Šesť rokov po vražde Je to horšie, než sme si predstavovali. Ale nie je to beznádej

Pamätám si, ako mi Marek Vagovič niekedy začiatkom roka 2018 hovoril, že jeho mladý kolega z Aktualít pracuje na niečom veľkom – myslím, že použil aj výraz, že keď to vyjde von, bude to bomba. Marek mi nechcel naznačiť viac, napokon, aj v jeho vtedajšej redakcii len zopár ľudí vedelo či tušilo, že Ján Kuciak pracuje na kauze talianskej mafie pôsobiacej na východe Slovenska a ide po stopách, ktoré vedú priamo na úrad vlády.

Keby Jána a Martinu o pár týždňov neskôr neboli zavraždili, z mladého investigatívca by sa bola stala nová hviezda. Jeho text by bol dostal premiéra a celú vládu pod výrazný tlak a závažné zistenia by boli rozvíjali ďalšie médiá. Dovtedy skôr nenápadného a skromného Jána Kuciaka oceňovali len znalci z novinárskej brandže aj mimo nej, ktorých zaujalo, s akými zdrojmi a dátami pracuje

Naopak, ľuďom ako Marian Kočner či Norbert Bödör naháňali Kuciakove texty o rôznych prepojeniach, ktoré boli pre laikov často technické a komplikované, oprávnený strach. Uvedomovali si, že mladý novinár je bystrý, má talent a chuť skúmať detaily, na ktoré by iní nemali trpezlivosť.

Text o talianskej mafii bol už takmer hotový, investigatívec mal v pláne ešte posledné stretnutia, žiaľ, už ich nestihol.

V ten hrozný pondelok 26. februára sme sa všetci dozvedeli, čo sa stalo.

Keď sme viaceré médiá vrátane Postoja zverejnili posledný text Jána Kuciaka – to bolo v stredu ráno –, už sme vedeli, že tretia vláda Roberta Fica sa otrasie v základoch.

Talianska mafia na Slovensku. Jej chápadlá siahajú aj do politiky

Ján Kuciak

Toto je posledná reportáž Jána Kuciaka, na ktorej pracoval. Článok pre Aktuality. sk nestihol dokončiť a zverejniť, pretože ho aj s jeho partnerkou zavraždili.

Ján Kuciak vlastne v posmrtnom vydaní opísal dekadenciu Ficovho vládnutia. Predostrel obraz premiéra, ktorý sa obklopuje pochybnými figúrkami a potrebuje slabé inštitúcie, ktoré neohrozia záujmy strany a jej biznisového podhubia. Išlo len o zlomok obrazu, ďalšie čriepky sa o niekoľko mesiacov začali skladať z Kočnerovej Threemy a prvých výpovedí ľudí zvnútra systému.

Hoci sa predstavitelia Smeru neskôr vysmievali médiám, že v tie dni a týždne uverili talianskej stope, faktom je, že neskoršia stopa vedúca k Marianovi Kočnerovi dopadala na Smer, ale aj na krajinu ako takú ako oveľa ťažšie bremeno.

Keby sa bolo ukázalo, že vraždu Kuciaka si objednala talianska mafia, či už tá domestikovaná, alebo priamo z Kalábrie, stále by sme sa boli mohli utešovať, že najtemnejšie postavy smeráckeho podnikateľského prostredia síce bezbreho korumpujú, ale nevraždia.

Lenže vraždu Kuciaka si zjavne objednal muž, ktorého pred mnohonásobným trestným stíhaním chránil policajný a prokurátorský klan riadený Norbertom Bödörom, pravou rukou premiéra Fica.

Bolo prirodzené, že novinári si odvtedy želali čo najskorší Ficov politický koniec a mnohí dúfali, že ho raz uvidia minimálne vo vyšetrovacej väzbe.

Po šiestich rokoch je všetko inak. Fico je späť ako premiér a zo svojho pádu v roku 2018 si vyvodil mocenské ponaučenie, ktoré ho po troch obdobiach premiérovania transformuje na iný typ politika. Hoci má k dispozícii len krehkú väčšinu v trojkoalícii, správa sa omnoho brutálnejšie než v rokoch 2012 až 2016, keď bol na čele jednofarebnej vlády s pohodlnou väčšinou.

