Martin Luterán V školstve je choré nastavenie bez dôvery, treba nám menej štátu (video + text)

Martin Luterán je rektorom Kolégia Antona Neuwirtha, ktoré už 15 rokov formuje vysokoškolákov. Stojí tiež za Akadémiou veľkých diel pre stredoškolákov či za základnou školou Citadela.

Podľa Luterána nášmu školstvu ubližuje fakt, že pravidlá pre vzdelávanie veľmi striktne nastavuje štát. „Štát povie, kedy máte podať správu o činnosti školy, koľkokrát sa majú stretnúť učitelia v predmetovej komisii, akú majú z toho spraviť zápisnicu, kedy sa má stretnúť rada školy a kto tam má byť. Toto je podľa mňa choré nastavenie, ktoré musíme zmeniť, ak tu chceme mať excelentné školy, pestrosť a slobodu.“

Martin Luterán hovorí aj o samotnom cieli vzdelávania, o reformách či o svojej vlastnej vízii pre lepšie školstvo. Okrem textovej verzie si neskrátený rozhovor môžete pozrieť či vypočuť.

Na otázku, aký je najväčší problém nášho školstva, dostávam najčastejšie odpoveď, že absolventi našich vzdelávacích inštitúcií nie sú pripravení do praxe. Napríklad firmám chýbajú ľudia, ktorých vedia rýchlo zapojiť do pracovného procesu. Keď sa pýtam na hlbšie príčiny, dozvedám sa, že naši žiaci majú v hlave veľmi veľa informácií z rôznych oblastí, ale nič neovládajú do hĺbky. Podpísali by ste sa pod túto zjednodušenú diagnózu nášho školstva?

Najväčším problémom je otázka, čo je vlastne cieľom školstva a vzdelávania. Ak si niekto myslí, že cieľom je pripraviť človeka na pracovný trh, tak zásadne zredukoval celé vzdelávanie. Keď začneme touto chybnou úvahou, tak je to, ako keď si zle zapnete prvý gombík na košeli – všetko ostatné bude zle.

Prvým krokom teda je povedať si, čo je zmyslom školstva a celkovo vzdelávania. Vzdelávanie totiž nie je len školstvo, to je len jeho jedným aspektom. Vzdelávanie je odovzdávaním kultúry. Každá generácia odovzdávala svoju kultúru. Dialo a deje sa to rôznymi spôsobmi – školstvom, prostredníctvom sociálnych sietí, cez dianie v rodinách.

Podľa mňa je cieľom vzdelávania dať mladému človeku nástroje a vytvoriť mu podmienky na jeho všestranný rozvoj. Na to, aby mohol žiť život naplno. Žiť život naplno znamená využívať ľudské kapacity najlepšie, ako sa len dá. Okrem toho je cieľom vzdelávania aj naučiť mladého človeka to, z akej tradície vychádza, teda odovzdať mu kultúru.

Keď vezmete tento svoj opis cieľa vzdelávania a pozriete sa na dnešnú realitu našich vzdelávacích inštitúcií, čo vidíte? Nie je vaše základné východisko v rozpore s tým, ako v praxi funguje školstvo?

To je veľmi komplikovaná otázka, lebo sa rozprávame o veľkom súbore problémov, ale ak je cieľ vzdelávania taký, ako som ho opísal, tak sa to prejaví v obrovskom množstve vecí. Napríklad v tom, že nebudeme „tlačiť“ na nejakú špecializáciu už na základných školách. Ak špecializácia prichádza príliš skoro, tak deti transformuje na súčiastky v nejakom stroji. Pripravuje ich „do továrne“.

Ak je cieľom vzdelávania pomôcť mladému človeku žiť život naplno, tak nemôžem na základnej škole určiť, na čo sa bude špecializovať. V tom čase netušíme, čo to dieťa bude robiť, aké je jeho životné poslanie. Musíme mu vytvoriť podmienky, aby sa mohlo naplno rozviť – intelektuálne, charakterovo, vzťahovo, emočne.

Martin Luterán tvrdí, že cieľom vzdelávania je pomôcť mladému človeku žiť v plnosti. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ľudia, ktorí stoja za aktuálne sa rozbiehajúcou reformou vzdelávania, hovoria, že cieľ pre deti na základnej škole je naučiť ich myslieť. Má sa to vďaka reforme stať tak, že v niektorých témach budú mať učitelia možnosť ísť viac do hĺbky a hĺbkovým spoznávaním danej témy sa deti naučia, ako môžu niečo samy hĺbkovo spoznať, keď budú chcieť. Dostanú do ruky nástroj, ako niečo naozaj spoznať. Toto sedí s vami naformulovaným cieľom vzdelávania?

