Architekt Andrej Botek Zrušeným kostolom treba nájsť vhodný účel. Bývanie či reštaurácia nimi nie sú

Andrej Botek je architekt, výtvarník a pedagóg na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity. Špecializuje sa na dejiny a teóriu architektúry a umenia, rekonštrukciu pamiatok, sakrálne umenie či na sakrálnu architektúru.

V rozhovore sme sa rozprávali o tom, čo to vlastne kostoly sú a prečo vyzerajú tak, ako vyzerajú, v čom sa líšia katolícke, protestantské a pravoslávne kostoly a čo sa stalo v 20. storočí, keď sa kostoly začali stavať celkom inak.

Zhovárali sme sa o vhodnosti ekumenických kostolov, aký má vzniknúť aj na Slovensku, no i o smutnej téme, čo s kostolmi, ktoré sa stanú nadbytočnými a prestanú slúžiť ako kostoly – aký účel je pre ne vhodný a aký nevhodný?

Prečo ľudia začali stavať kostoly?

Vyplýva to z povahy človeka. Sme fyzicko-duchovné bytosti, teda potrebujeme aj duchovný rozmer. Ten odnepamäti hľadáme nielen v sebe, ale aj vo vonkajšom prostredí. Od začiatku ľudskej existencie ľudia ozvláštňovali nejaký priestor, nejakú časť, ktorú vyčlenili z profánneho do sakrálneho. To bolo miesto komunikácie s božstvom, s transcendentnom a postupne to nadobúdalo ucelený charakter. Keď sa na to pozrieme od najstarších čias, šlo o viaceré formy – o posvätné jaskyne, hory či posvätné háje, alebo stély ako znak smerovania do neba.

V Biblii máme zaznamenané, že Jakub po sne v Bethele postavil kameň ako oltár Jahvemu, čiže určitým spôsobom to miesto sakralizoval. Vývojom postupujeme až k sakrálnym budovám. Tým, že človek je náboženský tvor, každé vierovyznanie dospelo k určitým typickým formám architektúry, priestoru, ktorý je sakrálny.

Sakrálna architektúra je zvláštnou oblasťou architektonickej tvorby. Sakrálny objekt vytvára prostredie pre náboženský kult. Objemom a formami je schránkou, obalom transcendentnej, duchovnej skutočnosti. Predovšetkým poukazuje na tento transcendentálny rozmer, poukazuje na Boha, aby súčasne vytvoril i prostredie na liturgické dianie.

Hovoríme teda o chrámoch ako posvätných objektoch všetkých náboženstiev. Čím je špecifický kostol ako kresťanský chrám?

Treba si povedať, ako kresťanský chrám v histórii vznikol. Židokresťania sa schádzali bežne v synagógach, lebo pociťovali kontinuitu so židovským náboženstvom, súdržnosť so židovským národom (Kristus bol predsa očakávaný Mesiáš), a potom sa na špeciálne obrady – eucharistickú pobožnosť – schádzali v súkromných domoch. Prvé chrámy boli v podstate obytné domy, kde sa v jednej miestnosti schádzala kresťanská komunita. Dokonca prvé eucharistické stoly boli bežné stoly, ktoré používala daná rodina.

Neskôr sa to začalo špecifikovať tak, že sa vyčleňovali určité budovy, ktoré už boli adaptované ako bohoslužobný priestor. Dôležitou skutočnosťou formujúcou priestorové utváranie sakrálnych architektúr bolo, že v ranokresťanskom období sa krstili dospelí, preto podstatnou súčasťou chrámov bol aj priestor na krstenie. Máme to zachované v najstaršom kresťanskom chráme, respektíve adaptovanej bohoslužobnej budove v Dura Európos v Sýrii, kde sú tieto priestory jednoznačne segregované a je tam priestor na krst, čiže bazén, nad ktorým je baldachýn. Je v tom hlboká symbolika – krstný prameň, kde sa rodí človek pre večný život, a nad ním klenba ako symbol neba – teda zrodenie pre večný život.

Pred Milánskym ediktom sa kresťania hlavne v Sýrii snažili používať ako vzor pre sakrálny priestor synagógu. Po Milánskom edikte zrazu cirkev stála pred otázkou, že môže stavať kostoly – a teraz ako?

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Ako sa prví kresťania postavili k tej otázke?

