Kauza Pčolinský Čo zamlčal Jozef Kandera a prečo by nemali mlčať trestní sudcovia

Právny laik, ktorý si prečítal zdôvodnenie námestníka generálnej prokuratúry, prečo zrušil obvinenie voči exriaditeľovi SIS, môže ľahko nadobudnúť dojem, že Kandera by nemohol konať inak ani v prípade, keby bola v danej veci dôkazná situácia silnejšia.

Podľa generálnej prokuratúry (GP) by vlastne súd s Pčolinským ani nemal zmysel, pretože všetky výpovede aj prípadné dôkazy znehodnotil svojvoľný postup vyšetrovateľa už na samotnom začiatku. Ako píše Kandera, „postup vyšetrovateľa PZ už pred začatím trestného stíhania a následne vo svojom súhrne ako celok bol nezákonný“, „z nepráva nevzniká právo“ a „dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz“.

Tejto nezákonnosti a svojvôle sa mal vyšetrovateľ dopustiť tým, že keď sa dozvedel od Borisa Beňu o úplatku od Zoroslava Kollára, mal spísať zápisnicu o trestnom oznámení. Namiesto toho však začal trestné stíhanie tým, že spísal najskôr úradný záznam o skutočnostiach, ktoré uviedol Beňa, až potom vydal uznesenie o začatí trestného stíhania a vzápätí začal s výsluchom Beňu v pozícii svedka. Podľa generálnej prokuratúry takýto postup odporuje Trestnému poriadku, a tým vlastne znehodnocuje všetky ďalšie dôkazy.

Ak by to bolo tak, vyšetrovateľ aj jeho dozorový prokurátor sa dopustili už hneď na začiatku babráckych chýb.

Proti tomu stoja argumenty špeciálnej prokuratúry, podľa ktorej sa vyšetrovateľ nedopustil žiadnej nezákonnosti: trestné stíhanie sa môže začať aj na podklade verejne známej informácie či z vlastného poznatku, pričom je jasné, že ide iba o prvý zdroj informácií, ktorý nemožno považovať za dôkaz. Preto nemôže ísť ani o nezákonný dôkaz, ako tvrdí GP. Špeciálna prokuratúra ďalej vo svojej analýze píše, že „ide o absolútne bežnú prax orgánov činných v trestnom konaní, ktoré začínajú stíhanie na základe operatívnych poznatkov“.

Zo stanoviska špeciálnej prokuratúry vlastne vyplýva, že svojvôle sa nedopustil vyšetrovateľ, ale námestník GP Kandera, ktorý zákonný a inak bežný postup odsúdil ako nezákonný a všetko zrušil.

Samozrejme, to je zatiaľ len interpretačný súboj dvoch prokuratúr, kde platí, že vyššia berie – generálna prokuratúra rozhodla a bodka.

Kľúčová vec, ktorú generálna prokuratúra zamlčala

Argument, ako je možné, že generálna prokuratúra vyhodnotila obvinenie proti Pčolinskému celkom inak než jednotlivé senáty Najvyššieho súdu, odbil Kandera na štvrtkovej tlačovke kritikov vcelku šikovným spôsobom. Odvolal sa na rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý v júni zamietol sťažnosť Pčolinského advokátov, a pred novinármi vyhlásil: „Zjednodušene povedané, Ústavný súd povedal, že zákonnosť postupu vyšetrovateľa pred začatím trestného stíhania a v rámci vyšetrovania je na pleciach dozorového prokurátora. (...) Musíme preskúmavať tie veci, ktoré podľa názoru Ústavného súdu nemusia a dokonca ani nie sú oprávnené preskúmavať súdy. (...) Preto sa môže stať, že naše rozhodovanie zdanlivo nekorešponduje s predchádzajúci rozhodnutiami Najvyššieho súdu.“

Problém je v tom, že Kandera sa odvolal na Ústavný súd značne účelovo a zamlčal podstatné okolnosti. Po prvé, Ústavný súd reagoval na sťažnosť Pčolinského advokáta Ondreja Urbana, ktorá sa týkala uznesenia Najvyššieho súdu z konca marca. Lenže ďalší senát Najvyššieho súdu, ktorý rozhodol 25. mája, už preskúmaval aj bod Pčolinského sťažnosti, pre ktorý generálna prokuratúra zrušila celé trestné konanie.

