Esej o identite Odkiaľ sa vlastne vzala Ukrajina a prečo je iná než Rusko?

Pri príležitosti druhého výročia ruského útoku na Ukrajinu uverejňujeme esej významného poľského historika Andrzeja Nowaka, ktorý sa špecializuje na dejiny východnej Európy a je znalcom dejín ruského impéria. V tomto texte vysvetľuje, ktoré obdobie bolo kľúčové pre vznik ukrajinskkej identity a čo ju odlišuje od identity Ruska. Text jeho prednášky pôvodne vyšiel v českom časopise Kontexty. 

Ukrajina ako samostatná entita neexistuje. Ukrajinci a Bielorusi sú súčasťou veľkého ruského národa. Dejiny Ukrajiny a jej kultúra sú súčasťou dejín a kultúry Ruska. Podobné pseudohistorické tvrdenia sme v posledných mesiacoch pred inváziou na Ukrajinu často počuli z úst najvyšších predstaviteľov Kremľa. História a jej svojrázna interpretácia v duchu tradícií veľkoruského imperializmu sa stali jedným z hlavných odôvodnení agresívnej vojny.

Bohužiaľ, tento výklad, ktorý úplne ignoruje svojbytnosť dejín a kultúry stredovýchodnej Európy, je hlboko zakorenený nielen v západnej Európe, ale dokonca aj v českých učebniciach dejepisu. Preto sa opakovane dočítame, že takzvaná Curzonova línia je prirodzenou hranicou ruskej sféry vplyvu (hoci sa ňou prvýkrát v histórii stala až v roku 1945) alebo že ukrajinčina („maloruština“) je nárečím ruštiny.

V skutočnosti sú Ukrajinci a Bielorusi dedičmi Kyjeva, oveľa staršieho duchovného centra východného slovanstva ako Moskva, a ich politická kultúra sa formovala vďaka ich účasti na projekte Rzeczpospolitej – poľsko-litovskej republiky slobodných občanov, ktorá počas štyroch storočí zahŕňala väčšinu územia dnešného Poľska, Litvy, Bieloruska a Ukrajiny.

Historik východoeurópskych dejín Andrzej Nowak, jeden z najväčších znalcov dejín ruského impéria, predstavuje obdobie od polovice 16. do začiatku 18. storočia ako kľúčové obdobie pre vznik ukrajinskej politickej identity, ktorú charakterizuje étos slobody a občianstva, ako priamy dôkaz jej odlišnosti od moskovskej kultúry samoderžavia.

***

Odkiaľ sa vzala Ukrajina? Odpoveď na túto otázku sa nachádza v období medzi rokmi 1554 a 1658. Dôvod, prečo si ju kladieme, je evidentný. Ukrajinu teraz vidíme v novom svetle. Nepochybujeme, že boj, ktorý v súčasnosti vedie, je bojom za jej aj našu slobodu a že od výsledku tejto vojny závisí nielen to, či v Kyjeve bude ukrajinská vláda alebo vláda moskovská, ale aj to, aká bude vláda vo Varšave a kto bude ovládať Európu.

A to je dôvod, aby sme sa Ukrajinou zaoberali, bližšie si ju všímali a premýšľali o tom, odkiaľ sa vzalo a aký má význam ono historické spoločenstvo, ktoré z nás vzišlo a vedľa nás vyrastalo.

Prečo je Ukrajina pre Rusko taká dôležitá?

Skôr než sa obzrieme späť do histórie, položme si otázku, prečo je teraz Ukrajina pre Vladimira Putina taká dôležitá. Metodický model imperiálneho výboja v mene veľkosti moskovskej ríše a vnútorného zotročenia všetkých jej poddaných zostáva nemenný. Rusko môže na začiatku tretej dekády 21. storočia predĺžiť svoju existenciu v podobe impéria iba tým, že pohltí Ukrajinu.

To je tiež dôvod, prečo Vladimir Putin začal svoj boj o impérium v otvorenej podobe. Nejde o šialenstvo zdivočeného vodcu kremeľskej kliky, ale o to, že si ruský prezident uvedomil problém, pred ktorým stojí historické ruské impérium, v ktorého misiu zrejme úprimne verí. Rusko so svojimi v súčasnosti zhruba 140 miliónmi obyvateľov stojí tvárou v tvár zásadnej porážke svojho imperiálneho projektu, pretože viac ako dvadsať percent z týchto 140 miliónov tvoria moslimovia.

Na východe Rusko susedí so svojím súčasným patrónom Čínou a momentálne predstavuje akési jej Bielorusko. Lukašenko je analogickým modelom Putinovho miesta po boku skutočného cára sídliaceho v Pekingu.

