Strácame české sympatie? Čech, ktorý pomáhal Pellegrinimu s kampaňou, tvrdí, že už nie sme bratia

Keď Ingrid Brocková, nová slovenská veľvyslankyňa v ČR, minulý mesiac odovzdávala českému prezidentovi poverovacie listiny, rozhodne upútala pozornosť. Na Pražský hrad totiž prišla v kroji.

Kamery fotoaparátov si na nej zgustli. A hoci Brocková patrí k bývalej garnitúre (pôsobila ako štátna tajomníčka na ministerstve zahraničia za vlád Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora), jej odev bol taktiež v svojstojnej línii novej vlády a určite ho ocenila aj nová ministerka kultúry.

Natíska sa však otázka, či je naším cieľom v 21. storočí pestovať o nás v susedných národoch predstavu, že všetci Slováci sú niečo ako umelecký súbor Lúčnica, že chodíme do práce v krojoch a vo voľnom čase preskakujeme s valaškou vatry.

Sám v tom nemám jasno. Nájdu sa argumenty za i proti.

Napríklad aj v Bavorsku sa každý krajinský premiér z času na čas objaví v kroji. Tamojšia konzervatívna štátostrana CSU razí heslo „Laptop und Lederhose“ (Laptop a kožené nohavice), ktoré má symbolizovať spojenie miestnych tradícií s technologicky vyspelou ekonomikou, ktorú sa Bavorom podarilo vybudovať.

Náš problém skôr je, že my razíme iba folklór bez ambície rozvíjať aj tú technologickú a ekonomickú zložku.

Slovenská veľvyslankyňa v kroji na Hradčanoch vedľa českého prezidenta v saku akoby symbolizovala subtílny posun v našich vzájomných vzťahoch. Je to len dojem, no ak ste si počas vrcholiacej kampane pred slovenskými parlamentnými voľbami občas prepli na české médiá, mohli ste si ten posun všimnúť.

Sú preč časy, keď nás Česi zvykli blahosklonne chytrácky poučovať – disciplína, v ktorej vynikal napríklad novinár Luboš Palata. V poslednom čase nad nami iba neveriacky žasnú, akoby sme boli nejaký bizarný úkaz.

Exotizácia Slovenska

Čerstvým príkladom je relácia Bruselský diktát, v ktorej ako hosť vystúpil český politický marketér Marek Hanč. Kedysi pracoval pre Andreja Babiša, kým počas kampane pred našimi parlamentnými voľbami pomáhal strane Hlas Petra Pellegriniho.

Na Slovensko vraj išiel ovplyvnený nostalgickým sentimentom za spoločným štátom, no realita spôsobila, že rýchlo vytriezvel: „Ja som tam pochopil, že to naši bratia rozhodne nie sú.“

Podľa Hanča vzťah Čechov a Slovákov možno prirovnať maximálne tak k spolužiakovi zo základnej školy, s ktorým sme osem-deväť rokov chodili do rovnakej triedy, no po návrate z vysokej sa s ním akurát zdravíme, máme nejaké spoločné zážitky, ale inak sme úplne odlišní ľudia s odlišnými názormi, myšlienkami i so sociálnou sieťou, v ktorej sa pohybujeme.

Hanč hovorí, že politický marketing sa nedá robiť bez znalosti miestnych súvislostí. A hoci úroveň slovenských a českých politikov nie je príliš odlišná, líšia sa od seba voliči. Slovenská spoločnosť vykazuje aj v štatistikách vysokú mieru frustrácie a nedôvery k inštitúciám.

Na Slovensku sa viac dbá na vonkajšiu formu, takže politici musia byť krajší, ale zároveň sú aj hrubší. Spolupráca s Petrom Pellegrinim bola ľudsky príjemná, ale Hanč o ňom hovorí, že mu chýba tvrdosť, s ktorou v slovenskom verejnom živote politici medzi sebou navzájom jednajú.

Niektoré Hančove postrehy o stave slovenskej spoločnosti sú trefné, iné vyznievajú trochu mimo. „Je to jedna z najmladších demokracií v rámci celej Európskej únie,“ hovorí napríklad. Zvláštny výrok, keďže komunistická totalita padla v Česku a na Slovensku v rovnakom čase (boli sme vtedy ešte jeden štát). Demokracia v oboch našich krajinách bude mať v týchto dňoch 34. narodeniny.

Naopak, postreh, že na Slovensku zohrávajú dôležitejšiu úlohu otázky tradície či identity, určite sedí. Tézu o krajine, kde modernizácia nebola zavŕšená, nájdeme aj u slovenských sociológov. Je naozaj paradoxom, že hoci je Slovensko chudobnejšie ako Česko, ekonomické témy v našej politike zohrávajú menšiu úlohu.

Hanč má pravdu aj v tom, že Slovensko je krajinou, kde vyše sto rokov kontinuálne prebieha odliv mozgov. Najprv do Ameriky, potom do Čiech, potom do západnej Európy a zase do Čiech. Na druhej strane, príklad Írska naznačuje, že nemusí ísť o nezvratný trend.