Rušenie Úradu špeciálnej prokuratúry či samoamnestia cez novelu Trestného zákona ukazujú, že Fico IV. nevracia Slovensko pred rok 2020 (čo bola optimistickejšia verzia) ani pred rok 2018 (to bola pesimistickejšia verzia), ale kombinuje prvky mečiarovských 90. rokov s tým, čo odpozeral v blízkom zahraničí.

Slovenská spoločnosť je tak na tom celkovo horšie než v roku 2018, keď veľká časť spoločnosti verila, že sa práve štartuje očistný proces, ktorý sa naplno spustí voľbami v roku 2020 a ktorý už nebude možné zastaviť.

Dnes vidíme, ako sa pôvodné očakávania najskôr vyčerpali a neskôr celkom zvrátili. Prepad či prerod k horšiemu sa týka viacerých oblastí, politiky, právneho štátu aj médií.

Mediálna transformácia krajiny

Robert Fico ani nemusí ovládnuť RTVS a mentálne ju navrátiť do čias Igora Kubiša. Napokon, mediálne je na tom dnes neporovnateľne lepšie ako pred šiestimi rokmi.

Smer sa jednak pozoruhodne sprofesionalizoval v oblasti sociálnych médií. Ak to prepočítame pomerom k počtu obyvateľov, z hľadiska prenášania posolstiev a zásahu publika patrí k najúspešnejším stranám v Európe. To, čo mal Mečiar v Kubišovej STV, má Fico v podobe YouTubu, Facebooku a ďalších kanálov.

Priali mu aj ďalšie okolnosti a trendy.

Skupina Penta si z Gorily zobrala poučenie, že sa potrebuje postupne zmocniť nemalej časti mediálneho prostredia, ktoré aj spolu s dobre platenými advokátmi otupí hrot budúcich útokov, vylepší imidž a otvorí nové možnosti pôsobenia.

Dnes jej patria najsilnejšie bulvárne tituly, z ktorých niektoré už celkom jasne slúžia záujmom majiteľov, ktoré sa zhodou nenáhodných okolností prelínajú s mocenskými potrebami Smeru a Hlasu zrušiť špeciálnu prokuratúru či deformovať trestné právo.

Niektoré novinárske zápletky pôsobia po tých šiestich rokoch obzvlášť poľutovaniahodne. Pred šiestimi rokmi som si myslel, že Adam Valček, ktorý sa dobre poznal aj s Jánom Kuciakom, bude jedným z lídrov mladej generácie investigatívcov, mal na to analytické schopnosti a zdalo sa mi, že aj odvahu.

Dnes Valček pracuje pre mediálne impérium Penty, ale čo je horšie, s týmto svetom aj úplne splynul. V nedávnej relácii Plusky vysvetľoval, prečo je jasné, že Imrecze a Suchoba vo svojich výpovediach o kauze Miroslava Výboha museli klamať, problém bol však v tom, že sám Valček zavádzal o ich výpovediach. Sekundovala mu Anka Žitná, ktorá opakovane argumentovala príručkou Únos spravodlivosti z dielne Ficových advokátov spôsobom, ako keby nebola moderátorkou, ale hovorkyňou Smeru.

Robert Fico nepotrebuje budovať vlastné médium, má ho.

Napokon, je tu aj svet takzvaných alternatívnych médií, v ktorých nepracujú skutoční novinári, ale preklápači obsahu pochybnej úrovne, aj títo hrajú momentálne podľa nôt novej vlády. A k tomu ešte pribudol istý nebezpečný influencer, ktorého zásah zosilňujú médiá Penty aj alternatívcov. Podobný obsah, len so špecializáciou na novinárov, chcel kedysi vytvárať Marian Kočner, ale potom prišlo jeho zatknutie, Zoroslav Kollár si svoju mediálnu platformu vytvoril po zatknutí, zjavne ho to baví a je ešte zjavnejšie, kto všetko oceňuje jeho veľmi úspešný kanál.

A je tu ešte jeden trend, ktorý praje Ficovi a týka sa jeho najväčších nepriateľov, takzvaných médií hlavného prúdu. Na jednej strane sú to tieto médiá, ktoré robia skutočnú žurnalistiku, no v posledných rokoch z väčšej časti výrazne sprogresívneli, čo možno tak neprekáža ich biznismodelu, ale vzďaľuje ich to od stredu spoločnosti. Popri fenoméne novinárskeho aktivizmu, ktorý je v tejto polarizovanej a napätej dobe silný nielen na Slovensku, je to problém, ktorý sa bude v najbližšej budúcnosti skôr zosilňovať než zmierňovať.