Poruke boli pohanské chrámy, ale tie kresťanstvo odmietlo. Niektoré síce adaptovalo, napríklad Panteón, ale nepoužilo pohanské chrámy ako vzor, aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu, že kresťanstvo nadväzuje na pohanstvo. Veľmi jasne sa voči nemu odlíšilo, takže vylúčilo akýkoľvek možný náznak.

Ujal sa teda typ baziliky, ktorý má veľmi hlbokú symboliku. Je to priestor, ktorý je uzavretý v istom okrsku, má nádvorie, ktoré symbolizuje rajský dvor, je tam studňa, ktorá slúži na očistu. Odtiaľ sa vstupuje do chrámu, v ktorom prevažovala pozdĺžna dispozícia.

Asi by bolo dobré upozorniť, že hovoríme o bazilike v architektonickom zmysle, nie ako titule kostola.

Áno, titul baziliky môže mať aj kostol, ktorý bazilikou nie je, napríklad bazilika v Šaštíne. Typologicky je však bazilika chrám, ktorý má prevýšenú strednú loď a v ňom má situované takzvané bazilikálne osvetlenie.

Kresťania teda odmietli pohanský chrám a inšpirovali sa niekoľkými zdrojmi, napríklad i rímskym patricijským domom, pretože aj tam sa stretávali rímski kresťania a niektoré priestorové usporiadania tu majú istý predobraz. Najvýraznejším vzorom bola však cisárska bazilika, čo je ďalšie použitie slova bazilika. V tomto prípade šlo o zhromažďovacie priestory, niečo ako trhovisko, verejný priestor, kde sa však aj vynášali zákony a zhromažďovala sa tu obec.

Čiže charakteristikou kresťanskej baziliky je spomínaná prevýšená stredná loď a osvetlenie?

Z architektonického hľadiska je postavená jednak na spomenutej forme osvetlenia a jednak na osi, ktorá je pozdĺžna. Zo symbolického hľadiska je to cesta, smer, hovorí to o tom, že človek niekam smeruje. Bazilika je bohatá na symboly – symbolizuje nebeské skutočnosti, ale aj život. Človek prichádza do predsiene, čo je symbol narodenia. Vojde do lode, čo je akoby životná cesta, smeruje k polkruhovej apside, pričom kruh symbolizuje nekonečno – teda nebeskú skutočnosť, večnosť. Prelom medzi pozemským a nebeským je víťazný oblúk. Sú tu teda dve skutočnosti: pozemská a nebeská, pričom smerujeme k nebeskej ako cieľu nášho života.

Tomu je podmienená nielen výstavba, ale aj výzdoba baziliky. Je súčasne aj symbolom Krista, keďže na oltár pri obetovaní zostupuje Boh, ktorý sa v hostii stáva reálnym. Oltár ako najdôležitejšie miesto je zakrytý baldachýnom, ktorý ako kopula alebo klenba principiálne symbolizuje nebo. Výtvarná výzdoba zobrazuje svätcov, apoštolov, Pannu Máriu a Krista, spravidla v ustálených schémach.

Treba spomenúť, že už v tomto období sa vyskytovali aj centrálne stavby, boli však väčšinou určené na špecifické účely, napríklad ako baptistériá či mauzóleá. Kostol prešiel vývojom, každá jednotlivá etapa niečo priniesla a nejako rozvinula symboliku chrámu.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Keby sme mali rozlíšiť katolícke, protestantské a pravoslávne kostoly, aké sú hlavné rozdiely?

Sú nielen v dispozícii, ale aj v symbolike. Katolícky chrám je posvätný aj Božou prítomnosťou vo svätostánku, keďže ako katolíci veríme, že Ježiš je reálne prítomný v Eucharistii. Je to teda posvätný priestor, v ktorom prebýva Boh, prítomný aj v liturgickom zhromaždení. Symbolických významov kostola bolo v histórii viacero – symbolizuje Krista i cirkev, nebeský Jeruzalem, Boží dom, putujúci Boží ľud alebo niektoré dobovo podmienené významy – napríklad Boží hrad v románskom období a iné.

