Výchovná metóda dovedená do extrému Deti sú unavené z večného rozhodovania sa, dajte im vydýchnuť, tvrdí odborníčka

Viaceré moderné výchovné smery odporúčajú dávať deťom v rôznych situáciách neustále na výber, čo má u nich podporiť sebavedomie a pocit rovnocennosti každého člena rodiny bez ohľadu na to, či ide o dieťa alebo rodiča.

Na výsledky tejto rodičovskej filozofie najnovšie upriamila pozornosť výchovná poradkyňa, riaditeľka Montessori školy v Brooklyne a mama štyroch detí Christine Carrigová.

Prišla totiž k záveru, že tento výchovný smer uletel do extrému a zaviedol systém, v ktorom sa musia deti denne rozhodovať o všetkom. Aj o záležitostiach, v ktorých by mali mať rozhodujúce slovo práve rodičia.

Povedala to na rovinu – ťarchu rozhodovania sa o dôležitých rodinných záležitostiach sme prehodili na detské plecia.

Celá diskusia sa začala Carrigovej zážitkom z reštaurácie, kam šla s manželom na večeru. Stala sa tam svedkom situácie, pri ktorej matka pri vedľajšom stole podrobila malé dieťa nekončiacemu výsluchu, ktorý opísala pre Business Insider. 

„Deti musia denne rozhodovať o všetkom. Aj o záležitostiach, v ktorých by mali mať rozhodujúce slovo rodičia.“Zdieľať

Pri vedľajšom stole sedel pár s dvoma roztomilými malými chlapcami, opisovala Carrigová situáciu. Na stole boli rozhádzané malé hračky, vlhčené obrúsky, zvyšky hranolčekov.

„Vyzerali ako sladká rodina, chlapci boli rozkošní. Mama však okolo nich krúžila ako žralok. Málokedy si dokázala sadnúť na viac ako na sekundu. Deti milujem, ale sledovanie tejto mamy, ako žongluje medzi viditeľnými aj neviditeľnými požiadavkami, ma unavovalo aj za ňu,“ napísala Carrigová.

Samé otázky až do vyčerpania

„Chutili ti hranolčeky? Máš dosť, chceš viac kečupu? Zjedol by si ešte zopár nugetiek, keby si mal viac kečupu? Chceš ísť na toaletu predtým, než pôjdeme? Chceš, aby ťa mama vzala na toaletu? Chceš ísť radšej s otcom? Utrieme ti najprv ruky? Si si istý, že si už dojedol?“ pýtala sa matka dieťaťa a podľa Carrigovej to preň muselo byť veľmi vyčerpávajúce. Priznala, že pri týchto otázkach by sa cítila vyčerpane aj ona sama.

„Myšlienka dávať deťom možnosť voľby bola dovedená do extrému.“Zdieľať

Carrigová svojím kritickým textom pichla do osieho hniezda vo svojej vlastnej komunite, keďže priznáva, že ako predstaviteľka Montessori filozofie je sama stúpencom rešpektujúceho a vnímavého rodičovstva.

„Ale ako sa to niekedy môže stať s dobre mienenými rodičovskými prístupmi, aj myšlienka dávať deťom možnosť voľby bola dovedená do extrému. A to až do takej miery, že dnes je bežnou praxou pýtať sa detí na každý rozmar,“ hovorí Carrigová.

„Ešte znepokojujúcejšie je, že rodičia sa čoraz bežnejšie pýtajú detí na veľké životné rozhodnutia rodiny, ako napríklad chceš sa presťahovať do Kalifornie alebo by sme mali zostať v New Yorku?“

Mali by si vybrať farbu oblečenia, nie rozhodovať o dôležitých rodinných veciach

Carrigová vysvetľuje rodičom, že odborníci na rodičovstvo, ktorí presadzujú myšlienku voľby, mali v úmysle dať deťom na výber, aké pyžamo si chcú obliecť do postele alebo akú zmrzlinu si vyberú, nie aby rozhodovali o dôležitých medzníkoch svojej rodiny.

Dnes však rodičia dávajú deťom na výber pri všetkom, kam sa pôjde na dovolenku alebo kedy chcú ísť do postele. Bežný režim dňa už neurčujú rodičia, pretože sa chcú vyhnúť nálepke „autoritatívneho rodiča“, ale rozhodujú o ňom deti.

