské hlavné mesto na dosah ruky, no šťastena sa priklonila na stranu Ukrajiny.

Nasledovalo pre nejedného pozorovateľa prekvapivé ukrajinské víťazstvo pri Kyjeve, potom sa však v lete 2022 preklopil úspech zase na stranu Rusov. V Donbase postupovali a po páde Mariupola nasledoval pád aj ďalších miest, Severodonecka a Lysyčanska.

V ich ruinách často zostali len hŕstky živých duší, „víťazstvom“ tak bol ich zisk len v úvodzovkách. Ale aj keď ruské metódy boli drsné až primitívne, zdalo sa, že Ukrajinu prevalcujú.

Až dodávky raketometov HIMARS znovu obrátili kartu a Ukrajinci vďaka zásahom ruských muničných skladov znovu dokázali zastaviť nepriateľský postup. Ukrajincom sa podarila nečakane úspešná protiofenzíva pri Kupiansku aj oslobodenie Chersonu, po neúspešnej letnej protiofenzíve iniciatívu zas prevzalo Rusko.

Ponaučenia

„Často si myslím, že história je zaujímavejšia, neskutočnejšia a fascinujúcejšia ako fikcia, lebo sa dejú veci, ktoré sú surreálne a ktoré ste si nemohli vymyslieť. Museli sa stať v skutočnom živote a myslím si, že jednou z najfascinujúcejších vecí na vašej vojne je to, koľko z prvotných dojmov nebolo nevyhnutne správnych. Rôzne veci, ktoré sa často na začiatku dozvedáme, nie sú pravdivé, potom sa musíme vrátiť a opraviť záznam,“ zhŕňa svoje dojmy analytik Michael Kofman.

Možno najtriviálnejším ponaučením pre Európanov je, že ich kontinent nie je žiadnou oázou mieru a pokoja, v ktorom je vojna skrze existenciu nadnárodných organizácií a civilizovanosť jeho obyvateľov vylúčená, ba priam nemožná.

Táto vojna ukazuje aj predčasnosť rôznych výkrikov, ktoré predpovedali „smrť“ rôznych zbraňových systémov ako tankov či bojových vrtuľníkov.

Často sa ukázalo, že údajne „zázračné“ zbrane ako drony Bayraktar, protitankové strely Javelin či raketomety HIMARS síce dokážu krátkodobo ovplyvniť bojisko, no skôr či neskôr sa zmení charakter vojny a nepriateľ sa prispôsobí ich prítomnosti.

Pre Európanov oboje znamená, že musia od základov premyslieť spôsob, akým uvažovali o európskej bezpečnosti po roku 1989.

Andrej Žiarovský Rozhovor Tuckera Carlsona s Vladimirom Putinom som si musel púšťať po dávkach

Lukáš Krivošík

Netradičný pohľad na blížiace sa druhé výročie nevyprovokovaného prepadnutia Ukrajiny Ruskom. 

Straty

V historickom meradle síce nie príliš prekvapivými, zato v porovnaní s poslednými desaťročiami európskych dejín o to šokujúcejšími sú počty padlých, ktoré obe strany zaznamenali.

Ako zistila ruskojazyčná služba BBC spolu s ruskou Mediazonou (ktorá doposiaľ menovite identifikovala 45-tisíc padlých Rusov), skutočný počet padlých ruských vojakov pravdepodobne k januáru presahuje 83-tisíc padlých vojakov ruskej armády a ďalších 23-tisíc vojakov „ľudových republík“ DNR a LNR. Ruské straty sú, tak odhadujú ruskí novinári, v roku 2023 vyššie než v roku 2022, dohromady na strane Kremľa padlo vyše 107-tisíc ľudí.

Podľa amerických odhadov Rusko za necelé dva roky zaznamenalo 315-tisíc padlých a ranených.

O ukrajinských stratách ešte stále vieme menej než o tých ruských, je nesporné, že sú tiež veľmi vysoké, ale pravdepodobne o niekoľko desiatok percent nižšie.