Áno, schopnosť rozmýšľať a riešiť problémy je jeden z dôležitých aspektov toho, čo nazývam život v plnosti. Získať nástroj na učenie je jednou z najdôležitejších vecí, ktoré sa dejú v primárnom vzdelávaní. Nástroj na učenie potom potrebujeme na celoživotné vzdelávanie.

Problémom mnohých riešení, ktoré sa navrhujú, je to, že každý politik a reformátor si myslí, že dosiahne zlepšenie z centra. Drvivá väčšina diskusií, ktoré som zachytil, je o tom, ako na ministerstve školstva prijmeme nejaký dokument a tým všetko zreformujeme.

Základom vzdelávania vo Fínsku je dôvera. Oni nemajú školskú inšpekciu. U nás je to prvá vec, už po roku existencie školy sme dostali inšpekciu.Zdieľať

Podľa mňa potrebujeme zmenu myslenia. Ak budeme rozmýšľať takto, tak podľa mňa náš cieľ nikdy nedosiahneme, a zároveň si myslím, že to je zásadné porušenie princípu subsidiarity.

Dnes na Slovensku vnímame štát ako hlavného a primárneho vzdelávateľa. Štát dnes v podstate organizuje školu. Štát definuje, ako má byť škola štruktúrovaná, čo má robiť riaditeľ, čo majú učiť učitelia a ako to majú robiť. Štátny vzdelávací program je „posvätná krava“.

Kurikulárna reforma ide podľa mňa dobrým smerom a sú za ňou skvelí ľudia, ktorí to so vzdelávaním myslia dobre. No ja si myslím, že to nie je úloha štátu. Štát nemá byť primárny vzdelávateľ.

Ak sa nemýlim, tak v reforme sú kľúčoví konkrétni učitelia, ktorých je pár stoviek, a tí budú ďalej „školiť“ ďalších...

... ale kto trénuje ich, kto vymýšľa, čo majú robiť, ako a čo majú učiť?

Centrálny orgán.

Presne tak. Ale prečo to tak má byť? Samozrejme, toto sú kontroverzné tvrdenia, lebo v tomto nastavení fungujeme už veľmi dlho. Keď sa však pozrieme na históriu ľudstva, tak štát ako hlavný vzdelávateľ je fenomén posledných 200 rokov. Prečo by to tak malo byť?

Samozrejme, štát má svoju rolu vo vzdelávaní, otázka je, akú presne. Podľa mňa je dnes na Slovensku príliš veľa vecí centralizovaných.

Skúste to ilustrovať na príklade.

Zakladali sme základnú školu a zistil som, že dnes je pre štát v niečom dôležitejšie, či máte v triede umývadlo alebo aký hluk je 20 metrov od školy, ako to, či tu existuje komunita rodičov, ktorá chce vzdelávať svoje deti a posunúť ich niekam vyššie. Namiesto toho, aby štát tejto komunite ľudí pomohol, im kladie prekážky.

Ide o prekážky v tom, aby ste založili základnú školu, aby ste učili spôsobom, akým chcete učiť. Pretože (pokračuje ironicky, pozn. red.) on, štát, vie najlepšie, ako to treba robiť, on vám povie, aké predmety máte učiť, akým spôsobom, koľko hodín, ako má vyzerať trieda, aké tam má byť svetlo, ako má fungovať výdaj jedla.

Aj tieto praktické pravidlá predsa majú nejaký zmysel.

Jasné, ale každý zodpovedný zriaďovateľ školy tieto veci rieši a rieši ich najlepšie, ako sa v danej situácii dá.

Je za tým teda nedôvera štátu k zriaďovateľom?

Presne tak. Dôvera je tu kľúčové slovo. Všetci ospevujú fínsky vzdelávací systém. Ja som sa rozprával s viacerými ľuďmi, ktorí ho poznajú – aj s Fínmi. Základom tam je dôvera. Oni nemajú školskú inšpekciu. U nás je to prvá vec, už po roku existencie školy sme dostali inšpekciu.

Svedčí to o tom, že štát vníma všetkých vzdelávateľov, rodičov a komunity, ktoré chcú vzdelávať, ako nekompetentných blbcov, ktorých treba kontrolovať a riadiť. Ako keby to oni robili úžasne, ako keby všetky tie školy, ktoré riadia, boli tým najlepším, čo tu vzniklo...