Protestantské kostoly, ktoré vznikajú od Lutherovho vystúpenia v 16. storočí, sú principiálne postavené na kázni, ohlasovaní Božieho slova, na čo je vhodná iná dispozícia. Za vzor sa vzali kostoly s halovou dispozíciou, ktoré sa vyvinuli v Holandsku a severnom Nemecku. Sú dobré pre akustiku a viditeľnosť a majú empory po bokoch, niekedy aj viacposchodové, aby sa zmestilo čo najviac ľudí.

Pri pravoslávnych kostoloch je to ešte komplikovanejšie. Tam to vychádza od dedičstva byzantskej architektúry, ktorá sa vyvíjala trochu ináč ako architektúre na Západe, a to aj v čase, keď bola cirkev ešte jednotná. Hovorí sa, že naše európske dedičstvo je založené na rímskom práve a gréckej filozofii. Ono to aj vidno – na Západe je racionalizmus veľmi silný, preto aj vývoj umeleckých smerov a architektúr je tam charakterizovaný určitými zlomami. Toto v Byzancii nemáme. Tam sa hľadal ideálny typ a ten sa opakuje len s malými zmenami, lebo keď nájdete ideál, nemáte ho čo meniť, ale uchovať.

Keď sa presunieme do súčasnosti, vidíme, že katolíckym kostolom nemusí byť len budova, ktorá má znaky kostola, ale napríklad aj miestnosť v škole – príkladom nech je saleziánsky kostol v Žiline. Došlo teda v určitom bode k odklonu architektonického chápania kostola od sakrálneho chápania?

Vývoj vždy smeroval k určitému typu, ktorý odlišoval nejakými základnými znakmi kostol od ostatných profánnych stavieb. V dvadsiatom storočí sa začal vnášať princíp striedmosti. Bola to aj reakcia na prezdobený historizmus či celkovo prezdobené interiéry kostolov. Jednou z tendencií, ktorá takto prišla, bol aj minimalizmus, hoci tak mohlo dôjsť k strate niektorých prvkov, ktoré boli predtým pre kostoly typické – napríklad veže. Súčasne sa však uplatňovali i plastické tendencie. No vždy bola nutnosť, aby isté znaky kostola pretrvali. Je to predsa aj signál voči spoločnosti, že toto je to miesto, kde je liturgia a kde sa ľudia môžu modliť, ale zároveň aj svedectvo voči okoliu, že je tu Boh. Sakrálna architektúra má povahu znaku a vypovedá o významoch, ktoré sú v nej obsiahnuté. Vývoj sakrálnej architektúry v priebehu stáročí vytvoril isté charakteristické prvky, ktorými sa demonštrovala jej sakralita.

Architekt Klement Trizuljak Už nie je dôvod budovať monumentálne chrámy, oslavovať Boha treba inak

Jakub Lipták

Niektorými súčasnými sochami don Bosca či Jána Pavla II. sa tým svätcom ubližuje, hovorí v rozhovore architekt Klement Trizuljak.

Čo sa stalo v dvadsiatom storočí, že kostoly – s výnimkou pravoslávnych – začali vyzerať celkom ináč ako predtým? Je to dané Druhým vatikánskym koncilom?

Vrátim sa na chvíľu k ranému kresťanstvu – už tam sa liturgia delí na liturgiu obety a liturgiu slova. Obetu vykonával kňaz pri oltári, ale liturgia slova sa vykonávala smerom k veriacim, dokonca priestorovo expandovala. V bazilike býval priestor, kde boli dve ambony: z jednej sa čítalo evanjelium a druhá bola určená pre epištoly, pričom sa z nej aj kázalo. Tá bola orientovaná smerom k ľuďom, dokonca niekedy jej okrsok zasahoval aj hlbšie do lode.

Toto zostalo aj potom, ako sa liturgia v ranom stredoveku obrátila chrbtom k ľudu a kňaz sa otáčal iba pri určitých príležitostiach. No keď išiel na kázeň, vyšiel k ľuďom na kazateľnicu a Božie slovo sa ohlasovalo smerom k nim. Toto bol koncept, ktorý sa v katolíckej cirkvi udržal až do Druhého vatikánskeho koncilu, aj keď už od začiatku 20. storočia sa ojedinele skúšali aj nové architektonické koncepty.