Aby Rusko posilnilo svoje postavenie voči nadriadenému čínskemu patrónovi a odvrátilo hrozbu vnútornej islamizácie, ku ktorej má dôjsť v nasledujúcich dvadsiatich-tridsiatich rokoch, potrebuje na to svojich slovanských bratov, ako nepravdivo označuje Ukrajincov a Bielorusov. Na dosiahnutie tohto cieľa má slúžiť „russkij mir“. Rusku zo všetkého najviac chýbajú ľudia. Nie rakety a bomby.

To vidieť aj na doterajšom priebehu vojny. Rusko nemá pechotu, pomocou ktorej by mohlo okupovať a vzájomne prepájať ďalšie mestá. Jednoducho nemá ľudí. To tiež vysvetľuje jav, ktorý sa nám zdá tak neskutočne anachronický. Podľa odhadov, ktoré uvádzajú západné médiá, bolo už 800-tisíc obyvateľov východnej Ukrajiny zajatých a presídlených do nesmiernych priestorov Ruskej federácie, hovorí sa dokonca aj o ostrove Sachalin.

Túto taktiku nevymyslel Stalin, nejde o komunistický vynález, hoci bola práve v Sovietskom zväze aplikovaná s mimoriadnou brutalitou, ale má svoj pôvod v čase vlády Ivana Hrozného a nasledujúcich cárov a imperátorov ako Katarína II.

Keď Moskva vpadla v roku 1654 do historickej Litvy, na území dnešnej Litvy a Bieloruska zrekvirovala jednu štvrtinu bieloruskej populácie. Tých 25 percent obyvateľov Rusi nepovraždili, ale vyviezli ich, pretože ich potrebovali. Masové presídľovania nepredstavujú nič absurdné, čo by sa muselo vysvetľovať zdivočenými mravmi autokratickej moci, ale ide o vedomú a zámernú politiku riešenia problémov moci, ktorá potrebuje ľudí.

Ide o to, vytrhnúť ich z koreňov, presídliť ich a oni možno o desať, o dvadsať rokov, ale možno až v tretej generácii zopakujú to, čo napísal veľký ruský romantický básnik Michail Lermontov, ktorý impérium nenávidel a chcel ruskú ríšu derusifikovať – pretože existujú aj takí Rusi – a ktorý týmito slovami vystihol zmysel imperiálnej politiky: „A príde čas, keď povieš – áno, budem otrokom, ale budem otrokom cára celého sveta.“

Práve táto sľubná perspektíva sa má naplniť prostredníctvom ďalších obetí. Koľko je v Rusku po generácie rusifikovaných Poliakov? Stalinom dosadený veliteľ poľskej komunistickej armády Rokossovskij sa v krajine neobjavil sčista-jasna. A koniec koncov aj tvorcovia ruskej kultúry, skladatelia Stravinskij alebo Šostakovič, sú takisto potomkovia Poliakov, ktorí sa v dôsledku imperiálnej politiky stali Rusmi. Aj oni oslavovali cára celého sveta.

Takže oná imperiálna taktika nie je absurdná, pretože má svoju zlovestnú logiku a zločinecké metódy, prostredníctvom ktorých je realizovaná. Hlavným objektom jej logiky je teraz Ukrajina. Ak milióny terorizovaných Ukrajincov, ktorí Rusko naozaj nemilujú a v najbližších rokoch milovať nebudú, zistia, že im Západ nepomohol, a ak sa podarí zlomiť ich odpor, tak sa s tým za jednu, za dve alebo za tri generácie zmieria. Dnes síce bojujú, ale už ich synovia a vnuci sa nakoniec stanú dobrými poddanými cára. Ale s Ukrajinou a s jej zhruba štyridsiatimi miliónmi ľudí tvoriacimi ukrajinský štát a vytvárajúcimi historické spoločenstvo, ktoré má za sebou mnoho storočí, to Rusku nepôjde ľahko.

Samosprávna sloboda a univerzity

Prečo to tak je? Prečo je Ukrajina pre Rusko taká dôležitá? A prečo ruským cárom ich zámery s „bratmi“ nevychádzajú? Najstručnejšia odpoveď na otázku, odkiaľ sa vzala Ukrajina, môže znieť takto: Ukrajina je dcérou Rusi, odchovankyňou Rzeczpospolitej, vzbúrenkyňou proti macoche Moskve, ktorá ju pripravila o meno a chce jej všetko zabaviť. Ukrajina sa vzala práve odtiaľto.

