Viac ako bohatí pomôžu normálni ľudia

Stretávame sa každé ráno, keď stojíte neďaleko železničnej stanice a predávate časopis Nota Bene. Ako dlho to už robíte?

S malými prestávkami už 14 rokov, od marca 2002.

Uživí vás to?

Živí ma to. Skúšal som chodiť aj po stavbách, po brigádach, ale bolo to trápenie. Niekedy ma nevyplatili, skrachovala firma, navyše mám zdravotné postihnutie, nebolo to jednoduché.

Ako žijete, dokážete si pokryť náklady?

Predtým som býval v rôznych nocľahárňach a ubytovniach, teraz žijem v podnájme. Platím si 150 eur mesačne, mám tam svoj pokoj a súkromie.

Žijete sám?

Bohužiaľ, už áno. Pred tromi rokmi na Zelený štvrtok mi zahynula priateľka.

Štrnásť rokov je dlhý čas, ste spokojný alebo by ste sa rád niekam posunuli a mali lepšiu prácu?

Rád by som sa zamestnal, ale mám svoje problémy. Mám na krku exekútorov, pred desiatimi rokmi som zobral na seba pôžičky, ktoré som nedokázal splácať. Dostala ma vidina rýchlych peňazí a stal som sa tak trochu bielym koňom. Doplácam na to doteraz.

Čo sa stalo?

Mám dlhy v nebankových subjektoch Pohotovosť a Provident, aj voči dopravnému podniku.

Veľké?

Číslo vám z hlavy nepoviem, musel by som sa pozrieť do papierov, ale dosť veľké sumy. S Pohotovosťou som sa dohodol na mesačných splátkach 20 eur.

Ako vám vznikli dlhy?

Zobral som na seba pôžičku 800 eur, denný úrok bol 4,66 eura. Polovicu sumy si zobrali ľudia, ktorí ma oklamali, polovicu nechali mne. Ale zmluva bola podpísaná iba mnou.

Odkiaľ ste?

Narodil som sa v Bratislave, pochádzam z Ružinova. Otec mi umrel, keď som mal 9 rokov, mama býva u sestry na dedine, bude mať 70 rokov. Má svoje zdravotné problémy, som rád, že je tam.

Keďže celé roky stojíte neďaleko železničnej stanice, z videnia poznáte tisíce ľudí...

... áno. A často okrem iného nahrádzam informačnú tabuľu, keď sa ma pýtajú, kde ja taká či onaká ulica, autobusová zástavka a podobne. (Smiech.)

Zdravíte sa s mnohými ľuďmi?

Áno, poznajú ma, takže sa pozdravíme. Ale asi je to aj kvôli tomu, že som bol v televízii.

Naozaj? A kde?

V januári, v relácii Inkognito na Jojke, kde sa háda povolanie. Vysielalo sa to vo februári.

Asi vás ľahko uhádli, nie? Veď ste známy človek.

Marián Čekovský ma načal a Hudák to dokončil a uhádol. Ale zachovali sa ku mne pekne, hovorili mi, že ak moju prácu uhádnu, dostanem 60 eur, ak nie, dostanem 100 eur. Ale dali mi stovku. A Zdena Studenková si ešte odo mňa za 10 eur kúpila časopis, Marián Čekovský si kúpil diár a Hudák mi dal desať eur. Zarobil som 140 eur, doložil som desať eur a mal som jeden mesiac pokoj s bývaním.

Sú niektoré mesiace lepšie a niektoré úplne zlé?

Je to nevyspytateľné, zlé je, keď prší. Ľudia sa náhlia, sú skrytí pod dáždnikmi, vtedy to veľmi nejde. Niektorí sa pristavia a povedia, že nech nemoknem, ale čo mám robiť, peniaze potrebujem, musím tam stáť. Aby som mal na ubytovanie a jedlo. Niekedy sa mi stane, že mám len na vifónové polievky, ale keď dostanem gastrolístky, kúpim si na sobotu a nedeľu aj mäso. Najhoršie sa časopis predáva vždy na konci mesiaca, keď je už číslo dlho v predaji a ľudia majú pred výplatami.

Kto si vlastne od vás kupuje časopis? Skôr ženy alebo muži? Starší alebo mladší?

Všetci, dokonca aj mamičky. Niekedy im aj poviem, že ony nemusia alebo že im ho dám zadarmo, že ich náklady na rodinu a deti sú veľké, ale keď mi povedia, že ten časopis chcú, že si ho radi prečítajú, tak ich nemôžem odmietnuť. (Smiech.)

Kupujú teda skôr ženy ako muži?

Je to rôzne, povedal by som že 50 na 50. (Smiech.)

Kupujú skôr bohatší alebo normálni ľudia?

Skôr normálni. Už sa mi stalo, že išiel okolo Boris Kollár, bol tu niečo vybavovať, slušne som ho oslovil a on mi dal presne 1,40 v tých najmenších, medených. (Úsmev.) Alebo keď bola predvolebná kampaň v Bratislave, stretol som Iva Nesrovnala, bolo to na Miletičke, čo je moje druhé predajné miesto, kde bývam v sobotu. Ponúkol som mu časopis a on „zadrel“, že taký všivavý bezdomovecký časopis nekupuje. Tak som ho poslal do teplých krajín.

A nejaký známy človek vás aj potešil?

Adela Banášová. Keď robila vo Fun rádiu, vždy prišla a dala mi na obed alebo tak.

Vy svoj časopis čítate?

Robia nám prezentáciu. A keď nikto nechodí, tak si ho aj otvorím.

Koľko predáte časopisov?

Asi 10 denne, 50 za týždeň. Mesačne okolo 200-220 kusov.

Keby vám niekto chcel pomôcť, čo potrebujete? Teda okrem kúpenia časopisu.

Oblečenie, štyri XL-ové, alebo topánky. Ale poteší aj maličkosť.

Aký máte pracovný čas?

Bývam tu od ôsmej ráno, cez obed mám prestávku, v pondelok som tu do pol štvrtej, potom máme skúšku v divadle. Inak do štvrtej, niekedy do šiestej.

Vy ste aj divadelník?

Posledné predstavenie sa volá Povinné čítanie, je to satira, máme tam úryvky z Ťapákovcov, Kukučína, ja hrám Jánošíka. (Smiech.)

Tak pozor na hrach...

... snažím sa. Ale treba sa prísť pozrieť, sídlime na Štefánikovej 25 v Pisztoryho paláci, pozrite si našu stránku DivadloBezDomova.sk. Najbližšie hráme 22. júna o 7 večer, ale je lepšie prísť trochu skôr, palác je v rekonštrukcii.

Podarilo sa niekomu z vašich kolegov posunúť a nájsť si lepšiu prácu, nestáť na daždi a robiť niečo, po čom túžili?

Niektorí sú nosiči na stanici, čo je celkom fajn. Jeden kamarát jazdí na trolejbuse, jeden dlho jazdil na električke.

Vy sám by ste čo robili rád?

Žiaľ, zo zdravotných dôvodov nemôžem robiť svoju profesiu, zámočníka-zvárača, pretože mám problém so zrakom. Ale inak sa roboty nebojím.

Foto: Mária Jakušová