U protestantov dokonca v 18. storočí vznikol špecifický prvok – kazateľnicový oltár, teda oltár, ktorý má menzu, retabulum, čiže zvislú časť, kde je oltárny obraz, vzadu sú schodíky a nad retabulom je umiestnená kazateľnica. Toto usporiadanie má aj bratislavský Veľký evanjelický kostol.

Čo sa týka katolíckej cirkvi, už v druhej polovici 19. storočia si napríklad v Nemecku začínajú klásť otázky, či netreba zmenu liturgie, respektíve ako do nej lepšie zapojiť veriacich. V 20. – 30. rokoch 20. storočia sa o tom už dosť intenzívne rozpráva. Vzniká takzvané Liturgické hnutie, ktoré združovalo významných teológov a liturgistov a robilo rôzne pokusy, ako vniesť do liturgie dynamiku a ako viac zapojiť laikov. Napríklad v rámci kostola prenášali časť liturgie z jedného oltára k druhému, prípadne k inému miestu v chráme. Intenzívne sa komunikovalo aj s architektmi, ktorí premýšľali o nových konceptoch.

Zlom prišiel po Druhom vatikánskom koncile, ktorý dal väčší dôraz na chápanie kostola ako zhromaždenia veriacich okolo oltára – okolo obetného stola. Hneď po ňom začali architekti s teológmi rozmýšľať, čo znamenajú závery Druhého vatikánskeho koncilu pre architektúru kostolov.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Čo teda znamenali?

Jednak sa celebrant obrátil tvárou k ľudu a začal sa klásť väčší dôraz na centrálnu dispozíciu. Tá môže vychádzať z kruhu, zo štvorca, z mnohouholníka. Tretí dôležitý aspekt je, že svätostánok stratil centrálnu pozíciu, akú mal vždy na oltári. Tým, že sa oltár presunul smerom k veriacim, svätostánok sa začal v nových kostoloch dávať do bočnej kaplnky, respektíve bočnej pozície v presbytériu. Mimochodom, vrátili sme sa tak do stavu, aký bol v stredoveku, keď svätostánky boli vo forme pastofórií a tabernákulov pri bočných stenách.

Treba zdôrazniť, že vývoj sakrálneho staviteľstva od druhej polovice 20. storočia má mnoho podôb a foriem. Od minimalizmu cez plastické koncepty, organické či archetypálne tvary, register architektonických foriem je rozsiahly.

Závery Druhého vatikánskeho koncilu mali výrazné dôsledky nielen na novú architektúru, ale aj na tú starú. Tým, že sa začali uplatňovať, v historických kostoloch prestali byť oltáre funkčné a začali sa robiť obetné stoly, ktoré sa vysunuli viac k ľuďom. Prestali sa využívať kazateľnice a kázať sa začalo od ambony.

Úpravy v katolíckych kostoloch po Druhom vatikánskom koncile inšpirovali aj niektoré protestantské realizácie, napríklad evanjelický kostol v Petržalke má centrálnu dispozíciu a vejárovité sedenie ako nové katolícke kostoly. Dnes je teda naozaj ťažké rozlíšiť rímskokatolícky kostol od protestantského, pokiaľ nie je niekde nejaký nápis. Jedine v interiéri je signálom „večné svetlo“, resp. odlišná výtvarná výzdoba. Dokonca sa od konca 70. rokov začínajú stavať ekumenické kostoly. Teda sú tak dispozične postavené, aby vyhovovali aj katolíckej, aj protestantskej liturgii.

Jeden taký ekumenický kostol má vzniknúť aj u nás v Demänovskej Doline, dokonca už biskup Rábek požehnal pozemok na jeho výstavbu. Je vhodné, aby mali rôzne cirkvi ten istý priestor na bohoslužby?

Tradicionalisti by určite povedali, že niečo takéto je neúcta. V duchu Druhého vatikánskeho koncilu sa však na ten priestor pozerá ináč. V tomto je ekumenický kostol v intenciách ekumenizmu, ako ich postavil uvedený koncil. Sú to skôr teologické otázky, a pokiaľ to takto cirkev ustanovila, tak je to prijateľné. V zahraničí sú také ekumenické centrá, ekumenické kostoly už dávno.

Väčšinou Eucharistia nebýva priamo v hlavnom priestore, ale donesie sa, keď sa chystá katolícka omša, alebo naopak, odnesie sa, keď bude iná bohoslužba.