Na druhej strane dobrou správou je, že aj keby trojkoalícia zaútočila na verejnoprávnu RTVS podobne brutálnym spôsobom, akým chce teraz zrušiť ÚŠP a zmeniť trestné kódexy, nebude to návrat do 90. rokov. Pre Slovensko je devízou, že desaťtisíce ľudí sú ochotné platiť za obsah kvalitných médií, či už je zamknutý, alebo otvorený. Viaceré redakcie tak nie sú odkázané na inzerciu, sú to platiaci čitatelia, ktorí ich držia aj udržia pri živote a ďalšom raste.

Otázkou však je, čo urobí s komerčnými televíziami ako JOJ a Markíza rastúci tlak novej moci na majiteľov. Premiér Fico si už vzal na mušku Markízu, koncom roka vyhlásil, že dá svojim ministrom pokyn, „ako majú finančne pristupovať k tejto televízii“, a hovoril o akýchsi 26 miliónoch eur, ktoré Markíza údajne dostala za predošlej vlády.

Faktom je, že najviac inzercie si na staniciach tejto televízie objednáva štátny Tipos, vláda má tak poruke rýchlo použiteľné páky, ktorými môže minimálne na túto televíziu pritlačiť.

Právny štát, čo z neho zostalo a zostane

Po šiestich rokoch je sklamaním aj vývoj niektorých inštitúcií právneho štátu.

Jednou z lepších správ bolo určite zriadenie a postupné etablovanie Najvyššieho správneho súdu, kde sa potvrdilo, že ak do čela novej inštitúcie postavíte slušného a schopného človeka (predsedom NSS je Pavol Naď, ktorý mal dobrú povesť už ako sudca Krajského súdu v Košiciach), aj napriek počiatočnému chaosu to bude fungovať.

No aj uplynulé roky, ktoré predchádzali nástupu Fica IV., možno viac hovoriť o sérii premárnených šancí.

Pod vedením nevýrazného Jána Šikutu sa neudiala žiadna badateľná zmena k lepšiemu na Najvyššom súde, generálnej prokuratúre velí Maroš Žilinka, ktorý má aj vnútri tejto inštitúcie horšie postavenie a hodnotenie než jeho predchodca Jaromír Čižnár.

O doterajšom pôsobení Žilinku už bolo napísané aj povedané všetko podstatné: nie každé použitie paragrafu 363 bolo z jeho strany svojvôľou, pretože platí, že nie každý prípad, ktorý putoval z NAKA a špeciálnej prokuratúry, mal dostatočnú dôkaznú silu.

Ale Žilinka a jeho námestník Jozef Kandera viackrát použili bezprecedentný postup, ktorý zaváňal až šokujúcou účelovosťou: napríklad keby boli zrušili obvinenie voči exriaditeľovi SIS Vladimírovi Pčolinskému len s odkazom na nedostatočné dôkazy, bolo by to malo väčšiu váhu než celkom svojvoľný výklad, že vyšetrovateľ napísal uznesenie o trestnom stíhaní až po inom úradnom zázname, a nie naopak.

Kauza Pčolinský Čo zamlčal Jozef Kandera a prečo by nemali mlčať trestní sudcovia

Martin Hanus

Jozef Kandera nehovoril na tlačovke o podstatnej veci, ktorá by nemala zapadnúť prachom.

Žilinkovo zvolenie za generálneho prokurátora pritom vítali s istým pozitívnym očakávaním aj viacerí novinári a právnici. Napokon, aj to bol dôvod, pre ktorý ho Boris Kollár – a z úzadia aj Vladimír Pčolinský – dokázali presadiť vo vládnej koalícii ako kandidáta.

Žilinkovo čudné správanie sa najskôr prejavilo pri vyšetrovaní únosu Vietnamca. Problémom vôbec nebolo, že Žilinka odmietol teóriu o vedomej participácii slovenských orgánov a zmietol časť trestných oznámení, ale najmä to, že o únose opakovane klamal. Dokonca napriek všetkým dôkazom a neskôr aj rozsudkom nemeckých súdov spochybňoval, že by Trinh Xuan Thanh bol býval unesený cez územie Slovenska.