Je to tá Ukrajina, ktorá sa pod týmto názvom utvára v 17. storočí. Predtým tu na samotnom počiatku spoločných dejín Bielorusov, Ukrajincov a z určitej časti aj Rusov bola, pochopiteľne, Rus, ktorá sa oprávnene nazýva Kyjevskou Rusou, pretože Kyjev bol stoličné mesto predstavujúce centrum. Nie azda druhý Rím, ale druhý Jeruzalem, lebo Kyjev bol po krste Vladimíra Veľkého v roku 988 považovaný za hlavné mesto kresťanstva východných Slovanov.

Táto spoločná kolíska štátnosti východných Slovanov sa rozpadá pod náporom Mongolov, ale aj vplyvom vnútorných sporov a nakoniec si ju medzi seba rozdelia dediči tradícií mongolského impéria. Na jednej strane politický systém vytváraný Moskvou, na strane druhej Litva spojená s Poľskom v únii, ktorá otvára svet Kyjevskej Rusi vplyvom latinskej civilizácie, prichádzajúcim prostredníctvom Poľska do Litvy, do litovskej Rusi (t. j. do dnešného Bieloruska a Ukrajiny), pretože takmer celé Bielorusko a Ukrajina sa stali v 14. a 15. storočí súčasťou Litovského veľkokniežatstva.

Prostredníctvom Poľska prichádza západná civilizácia, ktorá mení a dopĺňa ruskú tradíciu a utvára ju novým spôsobom. Tieto vplyvy majú svoje symboly. Ak niekto navštívi Kyjev, a dúfam, že to čoskoro opäť pôjde, môže v ňom nájsť pamätník, ktorý stojí za to vidieť. Neďaleko brehu Dnepra stojí pomník magdeburského (mestského) práva. Nie je to poľský objav či vynález.

Mestské samosprávne právo umožňujúce občanom daného mesta o sebe rozhodovať prijalo Poľsko v 13. a 14. storočí zo Západu, z nemeckých krajín. V 13. storočí bol tak okrem iného znovu založený Krakov a na prahu 16. storočia bol rovnakým spôsobom zreformovaný Kyjev. A Kyjevčania si túto vec pripomínajú ako veľký sviatok: stali sa v dobrom slova zmysle Európanmi, teda ľuďmi, pre ktorých je najdôležitejšia sloboda a samospráva. Podobný pomník mali aj v Minsku – ale neviem, či tam ešte stojí. Objavil sa tam v deväťdesiatych rokoch, keď sa Bielorusko pokúšalo upevniť svoju nezávislosť.

Druhý, ešte dôležitejší symbol onej slobody, má svoje fundamentálne odôvodnenie v rímsko-gréckej tradícii, ktorá prichádza prostredníctvom univerzít a jezuitských internátov ako Vilniuska univerzita založená Štefanom Bátorim, prvá univerzita na území Litovského veľkokniežatstva.

Ide o odôvodnenie slobody ako najdôležitejšej hodnoty politického života. Ide o slobodu vnútornú, občiansku, ktorej zrkadlením je kultúra zmluvy. Nemáme nad sebou „prirodzených“ pánov, iba sa dohovárame medzi sebou a uzatvárame zmluvu. Vyberáme svojich vládcov, ale terajším vládcom môžeme za krátky čas vládnuť my, čo vyplýva z volieb. Kozáci sa takisto schádzajú v rade, v mieste zasadnutia, kde má každý právo hlasu a kde všetci spoločne volia hajtmana. Volí sa ten, kto im bude vládnuť, kým si to budú priať príslušníci tohto spoločenstva, slobodní kozáci. Postupne vzniká stále zdokonaľovaný samosprávny systém, ktorý je čím ďalej tým viac inšpirovaný príkladom Rzeczpospolitej.

Napríklad v tom, že sa okolo hajtmana vytvára svojím spôsobom senát, rada zložená z plukovníkov. Každého z plukovníkov volí jeho pluk. Pluk je niečo ako politická samospráva. To v tejto vojenskej organizácii nijako neznižuje vnútornú disciplínu.

S fenoménom slobodného kozáctva, ktoré sa postupne formuje v druhej polovici 16. storočia, sa objavuje aj názov Ukrajina. V oficiálnom dokumente sa vôbec prvýkrát objavil v roku 1590 – išlo o uznesenie varšavského sejmu o dohodnutí poriadku zo strany Nižového vojska a Ukrajiny. „Nižové vojsko“ sú kozáci, podľa nížiny za Dneprom, v južnej časti jeho toku. A práve vtedy bola táto oblasť predstavujúca kolísku kozáctva pomenovaná slovom Ukrajina.