Čo hovoríte na návrh tohto ekumenického kostola?

Ak by som mal vysloviť svoj názor na prezentovanú vizualizáciu – je to v intenciách tradicionalizmu a istej regionálne chápanej výrazovosti, až ľudovosti. Je to postavené na klasickom symbolizme, dispozícia je v tvare kríža. Vidíme tu aj vežu nad krížením lodí, čo je prvok, ktorý poznáme od stredoveku. V románskom slohu v tomto krížení často býval aj oltár.

To je však to, čo sa týka hodnotenia symboliky vonkajšej formy. Uvedený kostol v mnohom pripomína realizácie zo začiatku 20. storočia, a keby som nevedel, zaradil by som ho časovo do uvedeného obdobia. V interiéri síce upúta zaujímavá skladba krovovej konštrukcie, ale celkovo si myslím, že je to anachronizmus. Rozhodne nezodpovedá súčasným – už aj overeným trendom sakrálnej architektúry.

Vizualizácia ekumenického kostola v Demänovskej Doline. Zdroj: jasnapreveriacich.sk

Stáva sa, že sa kostol stane prebytočným a prestane byť kostolom. Čo sa vtedy vlastne udeje?

Je to otázka, ktorá je v istom zmysle nová, hoci aj v minulosti tu bola, no v menšej miere. Zažili sme to za vlády Jozefa II., ktorý rušil niektoré kontemplatívne rehole a budovy kostolov často menili svoju funkciu.

Prvá otázka je: Kedy sa kostol stane prebytočným? Keď tam nechodia veriaci, lebo ich je málo. Je to teda jav, ktorý súvisí so sekularizáciou. Druhým dôvodom je, že v 19. storočí sa v západnej Európe postavilo veľmi veľké množstvo veľkých kostolov, lebo sa to vnímalo aj ako prestíž štátu či národa. Tým však bola potreba kostolov až nadsaturovaná.

Keď sa k tomu pridá postupný úbytok veriacich, mnohé kostoly sa stali nielen nadbytočnými, ale aj ťažko udržateľnými zmenšujúcou sa komunitou. Je to všeobecný jav v katolíckom i protestantskom prostredí. Treba však spomenúť, že postupom sekularizácie sa stali nevyužívanými aj novšie kostoly postavené v 60., 70. rokoch. Napríklad prvý pokoncilový kostol v kanadskom Quebecu.

Začalo sa teda uvažovať, čo s týmito stavbami, ktoré cirkev nepotrebuje. V západnej Európe sa tento stav prejavoval výrazne už od 70. rokov a začali sa riešiť otázky nového využitia nadbytočných kostolov. Bolo prijatých množstvo rôznych uznesení zo strany cirkevných i kultúrnych inštitúcií. V roku 1989 vydala Rada Európy rezolúciu k nadbytočným cirkevným stavbám, kde apelovala na to, že ide nielen o kultúrne dedičstvo – hoci nie všetky kostoly sú zapísané ako pamiatky –, ale aj duchovné dedičstvo, ktoré treba zachovať a dať mu vhodný účel.

Podobne v roku 1987 vznikla Charta o novom využívaní sakrálnych stavieb, ktorú zostavila Centrálna pontifikálna komisia pre sakrálne umenie. Spomenúť možno tzv. Chartu z Vily Vigoni Pápežskej komisie pre cirkevné pamiatky z roku 1994. Boli aj ďalšie spoločné vyhlásenia katolíckej a evanjelickej cirkvi, napríklad Drážďanská výzva na ochranu cirkevných stavieb. Táto problematika je stále živá, v roku 2018 bola napríklad o nevyužívaných kostoloch v Ríme medzinárodná konferencia s provokatívnym názvom Nebýva tu už Boh?

Kde už Boh nebýva Desiatky nevyužívaných kostolov na Slovensku hľadajú svoje nové určenie

Imrich Gazda

Navštívili sme obce a farnosti, v ktorých starostovia a kňazi úporne riešia, ako ďalej naložiť s chátrajúcimi sakrálnymi stavbami.

Čo prebehne v katolíckom kostole, keď sa rozhodne o tom, že už nebude kostolom?