Tam niekde sa začína základná chyba. Rodičia sa dnes dobrovoľne vzdávajú svojho hlasu, ktorý rozhoduje, kedy je čas ísť sa učiť a čas ísť spať a oddýchnuť si. Akoby sa báli dostať nálepku akéhosi „autoritatívneho despotu“ a tak sa sami dobrovoľne vzdávajú svojej prirodzenej autority.

Je to potom dieťa, ktoré manažuje celý chod rodiny. Veď sme ohľaduplní a rešpektujeme jeho túžby. Ukazujeme mu, že jeho názor je pre nás dôležitý. Tieto hodnoty sú určite veľmi podstatné, je však nechať dieťa rozhodovať o všetkom pravdivá cesta k vzťahu s dieťaťom?

Carrigová vo svojom texte upozornila na paradox, keď aj dospelí pociťujú únavu z rozhodovania. „Ak by ste sa ktoréhokoľvek pracujúceho rodiča po šiestej večer spýtali, čo by si dal na večeru, väčšina by odpovedala, že sa im už nechce rozmýšľať,“ povedala.

„Rodičia sa však akoby báli dostať nálepku akéhosi ,autoritatívneho despotu‘ a tak sa sami dobrovoľne vzdávajú svojej prirodzenej autority.“Zdieľať

Počas dňa človek musí urobiť toľko rozhodnutí, že aj dospelému padne dobre, keď na chvíľku nechá rozhodovať niekoho iného. Očakávať toto od dieťaťa je podľa nej nemožné. „Deti pripraví o tú najkrajšiu časť detstva, keď si s ničím nemusia robiť starosti a nemusí ich trápiť ani pocit viny za zlé rozhodnutie,“ dodáva Carrigová.

Možnosť voľby nie je svätý grál detstva

Výchovná poradkyňa je presvedčená, že nastal čas vrátiť deťom bezstarostný spôsob života a pochopiť, že možnosť voľby nie je nejaký svätý grál, ktorý nevyhnutne vedie k spokojnosti. „V mnohých prípadoch má potenciál viesť k pocitom ľútosti,“ dodáva Carrigová.

V súčasnosti sa rodičia s vypätím síl snažia vymaniť sa z akejsi autoritárskej roly a nechcú zanechať v deťoch spomienku studenej výchovy, akú možno zažívala dnešná stredná generácia.

Autoritatívna výchova sa však dostala do nemilosti, pretože len samotný názov vyvoláva asociácie neempatického rozkazujúceho rodiča, ktorému nezáleží na pocitoch a názoroch svojho dieťaťa, vyžaduje si len naplnenie svojich príkazov, nebodaj aj pod hrozbou fyzických či iných trestov.

Ešte v 60. rokoch minulého storočia americká psychologička Diana Baumrindová vytvorila koncept štyroch výchovných štýlov – autoritársky, zhovievavý, zanedbávajúci a autoritatívny, pričom práve posledný spomínaný považovala za ideálny. Podľa nej vytvára rovnováhu medzi láskavým a citlivým prístupom rodičov a jasnými očakávaniami, hranicami a požiadavkami.

V tejto výchove sa berú do úvahy aj myšlienky a pocity detí, najmä v období nastavovania hraníc. Rodičia svoje deti podporujú, a hoci trvajú na dodržiavaní pravidiel, sú ochotní robiť výnimky. Deti tak podľa americkej psychologičky nájdu v rodičoch oporu a môžu sa na nich spoľahnúť.

Nielen mnohí detskí psychológovia, ale aj samotní rodičia potvrdzujú, že deti potrebujú pravidlá, ktoré sa musia naučiť dodržiavať. Tie ma každá rodina nastavené zrejme inak, podľa vlastných vnútorných hodnôt. Vôbec sa netreba báť trvať na ich dodržiavaní aj za cenu nesúhlasu, frflania a odvrávania. Nie je to žiadne násilie páchané na deťoch. Tieto pravidlá sa im v dospelosti zmenia na „dopravné značky“, ktorými sa budú riadiť.