Český politický marketér má tiež pravdu v tom, že v slovenskej nemocnici by nechcel skončiť nikto. Alebo že hoci je Slovensko menšie, dopravné vzdialenosti tam môžu byť väčšie kvôli nekvalitnej a nedokončenej infraštruktúre: „Na Slovensku je toho rozrobené veľa, ale dokončené nie je skoro nič.“ Naša krajina je roztrieštená, pokiaľ ide o životnú úroveň rôznych oblastí i spôsob vnímania politiky.

Diskutujúcim neunikli ani miestne postavičky ako Blaha, Danko či Huliak. Na druhej strane, bizarne vyzerá, že jeden z dvojice moderátorov sa čuduje, lebo na Slovensku pôsobia „katolícke médiá“.

Hanč tiež obvinil KDH, že znemožnilo vznik vlády bez Smeru, lebo odmietalo Progresívne Slovensko s jeho kultúrno-etickou agendou. Toto je naozaj od Pellegriniho marketingového poradcu hrubé zavádzanie. Hlas išiel do vlády so Smerom v prvom rade preto, lebo to chceli jeho voliči aj ostatní vplyvní politici Hlasu. Mimochodom, neskôr vo videu (v 43. minúte) to Hanč aj explicitne priznáva.

Pellegriniho strana by sa rozpadla, keby predseda zavelil, že sa ide s PS, so SaS a s KDH. Výhrady kresťanských demokratov ku kultúrno-etickému programu PS tu boli naozaj druhoradé.

Roberta Fica pokladá Marek Hanč za najtalentovanejšieho politika v celom česko-slovenskom priestore, keďže sa mu vo voľbách naozaj podarilo bezprecedentné politické zmŕtvychvstanie. Priznáva však, že krajinu počas dlhých rokov pri moci nikam neposunul.

Nezaujať prvoplánový obranný postoj

Hanč hovorí, že na politiku sa pozerá ako ekonomický i sociálny liberál. Teda jeho pohľad by sa zo Slovenska dal odbaviť ako hlas „pražskej kaviarne“. S niektorými postrehmi má pravdu, inde je ovplyvnený optikou svojho vlastného prostredia.

Slovenský konzervatívec by mohol namietnuť, že české nadšenie pre pokrok a absencia kotvy v podobe silnej spoločenskej pozície náboženstva môžu viesť k ľahkovážnemu preberaniu niektorých módnych a učene len vyzerajúcich ideologických trendov, na ktoré potom krajina doplatí. Ukážkovým historickým príkladom bolo nadšenie českých kultúrnych a intelektuálnych elít pre komunizmus po roku 1945.

Dalo by sa dodať, že slovenskí voliči volia podľa svojich potrieb a preferencií (nech sa niekedy zdajú aj šialené), nie aby robili dojem na liberálnych intelektuálov v Prahe. No namiesto zaujatia prvoplánovej národno-obrannej pózy sa nad Hančovým hodnotením treba zamyslieť.

Koncom septembra o vrcholiacej slovenskej kampani viedli diskusiu redaktori konzervatívneho českého týždenníka Echo so šéfom vydavateľstva Mafra Slovakia Vladimírom Mužíkom. Aj táto debata bola zmesou hlbokých trefných postrehov o Slovensku a niektorých nepresných klišé. A aj v tejto debate sa dal vycítiť ten neveriacky pohľad na Slovensko ako na exotickú krajinu politických bizarností. Vtedy tam rezonovala fyzická potýčka medzi Igorom Matovičom a Robertom Kaliňákom.

Slovensko by si malo všímať túto optiku českých novinárov na nás, lebo by mohlo ísť o predzvesť posunu vo vnímaní východného suseda zo strany celej českej spoločnosti niekedy v budúcnosti. Samozrejme, je možné, že väčšina Čechov sa na Slovensko stále pozerá inak ako Marek Hanč alebo Vladimír Mužík. Dokonca je možné, že si po ďalších voľbách samotní Česi zvolia opäť do čela vlády svojho Slováka Andreja Babiša a ten bude robiť u našich západných susedov Ficovu politiku, akurát „s ľudskou tvárou“.

Navyše, v pražskej kaviarni badať určitý „mánio-depresívny“ vzorec vo vzťahu k Slovensku. S rovnakou vehemenciou, s akou dnes nad Slovenskom lámu palicu kvôli Ficovi, dávali pred pár rokmi títo ľudia vlastným spoluobčanom Slovensko za vzor, keď zvolilo Zuzanu Čaputovú, kým u nich bol vtedy prezidentom Miloš Zeman. Ak by sa Michal Šimečka stal niekedy v budúcnosti slovenským premiérom, v očiach českých intelektuálnych elít budeme zase „zemský ráj to napohled“.

Aj keď úlohou slovenskej politiky nie je napĺňať šťastím pražské intelektuálne elity, Slováci by si predsa len mali všímať, akú povesť majú medzi svojimi najbližšími susedmi. Ten zvláštny vzťah, ktorý medzi našimi národmi stále ešte existuje, nie je samozrejmosť. A bola by škoda, keby sme oň prišli kvôli tomu, že raz dopadnú voľby u suseda tak, inokedy onak.