Neexistuje žiadny obrad odsvätenia ako opak vysvätenia – konsekrácie – kostola, ktorá je nevyhnutná na to, aby sa budova stala oficiálne katolíckym kostolom. Odnesie sa Eucharistia a všetko liturgické náčinie, paramenty a taktiež sa z oltárov odnesú relikvie. No stavba naďalej ostáva vysvätená. Každá architektúra má povahu znaku a vypovedá o významoch, ktoré sú v nej obsiahnuté. Vývoj sakrálnej architektúry v priebehu stáročí vytvoril isté charakteristické prvky, ktorými sa demonštrovala sakralita architektúry.

Aj prázdny kostol má určitý výraz, znakovosť, ktorá sa vžila pre sakrálne stavby a je manifestáciou ich sakrality. Keď idete krajinou, hneď vidíte, že toto je kostol – aj keď už tak neslúži. Charakter budovy a znakovosť ostáva. Pointa teda je, že aj vzhľadom na túto znakovosť, ale aj z hľadiska konsekrácie a spojenia viery s morálnymi hodnotami nie sú pre túto budovu vhodné akékoľvek funkcie, čím sa zaoberali aj spomínané vyhlásenia.

Aký je teda vhodný účel?

Môžeme sa túto otázku pozerať z viacerých hľadísk. Z pamiatkového hľadiska je vhodný taký, ktorý nepoškodí budovu, maľby, kultúrne hodnoty, skrátka bude k stavbe citlivý. Druhá vec je, aby to neprotirečilo duchovnému, vieroučnému a morálnemu charakteru kostola ako reprezentanta vierouky. Keď sa na kostol pozrieme len ako na priestor, môžeme tam dať všeličo, ale podstatné je, aby sme tam nevložili takú funkciu, ktorá bude v rozpore s posolstvom, ktoré ten kostol ako stavba stále vysiela.

Ako najvhodnejšie funkcie bývalého kostola sa vnímajú galérie, múzeá, koncertné siene, knižnice, archívy, študovne...

Vľavo: pokoncilový kostol v Quebecu zmenený na knižnicu. Foto: fubiz.net/Stéphane Groleau. Vpravo: kostol Friedrichswerdersche v Berlíne adaptovaný na múzeum. Foto: bildhauermuseen.de

Čo by, naopak, v bývalom kostole nemalo byť?

Už spomínané dokumenty prízvukujú, že nové využitie musí byť zlučiteľné s náboženským charakterom. Určite je neprípustná funkcia, ktorá diametrálne protirečí konfesným morálnym princípom.

Neodporúča sa napríklad, aby tam boli barové alebo reštauračné zariadenia, aj keď takýchto prípadov je realizovaných pomerne hodne. Spomenúť možno augustiniánsky kostol v Antverpách, kostol v nemeckom Wangene a ďalšie. Aj u nás máme napríklad kaviareň v bratislavských Rusovciach v Kostole sv. Víta. Sú to veci, ktoré sú už na miestnu diskusiu, aby tam nebolo niečo, čo bude pre ten priestor nevhodné. A súvisia aj s pastoračným zámerom.

Napríklad aj výrobná hala by bola nevhodná, pretože tam treba inštalovať strojové zariadenia, zasahovať výrazným spôsobom do stavebnej substancie a podobne. Na zváženie sú aj športové haly. Vhodné je, aby v danom priestore bolo niečo, čo má v istom zmysle duchovný alebo kultúrny charakter. Je zaujímavé, že máme aj prípady, keď sa z kostolov robia penzióny.

Interiér Kostola sv. Víta v bratislavských Rusovciach premeneného na kaviareň. Foto: Postoj/Adam Rábara

To je príklad vhodného využitia?

Nie je to podľa mňa vhodné, lebo to znamená, že do kostola sa musí zasiahnuť výrazne stavebne. Musia sa spraviť podlažia, vniesť nové priečky, inštalácie a podobne. V Čechách boli prípady, keď si niekto kúpil kaplnku a spravil si z toho rekreačný dom, čo značne narušilo stavebnú podstatu i výraz.