Pojem Ukrajina vtedy označoval územne veľmi obmedzenú oblasť zahŕňajúcu kyjevské a braclavské vojvodstvo, v žiadnom ohľade sa netýkal Podolia a Volyne a v tých časoch by tiež nikomu nebolo napadlo spájať s ním Červenú Rus, kde leží Ľvov. To boli samostatné historické krajiny, zatiaľ čo Ukrajina sa objavuje práve ako pomenovanie oblasti, v ktorej sa utvára slobodné, nezávislé spoločenstvo, ktoré úzkostlivo chráni svoju slobodu, ale ktoré môže byť tiež využívané pri ochrane hraníc Rzeczpospolitej. Kľúčové je tu slovo hranica. Krajina, kraj, koniec, hranice. Ide o hranicu ako s Moskvou, tak s Osmanskou ríšou a s jej vazalom, krymským chánom.

Na jej území zdokonaľovali svoje bojové cnosti statoční kozáci. Bola to škola hrdej nezávislosti tých, ktorí si sú vedomí, že si zaslúžia slobodu, pretože majú v ruke zbraň. A že svojou odvahou a organizovanou formou boja chránia nielen seba, ale môžu tiež slúžiť Rzeczpospolitej. Táto rastúca hrdosť slobodných kozákov spočívala vo fenomenálnych bojových schopnostiach.

Slávne boli kozácke výpravy (chadzki) k južným brehom Čierneho mora, nielen do Konštantínopola, ale aj do Synopé a ďalších tureckých prístavov, ktoré občas spôsobovali Rzeczpospolitej diplomatické problémy. Na severe sa kozáci dostávajú pri svojich výpravách až k Bielemu moru. Sú spolu s poľskými husármi hlavnou bojovou silou vojsk Rzeczpospolitej bojujúcich s Ruskom a útočiacich v roku 1617 na Moskvu. Hlavnú údernú skupinu, ktorá v roku 1618 útočila priamo na hradby Kremľa, tvorili predsa kozáci hajtmana Petra Konaševiča-Sahajdačného.

A tento veľký kozácky oddiel zahŕňajúci 30-tisíc ľudí ubránil sám Rzeczpospolitu pred nájazdom armády osmanského sultána v bitke pri Chotine v roku 1621. Kozákov bolo v tejto bitke rovnako ako všetkých zostávajúcich obrancov, Poliakov a Litovcov, dohromady. Bol to mimoriadne dôležitý moment bratstva v zbrani pri záchrane Rzeczpospolitej.

S cárom sa zmluvy neuzatvárajú

Kde došlo k zlomu? Ako sa pretrhli putá medzi rodiacou sa Ukrajinou a Rzeczpospolitou? Koexistencia kozáckych bojovníkov a šľachtického politického národa Rzeczpospolitej bola od začiatku zaťažená dvoma trecími plochami. Tou prvou bolo delenie na „staršie“ privilegované a mladšie podriadené. Šľachta Poľského kráľovstva bez ohľadu na to, akým jazykom hovorila a aký bol jej pôvod, tento rozdiel žiarlivo strážila a nechcela pripustiť úplné vyrovnanie medzi ňou a masou kozáckych bojovníkov, ktorí sa o ne usilovali.

Druhým dôvodom bola otázka náboženstva. Kozáci neboli nijako zvlášť zbožní. Hľadelo sa na nich ako na ľudí, ktorým je Boh ľahostajný, lebo sú živí v podstate zo zabíjania, z boja. Proces vyostrovania náboženských sporov začal v roku 1589 založením patriarchátu v Moskve, ktorý mal slúžiť, rovnako ako dnes Kyril slúži Putinovi, vtedajšiemu faktickému vládcovi Ruska Borisovi Godunovovi ako nástroj expanzie a podriadenia všetkých pravoslávnych, aj tých v Rzeczpospolitej.

Kráľ Rzeczpospolitej Žigmund III. na to zareagoval projektom únie, ktorá bola uzavretá o sedem rokov neskôr v roku 1596 v Brest-Litovsku. Brestlitovská únia mala zachovať pravoslávie ako obrad a ako tradíciu, ale zároveň pravoslávie vnútri Rzeczpospolitej podriadiť pápežovi v Ríme. Takmer všetci pravoslávni biskupi v Rzeczpospolitej túto úniu uznali. Časť ruských pravoslávnych magnátov, ktorých bolo vtedy v Rzeczpospolitej plno, však s týmto riešením nebola spokojná.

