Teritoriálne ambície Venezuely Latinskej Amerike hrozí v mene ropy a národnej hrdosti nová vojna

Predmetom aktuálne veľmi horúceho sporu, ktorý by mohol vyústiť do vojny, je územie zvané Guayana Esequiba alebo aj Essequibo.

Toto územie zahŕňa dve tretiny územia Guyany a leží na západ od rieky Essequibo, ktorá by podľa Venezuely mala predstavovať východnú hranicu krajiny. Medzinárodná arbitráž v roku 1899 však prisúdila územie Veľkej Británii a od toho času ho spravuje Guyana. Na území s rozlohou 160-tisíc štvorcových kilometrov, teda trojnásobne väčšom, než je Slovensko, žije len okolo 130-tisíc obyvateľov.

Na mapách OSN sa územie vykazuje ako súčasť Guyany, pozíciu malého juhoamerického štátu podporuje aj Organizácia amerických štátov (OAS), Karibské spoločenstvo a britský Commonwealth.

Lenže v nedeľu hlasovali Venezuelčania na popud svojho lídra Nicolása Madura o piatich bodoch, napríklad o tom, či odmietajú hranicu stanovenú arbitrážou z roku 1899 alebo či podporujú vytvorenie venezuelského členského štátu Guayana Esequiba a pričlenenie sporného územia „v súlade s medzinárodným právom“.

Venezuelská socialistická vláda nabádala voličov, aby vo všetkých otázkach hlasovali „áno“. Výsledky skutočne ukázali jasnú podporu hlasujúcich, podľa volebnej komisie v prospech každej z otázok hlasovalo viac než 90 percent. Kritici však poukazujú na nízku volebnú účasť, niektorí ju odhadujú len na 20 percent.

Venezuelský nárok na guyanské územie nepodporujú len vládnuci chavisti, ale aj pravicová opozícia. Aj keď časť opozície kritizuje referendum ako zbytočné a viní venezuelského lídra Madura z inštrumentalizácie tejto témy na svoj politický prospech a odpútanie pozornosti od korupcie a hospodárskeho úpadku krajiny, väčšina podporuje nárok na Esequibu.

Referendu mal zabrániť súd

Je pochopiteľné, že Guyana vníma venezuelské referendum ako „existenčnú hrozbu“ a krok smerom k invázii na svoje teritórium. Tento pocit len utvrdzujú správy, že Venezuela na hranici zhromažďuje armádu.

Keďže malý juhoamerický štát má len necelých 800-tisíc obyvateľov, proti 30-miliónovej Venezuele nemá šancu sa ubrániť. Guyana je preto závislá od podpory medzinárodných inštitúcií a iných štátov.

Z tohto dôvodu Guyana ešte v roku 2018 spor posunula Medzinárodnému súdnemu dvoru, ktorý požiadala aj o stanovisko k venezuelskému referendu. Venezuela totiž ešte v roku 2018 tvrdila, že prípad nespadá pod jurisdikciu súdu, ten však takýto pohľad poprel.

Aj keď súd zatiaľ nerozhodol o vlastníctve regiónu, vydal verdikt, že Venezuela má ustúpiť od krokov, ktoré by zmenili súčasný stav v regióne. Potvrdil pritom, že Esequiba je pod guyanskou správou. Guyana tento rozsudok prijala ako potvrdenie svojho stanoviska, kým Venezuela tvrdila, že keďže súd menovite nespomenul referendum, ani ho nespochybnil.

Niektorí Madurovi kritici však namietajú, že Venezuele by viac poslúžilo, keby namiesto míňania peňazí na referendum zaplatila právnikov, ktorí by venezuelskú pozíciu hájili pred súdom.

Už od čias kolonialistov

Venezuela a Guyana svoj spor zdedili ešte z čias európskeho kolonializmu, keď sa Španieli a Holanďania sporili o vlastníctvo zámorských kolónií. Kým Španieli tvrdili, že ich vplyv siaha až po rieku Esequiba, Holanďania si zas nárokovali územie od ústia rieky Orinoco (vo Venezuele) po ústie Amazonky.

Situácia sa ešte skomplikovala v dôsledku napoleonských vojen, keď sa španielske kolónie v Amerike začali osamostatňovať a Briti získali západnú časť holandských kolónií v Južnej Amerike – dnešnú Guyanu. Územie na západnom brehu rieky Esequibo vtedy bolo osídlené len riedko, nárokovala si ho Veľká Kolumbia (štát zahŕňajúci Kolumbiu, Venezuelu, Panamu a Ekvádor), rovnako ako aj Briti. Po rozpade Veľkej Kolumbie nárok zdedila Venezuela, ktorá však územie nekontrolovala, a Briti delimitáciou hranice poverili geografa nemeckého pôvodu Schomburgka.