Iný príklad je berlínsky kostol v Spandau, kde to spravili tak, že presbytérium stavebne odčlenili a ostalo na liturgické účely. Zvyšok kostola prepodlažili a spravili z neho bytový dom, čo výrazne zasiahlo do pôvodnej substancie a vytvorilo viaceré nelogické situácie. Byty potrebujú vstupy, schodiská, infraštruktúru, sanitu a ďalšie veci, na ktoré ten objekt nebol stavaný, a ten priestor potlačia. Nie je to k nemu fér. Podobne upravili na obytný dom kostol v Bristole. V Maastrichte prestavali celý kláštorný komplex na hotelové účely. Tu sa v istom zmysle môžeme odvolať na skutočnosť, že kláštor tiež slúžil na bývanie. Otázne sú skôr zásahy do priestoru kostola, i keď architekt použil viaceré zaujímavé nápady.

Tu by som chcel upozorniť ešte na jednu vec. Pre architekta je konverzia kostola na iný účel aj výzvou, ako dať do kontaktu historické hodnoty s novou tvorbou. Napätie medzi starým a novým môže byť pre priestor obohacujúce, samozrejme, záleží na invenčnosti, ale aj citlivosti architekta. Spomenul by som napríklad zaujímavý dynamický interiér úpravy kostola na knižnicu v holandskom Vughte.

„Kaos Temple“ alebo „La Iglesia Skate“ – kostol v španielskej Llanere adaptovaný na skejtpark. Foto: architecturaldigest.com/I Am Gallery Madrid

Hovoríte, že kultúrna funkcia je vhodné využitie bývalého kostola. Na takéto účely sa v Bratislave využíva mestom vlastnený Kostol klarisiek, kde nedávno bola diskotéka druhu silent disco. Vo veci tohto podujatia sa na nás obrátil aj čitateľ, ktorého to pohoršilo. Myslíte, že diskotéka v bývalom kostole je vhodná alebo nevhodná?

Je to otázka ani nie na vhodnosť kultúrneho účelu, ale konkrétnej realizácie. Kostol klarisiek je dávno nepoužívaný, hoci, samozrejme, sakrálny charakter má. Aj vo Frankfurte je Kostol svätého Petra, ktorý sa takisto využíva aj na diskotéky. Keď som však hovoril, že kultúrny účel je vhodný, tak to znamená, že aj podujatie musí byť vhodné. Niekto by mohol povedať, že robí kultúrne podujatie, a spraví tam striptíz. Takisto aj divadelné predstavenie alebo výstava môže byť pre kostol aj vhodná, ale aj nevhodná.

Je to však aj otázka toho, ako to ustrážiť. Ak cirkev ten priestor vlastní, ešte si to vie regulovať. No keď ho predá, je to na majiteľovi, ktorým je v prípade Kostola klarisiek mesto. Keď vidím fotografiu z tohto podujatia, ktoré spomínate, hoci som na tej akcii nebol, myslím si, že to nebolo vhodné pre bývalý sakrálny interiér. Je to teda otázka pre mesto, či bolo dostatočne citlivé, aby nepripustilo niečo, čo môže byť vnímané ako neúctivé.

Silent disco v bratislavskom Kostole klarisiek. Foto: Katarína Bubeníková

Jezuitský kostol v Skalici, ktorý je využívaný na kultúrne účely. Foto: tikskalica.sk

Ako je vnímaná konverzia kostolov pre iné náboženstvá, napríklad na mešity?

Už v 80. rokoch boli v Anglicku úvahy, či poskytnúť anglikánske kostoly moslimom, aby z nich spravili mešitu. K niekoľkým takým prípadom došlo, ale ten trend sa zastavil. Čo sa týka katolíckej cirkvi, neviem o prípade, že by bol katolícky kostol odovzdaný inému náboženstvu, sú však prípady konverzií v rámci kresťanských konfesií.

Máme na Slovensku nejaké pozitívne príklady využitia bývalých kostolov?

Veľa nie, keďže u nás môžeme hovoriť zatiaľ najmä o kostoloch opustených či už od etapy Jozefa II., vplyvom socialistického obdobia, alebo celkového chátrania. Principiálne pozitívny príklad sú aj Klarisky, ktoré slúžia ako koncertná a výstavná sála, alebo jezuitský kostol v Skalici, ktorý bol opustený, nedávno bol obnovený a je využívaný na kultúrne účely. Podobne sa kostol v Alžbetinom Dvore, v minulosti využívaný ako sýpka, podarilo nedávno zrekonštruovať na múzeum tradičných remesiel. U nás sa zatiaľ stále viac kostolov stavia, ako ruší.