Možno najtriviálnejším ponaučením pre Európanov je, že ich kontinent nie je žiadnou oázou mieru a pokoja, v ktorom je vojna skrze existenciu nadnárodných organizácií a civilizovanosť jeho obyvateľov vylúčená, ba priam nemožná.

To, samozrejme, nič nemení na fakte, že Putinovej invázii padli za obeť desaťtisíce Ukrajincov, vojakov aj civilistov, ktorí – nebyť imperátora v Kremli – všetci ešte mohli žiť.

Aj straty techniky sú obrovské, Rusko doposiaľ preukázateľne prišlo o prinajmenšom 2754 tankov a ešte väčší počet bojových vozidiel pechoty. Ukrajinské straty doposiaľ dosahujú prinajmenšom 748 tankov.

Realitou, ktorú si však všetky európske štáty budú musieť uvedomiť, je, že Rusko napriek obrovským stratám dokáže bojovať ďalej a po konci vojny bude zbrojiť naďalej. Dá sa preto očakávať, že Rusko v horizonte niekoľkých rokov po konci vojny bude rovnako nebezpečným protivníkom ako na jej začiatku.

Zároveň sa ukazuje, že v modernej medzištátnej vojne sú straty každý mesiac mnohonásobne vyššie než za mnohé roky „stabilizačných“ misií na Blízkom východe. Ak chceme odstrašiť prípadného útočníka, musíme preto už dnes vybudovať vhodné zálohy, aby armáda dokázala v boji pokračovať aj po niekoľkých týždňoch bojov.

Kedy sa táto vojna skončí

Po dvoch rokoch je celkom pochopiteľné, že nejeden čitateľ si položí otázku, ako sa vlastne táto vojna má skončiť.

Za najpravdepodobnejší scenár v súčasnosti, rovnako ako pred rokom a pol, možno považovať „no-war, no-peace“ (ani vojna, ani mier). Teda situáciu, v ktorej sa front na nejakom mieste zasekne a boje skôr či neskôr ustanú. Ak k tomu dôjde, Ukrajina síce nebude slobodná a zjednotená, ale podobne ako v Kórei sa podarí zabrániť najhoršiemu a zachrániť aspoň malý, ale vnútorne konsolidovaný a vo svojej suverenite neobmedzený štát mimo moskovskej sféry vplyvu.

Rovnako ako v prípade Kórey však bude tento štát aj naďalej potrebovať západnú podporu a záväzné bezpečnostné garancie, aby nedošlo k opätovnému vzplanutiu konfliktu. Minsk III, ako sa často nazýva scenár, v ktorom sa dohodne prímerie bez bezpečnostných garancií, preto nemôže byť riešením.

Jednak Rusko nie je ochotné akceptovať reálne nezávislú Ukrajinu, na druhej strane Ukrajina nie je ochotná akceptovať obmedzenia svojej suverenity do tej miery, ako ich Rusko požaduje. Navyše Ukrajina nemá žiadne garancie (a už vôbec nie dôvod si myslieť), že by Rusko výmenou za ústupky svoje sľuby tentokrát dodržalo.

Zároveň takémuto scenáru bráni nielen Putinova obsesia údajnými historickými nárokmi Ruska na územia svojich susedov, ale aj jeho presvedčenie, že Západ je slabý a Rusko vojnu skôr či neskôr vyhrá.

Vajatavosť a krátkozrakosť západných politikov od časti amerických republikánov až po Roberta Fica mu v tomto presvedčení aspoň zdanlivo dáva za pravdu, i keď sa výsledky zatiaľ nedostavili. Ak teda niečo vojnu predlžuje, nie sú to západné dodávky zbraní, ale krčmové reči západných politikov.

Najrýchlejší spôsob, ako nastoliť trvalý mier, je presvedčiť Kremeľ, že túto vojnu nevyhrá a Západ spraví všetko pre to, aby jeho pozícia o rok bola horšia, než je dnes.

Najrýchlejší spôsob, ako nastoliť trvalý mier, je presvedčiť Kremeľ, že túto vojnu nevyhrá a Západ spraví všetko pre to, aby jeho pozícia o rok bola horšia, než je dnes.