Navyše nespokojnosť s úniou podnecovaná moskovskou stranou postupne prenikala aj do kozáckeho sveta. Aj taká dôležitá autorita ako Kyjevsko-pečerský kláštor, sväté stredisko kyjevského, ruského aj ukrajinského pravoslávia, vyzývala, že treba pravoslávie pred úniou chrániť. Znamenalo to rozšírenie politicko-spoločenského konfliktu o náboženský prvok. Vtedy sa objavuje aj pokušenie obrátiť sa k Moskve. Moskva je predsa pravoslávnym tretím Rímom a má pravoslávneho cára.

Táto myšlienka sa spája s fatálnym rozhodnutím, ktoré urobil Bohdan Chmeľnyckyj, vodca najväčšieho z ukrajinských povstaní, ku ktorým dochádzalo od konca 16. storočia. Chmeľnyckyj sa po šiestich rokoch striedavo úspešných sporov a bojov s Rzeczpospolitou rozhodol, že všetko definitívne roztne vo svoj prospech tým, že sa poddá Moskve. Stalo sa tak v januári roku 1654 v Perejaslave.

Začiatkom tragickej lekcie pre Ukrajinu bola práve Perejaslavská dohoda. Tu by som rád pripomenul, ako vyzerala prvá zrážka Ukrajiny vychovanej v Rzeczpospolitej s kultúrou moskovského samoderžavia. Chmeľnyckyj, ktorý sa, mimochodom, s cárskymi poslami dorozumieval prostredníctvom tlmočníkov (to treba zdôrazniť, lebo niekto dnes tvrdí, že Ukrajinci a Rusi predsa hovorili rovnakým jazykom), sa na cára obrátil s prosbou, aby kozákov prijal pod svoj cársky patronát.

Predpokladal, rovnako ako jeho plukovníci, ktorí ho konaním poverili, že cárov vyslanec Vasilij Buturlin prísažne potvrdí podmienky ukrajinskej či kozáckej autonómie vnútri nového cárskeho impéria. Ale tu sa stretol s odpoveďou, ktorá bola pre neho aj pre jeho druhov plukovníkov šokujúca. Vasilij Buturlin mu odpovedal:

V Moskovskom štáte (gosudarstve) poddaní prisahajú, že veľkému hospodárovi (gosudarovi) budú slúžiť a radiť a že mu budú úprimne priať všetko dobré. A to, že by sa v mene cára prisahalo, nikdy nebolo a nikdy nebude. Tebe, hajtmanovi, neprináleží o tom ani akokoľvek hovoriť, pretože každý poddaný je povinný svojmu gosudarovi veriť. A ty, hajtman, a záporožské vojsko musíte to, o čo ste cára prosili, považovať za splnené a veľkému gosudarovi dôverujte, ako keby prisahal na Evanjelium. A veľký gosudar vás bude prechovávať v láske a starostlivosti a ochráni vás pred vašimi nepriateľmi.

To bol pre Bohdana Chmeľnyckého šok, pretože počítal s tým, že všetko bude rovnaké ako v Rzeczpospolitej, že bude s cárom rokovať o zmluve rovnako ako predtým s kráľom. A zástupca cára mu odpovedal: „U nás nič také nebolo, nie je a nebude, že by panovník uzatváral akékoľvek dohody so svojimi poddanými. Nato ste jeho poddanými.“ To bola podstata oznámenia, ktoré si Ukrajina vypočula v okamihu, keď sa rozhodla pre Moskvu.

Ale Moskvu si nezvolila Ukrajina, rozhodol sa pre ňu Chmeľnyckyj, čo takisto treba zdôrazniť. Najväčší ukrajinský básnik Taras Ševčenko, ktorého môžeme v istom zmysle označiť za postavu analogickú k poľskému Mickiewiczovi, a u Ukrajincov takú úlohu skutočne zohráva, napísal, že keby Chmeľnyckého matka bola vedela, že jej syn raz uzavrie v Perejaslave dohodu s Moskvou, bola by zadusila svoje dieťa v kolíske. Je to reakcia verného syna Ukrajiny na to, čo z Perejaslavskej dohody vyplynulo. Úplné, totálne otrocké poddanstvo Ukrajiny.

Ale nielen Ševčenko takto po stáročiach zareagoval, rovnako zmýšľala časť Chmeľnyckého sprievodu. Okrem iného plukovník Ivan Bohun známy zo Sienkiewiczovej Trilógie – ide o historickú postavu, o jedného z najvýznamnejších kozáckych veliteľov v tom čase, žiaľ, bojujúceho po mnoho rokov proti Poliakom. Dôsledne a účinne, so smrteľnými následkami pre Poliakov. Keď počul, čo si vtedy vypočul aj Chmeľnyckyj, vyhlásil: „Ja takému vládcovi nebudem slúžiť.“ Vzbúril sa.