Žilinka sa takto správal viackrát, nikdy nebolo jasné, či hybným motívom je jeho príslovečná zaťatosť alebo naňho vplýva iný záujem. Generálnu prokuratúru poškodzoval aj svojimi výletmi do politiky, keď obrannú zmluvu s USA hlúpo prirovnával k okupačnej zmluve z roku 1968, posledné týždne zas vyvíjal tlak na radu prokurátorov, ktorá dôrazne protestovala proti zmene trestných kódexov a rušeniu ÚŠP. Napokon sa ku kritike vládneho návrhu pridal aj on, ale skôr pasívnym a formálnym spôsobom.

Keď krátko pred voľbami vyhlásil, že čoskoro oznámi závažné osobné rozhodnutie (bolo zjavné, že sa chystá odstúpiť z postu generálneho prokurátora, len nebolo jasné, čo bude nasledovať), aby po voľbách len stroho informoval, že pokračuje, aby ďalej dbal na zákonnosť, už len umocnil dojem účelovosti a trápnosti svojho pôsobenia.

Lenže s odstupom sa treba kriticky pozrieť aj na druhý, lepší breh.

Nesporne platí, že oporným stĺpom vyšetrovania korupčnej a majetkovej kriminality najmä z éry Smeru boli NAKA a Úrad špeciálnej prokuratúry, ktoré dosiahli v priebehu pár rokov pozoruhodné výsledky v podobe desiatok obvinení či obžalôb, ktoré viedli k početným odsudzujúcim rozsudkom.

Bolo pochopiteľné, že pri takom nápore – aj pod stupňujúcim sa politickým tlakom najmä zo strany silnejúcej opozície – sa vyšetrovatelia aj prokurátori dopustia chýb.

Najvážnejšou výčitkou však bolo, že skupinka vyšetrovateľov a prokurátorov ÚŠP nerobí chyby, ale vedome manipuluje s kajúcnikmi, aby si od nich vymohla požadované výpovede do svojej skladačky. Nič tohto typu sa zatiaľ nepreukázalo, z odposluchov čurillovcov vyplynulo, že vyšetrovatelia sa medzi sebou možno rozprávajú drsne aj vulgárne. No ani po dva a pol roku trestného stíhania čurillovcov sa nezdá, že by boli marili spravodlivosť vyšetrovacie metódy policajtov NAKA, ale skôr zásah inšpekcie a krajskej prokuratúry proti nim.

Lenže aj vyšetrovatelia NAKA a Lipšicovi prokurátori robili chyby, niektoré z nich boli vážne.

Prístup k takzvaným kajúcnikom naštrboval dôveru aj medzi ľuďmi, ktorí inak polícii a odkrývaniu korupčných zločinov držali palce. Dohody s kajúcnikmi však boli zvonka netransparentné, čo bol jednak problém vágne nastavených pravidiel, ale aj konkrétnej taktiky. Nebolo jasné, aký benefit sa poskytuje spolupracujúcej osobe, čudne pôsobilo, že kľúčový kajúcnik Ľudovít Makó, ktorý mal v zločineckej reťazi smeráckeho systému vysoké postavenie, sa priznaniami vykúpil minimálne navonok príliš ľahko a jemu blízkym firmám sa naďalej darí.

Spätne sa zdá, že väčšiu dôveru by bol budil postup vyšetrovania, ktorý by bol trval na tom, nech kajúcnici vypovedajú všetko, čo vedia, a až v samotnom závere by boli prišli na rad dohody o vine a treste.

Udiali sa aj jednotlivé excesy, jedným z najočividnejších bola nadkvalifikácia v kauze advokáta Martina Ribára, ktorý strávil vo vyšetrovacej väzbe takmer dva roky (až do rozhodnutia Ústavného súdu). Ale zjavnou nadkvalifikáciou trpeli aj ostro sledované kauzy čelných predstaviteľov opozície Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, ktorí pre nezákonné intrigy proti Kiskovi a Matovičovi čelili obvineniu zo založenia zločineckej skupiny, pričom prokurátor žiadal aj vydanie lídra opozičnej strany na väzobné stíhanie.

Tento prístup bol prepálený a premotivovaný, zjavne nezodpovedal skutkovému deju, v rámci ktorého Fico s Kaliňákom boli naozaj dôvodne podozriví z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Ďalším problémom bolo odpočúvanie Fica, Kaliňáka a advokátov v poľovníckej chate, ktoré neprinieslo žiadne hmatateľné výsledky na trestnoprávne konanie, zrejme preto unikli záznamy do médií, čo malo vo výsledku kontraproduktívne účinky.

