Macronove plány o práve na potrat v ústave Podporu nemá ani v koalícii, opozícia mu vyčíta neriešenie skutočných problémov

Na konci októbra obletela svetové médiá správa, že Emmanuel Macron navrhol zavedenie práva na potrat do francúzskej ústavy. Išlo o reakciu na minuloročný rozsudok Roe v. Wade v Spojených štátoch, ktorý, naopak, federálne právo na potrat zrušil.

Francúzske feministické organizácie a ľavica po tomto rozsudku okamžite vyšli do ulíc a žiadali garantovanie slobodných potratov v ústave. Dalo sa čakať, že progresívni politici a aktivisti po celom svete budú z Macronovho kroku nadšení, akosi však nebol zvnútra Francúzska počuť žiadny odpor. Kde sú francúzske pro-life organizácie či politici?

Podpora dostupnosti potratov

Vo Francúzsku je dnes téma potratov politicky absolútne uzavretá a existuje v nej úplný konsenzus v prospech legálnosti týchto úkonov do 14. týždňa tehotenstva. Podľa prieskumu Nadácie Jeana-Jaurèsa a agentúry IFOP dnes až 83 % Francúzov vníma súčasný interrupčný zákon pozitívne a takýto názor zastáva aj 75 – 79 % voličov dvoch najkonzervatívnejších kandidátov v posledných prezidentských voľbách Valérie Pécressovej a Érica Zemmoura.

Tieto čísla sú v protiklade k Spojeným štátom, kde existuje mohutné pro-life hnutie a kde je podľa think-tanku Pew Research Centre podpora legálnosti potratov na úrovni iba okolo 60 %.

Dôvodov, prečo je dnes pro-life hnutie vo Francúzsku také slabé, je hneď niekoľko. Jedným z hlavných sú však okolnosti prijatia interrupčného zákona, tzv. loi Veil, v roku 1975. Svoje pomenovanie dostal podľa vtedajšej ministerky zdravotníctva Simone Veilovej, ktorá stála za jeho presadením. Bola významnou francúzskou a európskou političkou, po ktorej je pomenovaná aj jedna z budov Európskeho parlamentu.

Potraty presadila stredopravá politička

Simone Veilová sa narodila v Nice v roku 1927 v židovskej rodine. Vo veku 16 rokov bola deportovaná nacistami do Auschwitzu, kde stratila väčšinu svojej rodiny. Ona sama však prežila a po vojne sa vrátila do Francúzska, kde vyštudovala najprestížnejšie vysoké školy. V 60. a 70. rokoch sa začala angažovať v politike, a to v stredopravom a liberálnom tábore.

Najprv podporovala stredopravého prezidenta Georgea Pompidoua, po jeho smrti Valéryho Giscarda d’Estainga. Ten ju po svojom zvolení vymenoval za ministerku zdravotníctva a jednou z jej úloh bolo presadenie legalizácie potratov, čo bol d’Estaingov kľúčový kampaňový sľub. V tom čase bolo za legálnosť interrupcií len 48 % Francúzov, a preto si naplnenie tohto sľubu vyžadovalo veľký politický kapitál.

Pôvodne mal tento zákon presadzovať minister spravodlivosti Jean Lecanuet, ten to však ako kresťanský demokrat a veriaci katolík odmietol.

„Ženu musíme od toho v maximálnej možnej miere odhovárať“

Simone Veilová predložila parlamentu zákon o legálnosti potratov do 10. týždňa tehotenstva v roku 1974. Pri tejto príležitosti predniesla príhovor, ktorý je dodnes výrazne citovaný. V celosti je ho možné nájsť tu.