A rovnako sa zachovalo niekoľko ďalších plukovníkov a odmietlo za takých podmienok cárovi poslušnosť. Privykli slobode a chceli ju aj naďalej brániť. V obrovskom Kyjeve, ktorý vtedy mal niekoľko desiatok tisíc obyvateľov, prisahalo vernosť cárovi nejakých 460 osôb. Kyjevčania nechceli žiadnu zmluvu s Moskvou, nieto akúkoľvek formu poddanstva voči Moskve.

Navyše proti poddanstvu Moskve, a to treba obzvlášť zdôrazniť, lebo ide o dôležitý aspekt, ktorý si často neuvedomujeme, sa postavil vtedajší kyjevský metropolita, a teda hlava kyjevského pravoslávia, Sylvester Kosiv. Bol si vedomý, že moskovské pravoslávie nie je pravdivým pravoslávím, ale že je úplne podriadené despotickej moci, čo je popretím podstaty kresťanstva.

A s rozhorčením odmietol požiadavku cárskeho vyslanca Vasilija Buturlina odprisahať cárovi vernosť. Perejaslavská dohoda, z ktorej vyplýva, že Ukrajina má byť poddanou cára, má od začiatku za následok vzbury. Podľa Moskvy by mala platiť večne, pretože je pre ňu výhodná. Na ňu sa Moskva aj dnes odvoláva a Ukrajincom pripomína, že sa Rusom poddali sami: Neodprisahal vari váš veľký Bohdan Chmeľnyckyj v Perejaslave vernosť cárovi a pripojenie Ukrajiny k Moskve? Prehliadajú práve onen aspekt vzbury proti aktu poddanstva, ktorý z Perejaslavskej dohody vyplýval.

Posledné pokusy o obrat

Chmeľnyckyj sa zmieril so stratou kozáckej slobody chápanej ako nezávislosť štátu, pretože pochopil, že pod nadvládou Moskvy žiadna slobodná Ukrajina nebude, ale nemohol už cúvnuť – tak ďaleko ho priviedla nenávisť voči poľskej šľachte. Chmeľnyckyj však v roku 1657 zomrel a jeho nástupcom, ktorý sa mal starať o hajtmanský trón do dospelosti Chmeľnyckého syna Gregora, sa stal Ivan Vyhovskyj, neohrozený kozák, vychovaný podobne ako mnoho iných kozákov v jezuitskej škole.

Nezabúdajme, že tí, ktorí tvorili kozácku elitu, boli šľachtici, ľudia vzdelaní podľa rovnakého modelu a v rovnakých školách ako poľská alebo litovská šľachta. V jezuitských internátoch a občas aj v jedinej pravoslávnej akadémii, ktorá vtedy existovala, v Kyjevsko-mohyľanskej akadémii. A odchovanec práve týchto škôl, vilniuskeho jezuitského internátu a pravoslávnej akadémie v Kyjeve, Ivan Vyhovskyj pochopil, že je najvyšší čas napraviť omyly, ktoré sa stali, a vrátiť sa do Rzeczpospolitej.

Práve preto si na zasadnutí rady plukovníkov a predstaviteľov kozáckych más v Haďači vypočul návrh poľských komisárov vyslaných kráľom Jánom II. Kazimírom Vasom na uzatvorenie novej zmluvy medzi poľskou korunou, Litvou a Rusou, rovnoprávnej dohody rovných s rovnými, slobodných so slobodnými. Odcitujem tu reč poľského komisára Stanisława Bieniewského, ktorú vtedy predniesol ku kozákom:

Už takmer desať rokov bojujú o Ukrajinu Poliaci a Moskáli. Poliaci o nej hovoria ako o svojom plode a úde a Moskáli označujú za svoj majetok cudziu vec. Naša zem zaliata krvou hynie, polia pustnú. Nakoniec sa z Božej milosti stalo tak, že vy, poznajúc svoj omyl, a my, odpúšťajúc vám vaše omyly, sklonili sme sa jedni i druhí v miernosti. A dobrotivý kráľ a otec túži po tom, aby ste odhodili jarmo otroctva a vrátili sa k starobylej slobode. Nech prekvitajú cirkvi svojimi obradmi, mestá obchodom a krajina pokojom. Vyskúšali ste si vládu poľskú i moskovskú, okúsili ste slobodu i znevoľnenie. Hovorili ste, že Poliaci sú zlí, ale teraz určite poviete, že Moskáli sú horší. Čo podnecovalo ruský ľud ísť k Moskve? Viera? Ale Moskáľ má odlišnú vieru. A on znásilňuje a verí tak, ako prikáže cár. Štyroch patriarchov svätí otcovia ustanovili, ale cár ustanovil piateho pod svojou zvrchovanosťou, čo nesmeli urobiť ani ekumenické snemy.