Tento trestný senát pod vedením sudcu Pavla Farkaša konštatoval, že dovtedajší procesný postup policajta aj prokurátora špeciálnej prokuratúry bol primeraný. Farkašov senát odmietol sťažnosť advokáta s tým, že „Trestný poriadok nedefinuje ani nestanovuje žiadne náležitosti či podmienky podkladu pre začatie trestného stíhania“, pričom až od začatia trestného stíhania je možné vykonávať pred súdom použiteľné dôkazy, na ktoré sú kladené zvýšené požiadavky. „Úradný záznam policajta naozaj nie je dôkazom použiteľným v konaní pred súdom, v zásade však zákonná úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku nebráni tomu, aby bol použitý ako podklad pre začatie trestného konania, samozrejme, v ďalšom konaní pre iný účel už však použiteľný nebude.“

Nie je to teda tak, ako tvrdí Kandera, že jeho rozhodnutie „zdanlivo nekorešponduje“ s predchádzajúcimi rozhodnutiami Najvyššieho súdu. Naopak, medzi obomi rozhodnutiami, prokurátora Kanderu a Farkašovho senátu, je nielen zdanlivý, ale príkry rozpor. Farkašov senát totiž procesný postup vyšetrovateľa zhodnotil podobne ako špeciálna prokuratúra.

Povedané ešte inak, ak generálna prokuratúra vyhodnotila prvé kroky vyšetrovateľa ako svojvoľné a nezákonné, podľa májového uznesenia Najvyššieho súdu boli v súlade s Trestným poriadkom a nijako nebránili tomu, aby boli následne zhromažďované dôkazy pred súdom použiteľné.

Tento na pohľad nezáživný formálno-procesný spor má v tejto debate pomerne dramatický rozmer. Ak Lipšicova špeciálna prokuratúra tvrdí, že postup vyšetrovateľa v kauze Pčolinský je u nás štandardom, znamená to, že Žilinkova generálna prokuratúra si bude teraz v duchu tohto precedensu vyberať, aké ďalšie obvinenia a trestné konania zruší a aké ponechá?

Alebo treba Kanderov priekopnícky verdikt privítať, pretože poukázal na akúsi sivú zónu, v ktorej bežne operujú vyšetrovatelia na hrane či za hranou, a systém nad tým priviera oči?

Ak je tu profesijná skupina, ktorá by mohla vniesť do veci viac svetla, nie sú to advokáti, ktorí pochopiteľne vítajú rozhodnutie GP, ale v prvom rade trestní sudcovia.

Preto by bolo v tejto chvíli najlepšie, keby trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu zaujalo stanovisko ku Kanderovmu rozhodnutiu a jasne definovalo, čo je a čo nie je v súlade s Trestným poriadkom.

František Mozner, predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu, dnes ako šéf Združenia sudcov Slovenska označil za alarmujúce, ako sa teraz niektorí vrcholní politici v reakcii na rozhodnutie GP snažia zmeniť či zrušiť paragraf 363. V poriadku.

Lenže nemenej alarmujúci je interpretačný chaos, ktorý minulý týždeň spustil Jozef Kandera, keď negoval nielen doterajšiu policajnú prax, ale aj predošlé rozhodnutia súdov. Ak to Kandera na tlačovke zamlčal, Mozner a jeho kolegovia by o tom mlčať nemali, pretože v tejto veci treba mať jasno. Inak sa staneme bezmocnými rukojemníkmi vojny prokurátorov.