Veilová nikdy neprezentovala potraty ako jednu z možností (ktorá by bola rovnocenná ostatným), ale ako tragédiu. V prejave vyhlásila: „Hovorím to s plným presvedčením: potrat musí zostať výnimkou, poslednou možnosťou pre situácie bez riešenia... Ide vždy o drámu a navždy to zostane drámou... Preto ak vám predložený zákon berie do úvahy existujúci faktický stav, ak pripúšťa možnosť ukončenia tehotenstva... naším cieľom musí byť ženu od toho v maximálnej možnej miere odhovárať.“

K otázke na vplyv otca sa v tomto prejave vyjadruje takto: „Každý cíti, že rozhodnutie o ukončení tehotenstva by nemala urobiť žena sama, ale aj jej manžel či partner. Pokiaľ ide o mňa, dúfam, že v praxi to tak bude vždy, a súhlasím s tým, že výbor v tomto zmysle navrhol úpravu.“

Loi Veil bol po dlhých diskusiách nakoniec prijatý 284 hlasmi za a 189 proti. Stredopravé a konzervatívne strany, ktoré tvorili d’Estaingovu väčšinu, boli z veľkej časti proti. Presadenie tohto zákona sa podarilo iba vďaka ľavicovým a komunistickým stranám, ktoré v tom čase sedeli v opozícii.

V roku 1979 Veilová viedla kandidátku hlavnej stredopravej strany Union pour la démocratie française (UDF) do eurovolieb, ktoré dokázala vyhrať. Následne sa stala prvou predsedníčkou priamo voleného Európskeho parlamentu. Tento post jej dodal celoeurópsky význam.

Podobne ako je pre francúzske stredopravé spektrum významným symbolom prezident Jacques Chirac či Nicolas Sarkozy, rovnako je symbolom aj Simone Veilová ako úspešná stredopravá politička s ťažkým a inšpiratívnym životným príbehom. Veilová nikdy nepatrila k ľavicovým zoskupeniam, a preto i keď voči nej ľavica prejavuje úctu, nikdy ju nepovažovala za svoj kľúčový vzor.

Za potraty je aj Marine Le Penová

Tu je možné nájsť aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa aj konzervatívci vo Francúzsku zastávajú loi Veil. Mnohí z tých, ktorí počas protestov proti rovnakopohlavným manželstvám neváhali týždeň čo týždeň vychádzať do ulíc, každoročne v deň úmrtia Simone Veilovej pridávajú statusy vyjadrujúce vďaku za jej prínos.

Dnes je ťažké nájsť na politickej scéne akéhokoľvek poslanca, ktorý by spochybňoval loi Veil. Zopár sa ich nájde v klube Marine Le Penovej a u konzervatívnych republikánov, ich celkový počet je však medzi 10 až 20 z 577. Aj z týchto však väčšina súhlasí s loi Veil, majú problém len s rozšírením tohto zákona, ku ktorému došlo v posledných desaťročiach.

Je potrebné povedať, že strana Marine Le Penovej dnes už v máločom zastupuje konzervatívneho voliča. Ekonomicky je ľavicová, vo všetkých kultúrno-etických otázkach je väčšinovo liberálna a jediné, čo jej zostalo, je veľmi radikálny protiimigračný program a nechuť k Európskej únii. V posledných rokoch vypudila zo strany tradičné katolícke krídlo, ktoré sa presunulo k Éricovi Zemmourovi (a kde sa sústreďuje zostávajúca pro-life aktivita) a sama Marine Le Penová dnes presadzuje vloženie práva na potrat do ústavy.

Slabosť pro-life prostredia

K neexistencii tlaku na politikov však prispieva aj slabosť pro-life organizácií. Kým v Spojených štátoch je organizácia pro-life aktivít celoročná, na profesionálnej úrovni a po celej krajine sa každoročne konajú masívne pochody, vo Francúzsku sú podobné aktivity veľmi obmedzené. Každoročne sa síce v januári organizuje pochod za život, zúčastňuje sa však na ňom iba niečo vyše 10-tisíc ľudí.

Väčšina ostatných aktivít je sústredená okolo Nadácie Jérôma Lejeuna, ktorý objavil príčinu Downovho syndrómu a práve prebieha proces jeho blahorečenia katolíckou cirkvou. Lejeune patril ešte počas života k najhlasnejším odporcom potratov. Jeho nadácia v tejto činnosti pokračuje aj po jeho smrti, hoci v obmedzenej forme, a v dôsledku toho nemá veľký vplyv na verejnú mienku.