Aby som sa vrátil ku konkrétnym problémom nášho školstva, tak mi, prosím, odpovedzte na otázku: prečo svojho syna nedáte do klasickej základnej školy?

My hovoríme do „bežnej školy“, lebo klasické vzdelávanie je presne to, o čo sa snažíme. Svoje dieťa však nedávam do bežnej školy preto, lebo chcem mať vplyv na to, ako sa vzdeláva. Ja ako rodič som primárny vzdelávateľ. Je to súčasť našej tradície, súčasť západnej civilizácie a aj súčasť učenia Katolíckej cirkvi.

Rektor Kolégia Antona Neuwirtha Martin Luterán v štúdiu Postoj TV. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vzhľadom na svoju životnú situáciu môžem ako rodič preniesť časť vzdelávania na školu – a mal by som mať plne slobodný výber školy, aby bol v súlade s mojou filozofiou a presvedčením, čo tiež nie je na Slovensku zabezpečené. Ale ani tak neprestávam byť primárnym vzdelávateľom svojho dieťaťa a do jeho vzdelávania som stále zapojený.

To by ste boli tak či tak, písali by ste si s dieťaťom úlohy, rozprávali by ste sa o učive...

Nie je to tak, často netušíte, čo sa v tej škole deje, nemáte to pod kontrolou a hlavne sa na tej škole deje to, čo povie štát, nejaký štátny úradník.

Svoje dieťa teda nechcete dať na bežnú školu, lebo chcete mať pod kontrolou jeho vzdelávanie?

Ja chcem byť spoluzodpovedný za jeho vzdelávanie, lebo to je moja zodpovednosť a nikto mi ju nemôže zobrať. Štát to do istej miery robí, ale to je nespravodlivé.

Väčšina rodičov si v dnešnej dobe vydýchne, keď deti odídu do školy. Majú svoje zamestnania, sú preťažení a unavení, často sa musia spoľahnúť na kvalitu školy, ktorú majú najbližšie, pretože na súkromnú školu a na presuny detí nemajú peniaze a čas. Chcem tým povedať, že kým vy hovoríte o tom, ako chcete mať zodpovednosť za vzdelávanie a štát vám v tom do istej miery bráni, veľmi veľa rodičov je vďačných, že ich zodpovednosť prevezme škola.

V tomto ponímaní je však škola v zásade len odkladiskom pre dieťa. Ak v našej kultúre budeme vzdelávanie chápať takto, tak sa potom nečudujme, že vzdelávanie nemá vysokú prioritu.

Nie je to len odkladisko, samozrejme, že rodičia chcú, aby sa dieťa čo najviac naučilo...

Ale často netušíme, čo sa tam naučilo a akým spôsobom. Do školy prídeme vtedy, keď tam je nejaký výchovný problém s dieťaťom. Aj väčšia angažovanosť rodičov v škole je podľa mňa dôležitá vec, aj keď každý rodič to môže robiť v rôznej miere, podľa svojich možností.

Ale opäť: ak by sme mentálne prijali, že primárnym vzdelávateľom je rodič a nie štát, tak sa tu musí zmeniť veľmi veľa vecí. Stále viac by vzdelávali komunity, cirkvi, spoločenstvá ľudí, tí, ktorým na tom najviac záleží, je to ich životné poslanie.

Už dnes je na Slovensku takýchto iniciatív veľa, ale štát im hádže polená pod nohy. Alebo sa „osvietený štát“ tvári, že to nerobí, ale pretrváva mentálne nastavenie, že na konci dňa má kontrolu štát. My, štát, určíme, čo môžete a čo nie. Toto je podľa mňa nespravodlivé, je to porušenie princípu subsidiarity.

Dalo by sa namietať situáciou ľudí, ktorí nemajú schopnosti a možnosti zabezpečiť vzdelávanie svojho dieťaťa, ich materiálnou situáciou. Štát chce aj týmto deťom zabezpečiť istú úroveň vzdelávania, a preto nastavuje isté štandardy.

Toto však nie je námietka. Subsidiarita je presne o tom, že keď má rodič problém zabezpečiť vzdelávanie, tak majú prísť vyššie spoločenské jednotky a pomôcť nižšej jednotke realizovať to, čo je jej úloha. Zdôrazňujem, že až vtedy, keď to nezvláda.