Vy ctíte duchovenstvo i neúchylnú jurisdikciu cirkvi, ale cár, svetský potentát, nakladá s duchovenstvom podľa svojej vôle. Zvrháva metropolitov a dosadzuje namiesto nich nových. A ako koná vo svetských záležitostiach? Nič také ste za poľskej vlády nespoznali. Musíte počúvať tvrdé rozkazy. Predtým ste volili svojich starších, teraz sú takí, ktorí vám vnucujú svojich nevoľníkov. A tých, ktorí sa vám páčia, chcú pripraviť o život. Všetky zisky si cár zaberá pre seba, nedovoľuje nebohému kozákovi piť pálenku, medovinu ani pivo. Prikazuje vám nosiť moskovské kožuchy a lapte. Starobylé obyčaje chce vyhubiť a nepovažuje vás hádam ani za ľudí. Rád by vám odrezal jazyky, aby ste nehovorili, a oči dal vydlabať, aby ste sa nedivili. Drží si vás, kým nás Poliakov neporazia vašou krvou, ale potom vás odsunie za Biele jazero a Ukrajinu osídli svojimi moskovskými mužikmi. Zachráňte sa, kým je čas. Dohodnite sa s nami, zachráňme spoločnú vlasť, ktorá k vám volá: Nezrodila som vás pre Moskvu, ale pre Poľsko som vás vychovala a živila. Buďte mojimi deťmi, nestávajte sa odrodilcami.

Kozáci zhromaždení v Haďači prijali jeho príhovor s nadšením, dohoda bola schválená – neskôr ju odsúhlasil aj varšavský sejm. Písal sa rok 1658. Bohužiaľ, bolo preliatej príliš veľa krvi, a ako to krásne opísal Henryk Sienkiewicz, „nenávisť otrávila zbratanú krv“, ale predovšetkým vzplanuli ambície a silnelo vnútorné štiepenie, nie medzi Poliakmi, ale medzi kozákmi, medzi elitou ukrajinského národa, ktorý sa vtedy rodil. Toto štiepenie zámerne vyvolané Moskvou malo pre Ukrajinu tie najstrašnejšie následky.

Išlo totiž o delenie samotnej krajiny a ukrajinského štátu, lebo niekto chcel byť hajtmanom pod Moskvou a niekto zostať verný haďačskej dohode a patriť ako hajtman k Poľsku. Nasledovalo rozdelenie na dve hajtmanstvá – na západné a na východné, podriadené Moskve. Rzeczpospolita bola v tom čase vyčerpaná množstvom vojen, ktoré ju ničili viac ako prvá a druhá svetová vojna dohromady. A práve tá skúsenosť ničenia spôsobila, že Rzeczpospolita už nebola schopná uskutočniť skvelú víziu haďačskej dohody a ani vnútorne rozdelení kozáci ju nedokázali všetkými svojimi silami podporiť. A tak došlo k tragédii rozdelenia Ukrajiny. V roku 1667 prechádza Kyjev pod vládu Moskvy, formálne na základe dohody s Rzeczpospolitou. Síce len na krátky čas, ale po nej Moskva vtlačí svojej vláde nad Kyjevom trvalú platnosť na dlhé stáročia.

Kozáci však nezabudli na školu Rzeczpospolitej a na svoju slobodu. Päť rokov po uzavretí andrusovského mieru (1667), na základe ktorého sa oddelila východná časť Ukrajiny a zničená a oslabená Rzeczpospolita ju odovzdala Moskve, sa narodil Filip Orlik (Pylyp Orlyk). Pochádzal z nábožensky zmiešanej rodiny (otec katolík, matka pravoslávna), navyše s českými koreňmi. Časom sa rozhodol pre pravoslávie a stal sa významným zástancom a hovorcom práv ukrajinského národa. Bol hlavným spolupracovníkom hajtmana východnej Ukrajiny Ivana Mazepu.

O Mazepovi počulo veľa ľudí, písal o ňom predsa Byron, nemeckí romantici, európska kultúra ho vykresľuje ako symbol divokej, neotesanej vzbury, ale vzbury v mene slobody, proti zotročeniu, ktoré symbolizuje Rusko a cár Peter I. Mazepa a Orlyk, poľskí šľachtici, obaja sa vzdelávali v jezuitských internátoch a medzi kozáckymi elitami, stelesňovali pamäť Rzeczpospolitej. Ich boj za nezávislosť Ukrajiny, ktorý vtedy viedli proti Petrovi I. v spojenectve so švédskym kráľom Karolom XII., sa skončil, ako je známe, v roku 1709 porážkou v bitke pri Poltave. Bitka pri Poltave urobila z Petra, Moskvy a Ruska impérium ovládajúce celú východnú Európu.