Zabiť alebo nezabiť, to je otázka

Mary O’Neill Le Remeur

Nový film o Jeromovi Lejeunovi zobrazuje drámu jeho života po tom, čo identifikoval príčinu Downovho syndrómu.

Pokiaľ vo Francúzsku nevznikne silnejší ekosystém pro-life organizácií, bude veľmi ťažké zmeniť súčasný stav. V najbližších mesiacoch sa otvorí aj otázka eutanázie, a preto by bol protitlak viacerých zjednotených organizácií viac ako potrebný. Katolícka cirkev si vo Francúzsku stále zachováva postoje v súlade s učením cirkvi, ale pre silný sekularizmus, ktorý je súčasťou fungovania tunajšieho verejného života, jej hlas nie je veľmi počuť.

Komplikovaný proces

Vloženie práva na potrat do francúzskej ústavy však napriek širokému konsenzu stále nie je zaručené.

Vo Francúzsku sú ústavné zmeny pre svoju náročnosť veľmi ojedinelé. Existujú dva spôsoby zmeny. Prvý je založený na súhlase oboch komôr parlamentu – národného zhromaždenia aj senátu – na identickom znení zákona, pričom následne musí byť otázka predložená v referende.

Druhou možnosťou je vytvorenie tzv. kongresu zloženého z oboch komôr, ktorý by musel odsúhlasiť daný zákon trojpätinovou väčšinou, v takomto prípade nie je nutné referendum. V oboch prípadoch však ide o veľmi zdĺhavý proces, ktorý sa za súčasnej piatej republiky podaril iba dvakrát.

Zakrytie skutočných problémov

Na politickej scéne však zatiaľ neexistuje zhoda ani na potrebnosti ústavného zakotvenia. Rozpory nie sú len medzi konzervatívcami, ktorí majú väčšinu v senáte, a ľavicou, panujú aj v Macronovom tábore.

Šéf centristickej strany MoDem, ktorá tvorí kľúčovú súčasť Macronovej koalície, François Bayrou sa vyjadril, že je proti, pretože by podľa neho nemala byť francúzska politika hnaná tým, čo sa deje v Spojených štátoch.

Šéf konzervatívnych republikánov v senáte Bruno Retailleau k zmene ústavy vyhlásil: „Aby (Macronova) väčšina zakryla svoju neschopnosť vyriešiť skutočné problémy krajiny, vymýšľa si fiktívne.“ Veľká časť politikov, ktorá legálnosť potratov podporuje, vidí za touto Macronovou snahou len túžbu získať stratenú iniciatívu a ponúknuť niečo svojmu liberálnemu jadru.

Spory o znenie zákona

Zhoda však nepanuje ani na znení ústavného zákona. V tejto otázke sa vedie medzi senátom a národným zhromaždením zaujímavá filozofická diskusia, ktorá bude mať ďalekosiahle dosahy. V národnom zhromaždení, kde väčšinu tvorí ľavica a Macronov tábor, sa odhlasovala verzia, ktorá spomína potrat ako „právo“.

V senáte však text obsahuje zmienku o „slobode“ ženy ísť na potrat, čím okliešťuje podmienky, za ktorých je možné k nemu pristúpiť. Inými slovami, senát neuznáva právo, ktorého by sa bolo možné domáhať za každých okolností, uznáva iba slobodu, ktorá môže zahŕňať presne definované obmedzenia.

Tým ide oveľa viac v línii, ktorú zamýšľala samotná Simone Veilová, ktorá vždy považovala potraty iba za posledné riešenie a vždy za tragédiu. Formuláciou, ktorú navrhuje senát, by sa zároveň zabránilo potratom v neskorých štádiách tehotenstva.

Výhrada vo svedomí zdravotníckeho personálu je však ohrozená v oboch prípadoch.