Spor medzi Britániou a Venezuelou nakoniec mala rozhodnúť arbitráž, ktorá v roku 1899 dopadla v prospech Británie – arbitráž potvrdila hranicu približne pozdĺž Schomburgkovej línie a Londýn získal takmer 90 percent sporného územia. Venezuele arbitráž síce prisúdila menšie územie na hornom toku rieky Cuyuni, ale to bolo len zlomkom nárokov.

Hoci komisia pôvodne rozhodla jednohlasne, ani medzi americkými členmi neboli všetci spokojní, jeden z nich neskôr tvrdil, že ruský predseda komisie nenáležite ovplyvnil verdikt v prospech Británie.

Obnovenie nároku a Hugo Chávez

Venezuela v roku 1962 vyhlásila výsledok arbitráže za nulitný a v roku 1966 Británia s Venezuelou a Britskou Guyanou podpísala Ženevskú dohodu, podľa ktorej Venezuela uznala nezávislosť Guyany a obe strany sa dohodli, že územný spor vyriešia mierovou cestou.

Od podpísania dohody sa však obe strany nedokázali dohodnúť na hraniciach. Guyana naďalej považuje arbitráž za platnú, kým Venezuela tvrdí, že dohoda podporuje jej interpretáciu, že arbitráž je nulitná.

Na popredné stránky denníkov sa Esequiba dostala až v posledných rokoch.

Premenlivú politiku voči spornému územiu mal charizmatický socialista Hugo Chávez. Ten sa na jednej strane inscenoval ako dedič národného hrdinu Simóna Bolívara. Svoje víťazstvo v roku 1999 a následnú politickú premenu Venezuely nazval Bolívarskou revolúciou a v roku 2006 dal vlajku Venezuely doplniť o ôsmu hviezdu znázorňujúcu územie Guayany Esequiby. Na druhej strane sa však Chávez aspoň na začiatku svojho úradovania usiloval zlepšiť vzťahy s ostatnými americkými štátmi a vyhlasoval, že otázka je vyriešená.

Ropa

Ak sa na krátky čas mohlo zdať, že Venezuela pristúpi na súčasný teritoriálny stav, túto možnosť definitívne pochoval nález významných ložísk ropy v roku 2015, ktoré ležia pred pobrežím Esequiby.

Vďaka lepkavej čiernej tekutine začalo hospodárstvo Guyany rásť nevídaným tempom, iba v roku 2020 narástlo o zhruba 80 percent. Ťažba tejto suroviny by v budúcich rokoch mohla ešte výrazne stúpnuť, odhaduje sa, že v roku 2035 by malá krajina mohla vyťažiť dokonca až 1,7 milióna barelov ropy denne.

Venezuela dohody so zahraničnými ťažobnými spoločnosťami kritizuje a guyanského prezidenta Irfaana Aliho nazýva „otrokom ExxonMobilu“. Americký koncern však zďaleka nie je jediný, ktorý zarába na novonájdených surovinách – 25-percentný podiel v konzorciu drží Čínska národná offshore ropná spoločnosť CNOOC. Aj čínske ťažobné či stavbárske spoločnosti podnikajú v malom juhoamerickom štáte, ktorý okrem ropy ponúka aj zlato, diamanty či bauxit.

Ako sa k sporu postaví Peking, je preto nejednoznačné. Na jednej strane má záujem neohroziť svoju investíciu, zároveň je najväčším veriteľom ťažko zadlženej Venezuely. Tej by nadobudnutie veľkého a na suroviny bohatého územia nepochybne pomohlo splatiť dlhy, navyše je so svojou výrazne antiamerickou politikou pre Peking prirodzeným partnerom.

Oproti tomu sa Guyana pokúša udržať priateľské vzťahy rovnako s Pekingom, ako aj s Washingtonom, čo je pre Peking menej atraktívne než podpora výrazne väčšej, silnejšej a oddanejšej Venezuely. Guyanský prezident Ali sa preto musí spoliehať v prvom rade na pomoc USA, nie Číny, a pohrozil Venezuele, že ak sa bude ďalej usilovať o anexiu Esequiby, ponúkne USA vojenské základne na svojom území.

Vojenskú prítomnosť neďaleko hraníc posilňuje aj Brazília. Keďže riedko osídlené územie nie je prepojené s Venezuelou cestami alebo inými komunikačnými trasami, najrýchlejší prístup do jeho južnej časti by bol možný práve cez brazílske územie. Brazílska armáda preto presunula vojakov a tanky do pohraničia.