Vyzerá to však tak, že predtým ideálna autoritatívna výchova je už v očiach mnohých dnešných rodičov zastaraná a hľadajú jednoducho len niečo nové. V súčasnosti existujú už desiatky tých najrôznejších výchovných štýlov, stačí si len vybrať.

Na záver len dve ukážky, ako môžu v praxi moderné výchovné prístupy dopadnúť. V americkej spoločnosti sa rešpektujúce rodičovstvo v jeho začiatkoch uchytilo s veľkou popularitou. Z detí, ktoré boli v tejto filozofii vychovávané, sú dnes už mladí ľudia.

Čas na rozhodovanie prichádza vekom, tvrdí odborník

Pred štyrmi rokmi vyšiel v študentskom časopise strednej školy Paint Branch High School v Marylande zaujímavý text, ktorý žiaci venovali svojim rodičom. 

„Keď rodičia rozhodujú za svoje deti, nikdy im nepovedia, aby robili zle. Žiaden rodič nikdy nechce, aby sa jeho dieťa vydalo nesprávnym smerom a neskôr mu ublížilo, a preto prejavuje toľko opatrnosti. Rodičia sú opatrovateľmi svojich detí. Majú plné právo rozhodovať za svoje deti,“ píšu stredoškolskí autori v článku.

„Rodičia, ktorí rozhodujú za svoje malé deti, len nastavia svoje dieťa lepším smerom.“Zdieľať

Tieto deti dali priestor aj profesorovi psychológie Jimovi Taylorovi, aby sa k téme vyjadril. „Deti by mali mať stanovené hranice a rodičia by ich mali viesť správnym smerom,“ hovorí profesor psychológie.

„Dieťa sa vyvinie do toho, čo ho naučili jeho rodičia, a naďalej rastie na základe toho, ako ho to naučili rodičia,“ dodáva s tým, že dieťa potrebuje, aby ho rodičia viedli, ale zároveň mu dávali priestor na hýbanie sa v istých mantineloch. To sa podľa neho dosiahne vtedy, keď rodičia dovolia svojmu dieťaťu rozhodovať sa samo, ale primerane veku. Žiadať od malého dieťaťa, aby rozhodovalo o bežných a dokonca aj dôležitých rodinných záležitostiach, je skôr na jeho škodu ako na osoh.

„Rodičia, ktorí rozhodujú za svoje malé deti, len nastavia svoje dieťa lepším smerom a z dieťaťa sa pomaly a prirodzenejšie vyvinie osoba, ktorou ich rodič naučil byť. Ak rodičia dajú svojim deťom príliš veľa slobody, môžu túto slobodu využiť zlým spôsobom, čo nie je dobré,“ dodáva profesor psychológie Jim Taylor. Čas na rozhodovanie podľa neho prichádza vekom.

Mladí majú úzkosť už len z výberu z jedálneho lístka

A na záver už len jedna kuriozita. Podľa výskumu, ktorý zverejnil The New York Post, dnešná mladá generácia vo veku 18 až 24 rokov trpí úzkosťou už pri výbere z jedálneho lístka v reštaurácii. 

Pôvodný zámer realizácie výskumu bol úplne iný, výskumníci chceli zistiť, do akej miery je pre dnešných mladých ľudí posedenie v reštaurácii a výber z hotových jedál rovnako príjemný ako generáciám pred nimi.

Výsledok ich šokoval, až 86 percent mladých ľudí trpelo pri výbere z menu úzkosťou. 34 percent z nich sa dokonca bojí s čašníkmi rozprávať a nechá túto pre seba nepríjemnú povinnosť na ostatných. Dokonca 40 percent z generácie Z, ako býva táto veková skupina mladých označovaná, radšej preto nejde na večeru vôbec.

Aj ďalšie štúdie podľa článku dokazujú, že generácia Z je nervóznejšia a oveľa nerozhodnejšia ako predošlé generácie.

Dôvody, prečo to tak je, necháme na sociológov. Otázka však znie: ak väčšina týchto mladých ľudí bola vychovávaná od mala k tomu, že má robiť vlastné rozhodnutia typu, čo bude mať na tanieri, či si umyje zuby a kedy pôjde spať, a napriek tomu cítia úzkosť pri takom obyčajnom rozhodovaní pri obedovom menu, kde sa stala chyba?