V prípade Kórey trvalo podpísanie prímeria tri roky, pričom posledné dva roky sa front hýbal už len minimálne. Po komunistickej invázii Juhu a následnom americkom vylodení pri Inčone až po čínsku intervenciu sa front v prvom roku hýbal tak často, že Soul vlastníka vymenil až štyrikrát.

Potom sa však front zasekol a obom stranám trvalo dva roky, kým dokázali vyjednať prímerie.

Či k nejakému formálnemu prímeriu na Ukrajine dôjde, je menej dôležité než otázka, ako zabrániť novej vojne. V prípade Ukrajiny je nereálne, že by tam USA rozmiestnili podobný počet vojakov ako v Kórei. Riešením nie je ani jej „neutralita“, keďže ako Putin názorne znovu raz ukázal v rozhovore s Tuckerom Carlsonom, jeho agresiu poháňa prvotne ruský imperializmus a zvrátené videnie ruskej histórie.

Nevyhnutné preto bude Ukrajinu začleniť do európskeho bezpečnostného poriadku, ktorý v súčasnosti tvoria štyri písmená – NATO. Len tak sa dá zabrániť, aby po Minsku I, Minsku II a možno aj Minsku III nasledoval aj Minsk IV.

Čo ak Rusko napokon vyhrá?

Menej pravdepodobnou možnosťou, ktorá však napriek všetkému nie je nereálna, je aj víťazstvo Ruska porážkou Ukrajiny. Ak Západ nakoniec stratí odhodlanie Ukrajinu podporovať a pomoc úplne zastaví, Rusko môže Ukrajinu zvalcovať.

Pre Slovensko by to znamenalo najhorší možný koniec vojny. Na našich východných hraniciach by vznikol satelitný štát úplne podrobený Moskve, ktorý by Rusko mohlo využívať na podobné destabilizačné kampane ako Bielorusko voči Poľsku či Litve, o ďalších miliónoch utečencov ani nehovoriac.

Preto Slovensku nemôže byť jedno, kde povedie východná hranica Ukrajiny ani či bude suverénnym štátom alebo nie.

Čítajte tiež

Ako vojna zmenila Zakarpatsko Ženy majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Juraj Brezáni Jozef Majchrák

Do západoukrajinského regiónu prišli ukrajinskí podnikatelia aj vojnoví utečenci. Veľký biznis sa tu mieša s traumami z východnej časti krajiny.

Najlepší možný scenár

Podľa vojenských analytikov, ako je Michael Kofman či Dara Massicot, ponúka najlepšie šance na vyjednanie mieru rok 2025.

Argumentujú pritom tým, že Rusko dokáže financovať trojročnú vojnu a vďaka ochote vynaložiť značnú časť svojich finančných a vojenských rezerv sa momentálne nachádza (relatívne k Západu) vo svojej najsilnejšej možnej pozícii.

Ruský vojenský priemysel pracuje na maxime, zatiaľ čo Západ plánované ciele navýšenia výroby dosiahne až v priebehu roka 2025.

Aj ak je ťažké uveriť, že Ukrajina v roku 2025 dokáže rozhodujúco poraziť Rusko. Jej vyhliadky na nejaké úspechy však budú (za predpokladu, že sa realizuje plánované navýšenie výroby munície) výrazne lepšie než v tomto roku.

V tejto situácii sa môže začať meniť aj ruský kalkul. Doposiaľ Kremeľ počítal s tým, že čas pracuje preňho a že Západ ako prvý stratí odhodlanie. Nemal preto dôvod ustupovať, a naopak mohol požadovať ústupky zo strany Ukrajincov, ktorým vojna devastuje krajinu.

Ak sa však trend obráti, záujem Kremľa na dohode výrazne narastie. Práve moment, keď Kremeľ stratí vieru vo svoje víťazstvo, preto bude najlepšou chvíľou, keď by zasadnutie za stôl a spustenie vyjednávania mohlo vojnu ukončiť.