Odkaz Pylypa Orlyka

Mazepa krátko potom zomrel a vlajku slobody Ukrajiny pozdvihol hajtman Pylyp Orlyk. V roku 1711 vydal v Benderoch dokument Traktáty a ústavy o právach a slobodách záporožského vojska, ktorý je občas charakterizovaný ako jedna z prvých písaných európskych ústav, hoci nespĺňa rad požiadaviek kladených na moderné ústavy. V každom prípade, bol to dokument, ktorý usporadúval kozácke slobody úplne v duchu občianskych tradícií Rzeczpospolitej. V roku 1712 Orlyk v manifeste európskym panovníkom napísal:

Kozáci majú za sebou právo ľudské i právo prirodzené, ktorého jednou z hlavných zásad je, že národ má vždy právo protestovať proti útlaku a dožadovať sa vrátenia toho, čo mu bolo odobraté nespravodlivo a s prevahou sily. Medzinárodné právo vyžaduje poskytovanie pomoci v krajných prípadoch, keď sú občania utláčaní. Je to oprávnené a spravodlivé a je to v súlade s povinnosťou, ktorú ukladá kresťanstvo a dokonca aj humanizmus, pričiňovať sa a zasadzovať o obnovu štátov, ktoré trpia útlakom iba preto, že uverili v spojenectvo.

Tieto slová boli skutočne napísané v roku 1712, ale znejú tak, ako keby ich niekto napísal dnes, v roku 2022. Pripomeňme si, že Ukrajinci uverili v dohodu obsiahnutú v Budapeštianskom memorande, ktorým sa na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia zriekli jadrových zbraní, a to predovšetkým pod nátlakom Ameriky, ktorá si priala, aby pre USA existoval iba jeden partner, a teda miesto Sovietskeho zväzu Rusko.

Spojené štáty, Veľká Británia a Rusko spoločne prinútili Ukrajinu k tomu, aby sa zriekla svojich atómových zbraní výmenou za záruku svojej územnej zvrchovanosti a neporušiteľnosti svojich hraníc potvrdenú spojencami Amerikou a Veľkou Britániou. To sa stalo v roku 1994. Vieme, že o dvadsať rokov neskôr bola Ukrajina „orezaná“ o Krym, Donbas a Luhansk. Garanti, ktorí túto zmluvu formálne podpísali a k niečomu sa tak zaviazali, vtedy žiadnu pomoc Ukrajine neposkytli. Dnes pomoc poskytujú.

Ide tu teda o nejaké ponaučenie, o pozitívnu lekciu z tejto skúsenosti. USA a Veľká Británia by túto pomoc zrejme neposkytovali, nebyť okolností, na ktoré upozorňuje text Pylypa Orlyka z roku 1712. Citujem výzvu Orlyka adresovanú Európe, aby „obmedzila Moskovský štát, ktorý sa môže v krátkom čase zamerať na európsku slobodu“. Práve o toto ide, z tohto dôvodu sú štáty západnej Európy, latinského západného sveta povinné pomáhať Ukrajine.

Nielen pre morálne záväzky, ktoré predtým nedodržali, ale vo svojom vlastnom záujme, s ohľadom na geopolitické dôvody vyplývajúce z toho, že pokiaľ sa nezastaví ruská expanzia na Ukrajine, uskutoční ruské impérium svoj celkový plán. A jeho celkový plán sa nielenže nekončí na Ukrajine, nekončí sa ani v Poľsku, týka sa celej Európy. „Russkij mir“ musí čerpať ľudí z Ukrajiny a Bieloruska, aby Rusko mohlo ďalej rozvíjať imperiálnu hru v Eurázii a vo vlastnom štáte.

Ale Putin potrebuje Európu ako celok, ako ekonomickú rezervnú silu potrebnú na to, aby sa Rusko vo vzťahu k Pekingu vymanilo z pozície Lukašenka. Nejde o nič šialené, je to logické: ide o vedome a chladnokrvne uskutočňovaný plán Ruska. Ukrajina je dedičkou vznešenej tradície slobody – iste, túto slobodu možno zneužiť a môže sa premeniť na nespútanú anarchiu, tak to aj v dejinách Ukrajiny neraz bolo, toho sme si vedomí. Ale teraz mám na mysli slobodu, ktorej ducha sprevádzaného odvahou teraz tak úžasne reprezentujú práve Ukrajinci a ktorej môžeme byť vďační za dejinný bod zlomu.