Keďže ani médiá tieto chyby a postupy dostatočne nekritizovali, Fico sa cítil ako štvaná zver, ktorú vtedajšia vládna moc nechce poraziť politicky, ale poslať ho za mediálnych fanfár do väzenia.

Fico, ktorý vytrvalo napádal vyšetrovateľov a na straníckych tlačovkách manipuloval s faktmi aj nahrávkami, z týchto protiútokov načerpal silu a dnes je už z dodatočných kuloárnych informácií zrejmé, že posledné týždne pred voľbami si i vďaka akciám NAKA, ktoré im predchádzali, k sebe pritiahol Hlas a Petra Pellegriniho, ktorému sa pôvodne do vlády so Smerom nechcelo.

Samozrejme, vláda Smeru a Hlasu by sa s najväčšou pravdepodobnosťou bola zrodila aj bez týchto chýb, rovnako aj bez nich by mal Fico motiváciu radikálne zakročiť proti špeciálnej prokuratúre a vyšetrovateľom NAKA.

Ale tie chyby treba pomenovať a vziať si z nich poučenie pre budúcnosť – ak sa teda ešte o niekoľko rokov naskytne nová šanca a priestor pre policajtov a prokurátorov, ktorí budú brať svoju prácu vážne a nezľaknú sa, keď ich vyšetrovanie dovedie na najvyššie poschodia.

Degenerácia politiky a nová šanca

O úpadku slovenskej politiky po tých šiestich rokoch je už zbytočné hovoriť.

Lídri zmeny z roku 2020 svoju zodpovednosť katastrofálne nezvládli. Ako spoločnosť sme doplatili na to, že po odumretí starej pravice sa na scéne neetablovali normálne strany, ktoré by boli schopné prevziať moc a riadiť štát.

OĽaNO nefungovalo ako organizovaná strana, ale ako ukričaná sekta, ďalšie spoluvládnuce strany SaS a Sme rodina mali síce o niečo viac členov, ale takisto boli stvorené na obraz svojich majiteľov, ktorých obmedzenia predurčili spôsob vládnutia.

Iste, partii okolo Igora Matoviča by sa bolo vládlo inak bez pandémie, vojny a inflácie, ale súčasne platí, že sú to niekedy aj najhlbšie krízy, ktoré dávajú príležitosť na zomknutie a preukázanie schopností. Bývalej zostave však chýbali základné predpoklady a jej vládnutie by bolo bývalo zrejme utrpením aj za dobrého počasia.

Peter Pellegrini, ktorý sa dlhodobo cítil ako líder novej generácie a už ako premiér sa postupne odťahoval od radikalizujúceho sa Roberta Fica a túžil ho nahradiť, dnes vystupuje ako jeho pasívny služobník, ktorý všetko podriaďuje výlučnému cieľu stať sa prezidentom. A ak sa ním naozaj stane, možno sa od Fica časom zas odtiahne, ale už dnes je jasné, čo by bol jeden z jeho prvých krokov v úrade: vymenovanie syna Tibora Gašpara, policajného exprezidenta, ktorý bol priamo zodpovedný za systém beztrestnosti ľudí Kočnerovho typu, za riaditeľa SIS.

A tak jedinou skutočnou alternatívou proti vláde Fica IV. sú dnes progresívni aj neprogresívni liberáli spolu s prozápadnými konzervatívcami. To už samo osebe hovorí, pred akým kopcom stojíme.

Je to oveľa horšie, než sme si to pred rokmi predstavovali. Ale tak to už v novodobých slovenských dejinách chodí: po revolúcii, ktorá vyvolá obrovské očakávania, sa aj v dôsledku chýb jej lídrov dostaví kontrarevolúcia.

Šesť rokov po Novembri 1989 tu beztrestne vládol Vladimír Mečiar, ktorého tajná služba uniesla prezidentovho syna, a po zmarení referenda nebolo isté, či HZDS nepôjde ešte ďalej a nezmanipuluje aj parlamentné voľby. Masívny občiansky odpor tomu zabránil a v roku 1998 prišla zmena, ktorá zabránila trvalému vykoľajeniu.

Súčasná doba je ešte zložitejšia, aj pre vojnu v susednom štáte a aj preto, ako sa mení sám Západ. Ale ducha protestu, aký sme si ako spoločnosť vytvorili od polovice 90. rokov, treba obnoviť aj dnes, po 20 rokoch.