Čítajte tiež

Martin Luterán Riadime sa tým, čo cítime, a rozum sme dali na vedľajšiu koľaj

Michal Magušin

Rektor Kolégia Antona Neuwirtha hovorí o dnešnej krehkej generácii, o absencii klasického vzdelávania i o postoji ku kultúrnym vojnám.

Vyžaduje si to však zásadné nastavenie na strane dôvery. U nás je zásadné nastavenie na strane nedôvery. Máme tu systém, nikomu neveríme, všetko musíme mať do poslednej bodky premyslené, zadefinované, regulované a ostatní sa toho majú držať. Štát zadefinuje, kedy máte podať správu o činnosti školy, koľkokrát sa majú stretnúť učitelia v predmetovej komisii, akú majú z toho spraviť zápisnicu, kedy sa má stretnúť rada školy a kto tam má byť. Všetko nám zadefinujú a my máme len pekne počúvať.

Toto je podľa mňa choré nastavenie, ktoré musíme zmeniť, ak tu chceme mať excelentné školy, pestrosť a slobodu.

Ľudia, ktorí sa snažia o reformu školstva, mi spomínali, že vážne uvažovali o zavedení úplne minimálnych kritérií z hľadiska obsahu vzdelávania, a to práve preto, aby šikovní učitelia a osvietení vzdelávatelia mali aspoň z tohto hľadiska „rozviazané ruky“. Vtedy sa však začali ozývať školy, ktorým to vadilo. Pýtali si úplne jasné inštrukcie, voľný priestor vnímali ako problém. Navyše sa vyskytla aj obava, že niektorí učitelia by minimálne definované kritériá „čítali“ ako maximálne kritériá a úroveň by ešte poklesla. Čo hovoríte na tento argument?

V prvom rade nevieme presne povedať, aké množstvo ľudí predstavuje tento názor, ako je skutočne reprezentatívny. Ak by to tak aj bolo, je ľahkým riešením presne zadefinovať, čo a ako sa má učiť, pre tých, ktorí to chcú. Tí, ktorí nechcú mať povinné štátne vzdelávacie programy, by ich zas mohli mať len odporúčané. Školy, komunity a cirkvi, ktoré by chceli mať iný obsah, by to mohli robiť inak.

Ak by sa aj zajtra išla robiť reforma podľa mojich predstáv, neznamená to, že zajtra sa zrušia štátne školy alebo celý systém. Stačilo by mnohé veci, ktoré sú dnes povinné, nastaviť ako odporúčané. Tí, ktorí sa nimi chcú riadiť, by sa nimi aj ďalej riadili.

To, čo navrhujem, nepovažujem vôbec za radikálne. Len je to pozvanie k väčšej slobode vo vzdelávacom priestore.

Ako vyzerá vzdelávanie, ktoré chcete dopriať svojmu dieťaťu na základnej škole?

Chcem, aby dostal klasické vzdelávanie. To znamená, že by mal byť vystavený tomu najlepšiemu, čo západná civilizácia vytvorila v oblasti hudby, vedy, filozofie... Nechcem, aby sa učil z učebníc, ale aby s rastúcim vekom stále viac išiel k primárnym textom. Chcem, aby sa učil po latinsky, aby mal prístup k tradícii západnej civilizácie. Chcem, aby sa učil dejiny už od začiatku.

Zároveň chcem, aby sa to dialo v rešpektujúcom prostredí, aby sa nebál ísť do školy, ale sa, naopak, tešil. Samozrejme, že chcem, aby sa naučil myslieť, vzťahovať k iným deťom, aby kultúra celej školy bola nastavená tak, že spolu s rodičmi všetci ťaháme za jeden povraz, lebo nám ide o dobro dieťaťa.

Prednedávnom som sa rozprával s exministrom školstva Jánom Horeckým, ktorý hovoril, že okrem toho, že deti máme na základnej škole naučiť myslieť, potrebujeme pokročiť aj v charakterovom vzdelávaní. Tvrdil, že mnoho absolventov je nastavených na to, že majú byť „koristníkmi vo vlastnej krajine“, získať čo najväčší prospech len pre seba. Školy majú podľa neho viesť žiakov k tomu, aby pochopili, že šťastní budú len vtedy, ak sa bude dariť aj ľuďom okolo nich, teda nebudú myslieť len na seba. Ako zapadá formovanie charakteru do napĺňania cieľa vzdelávania?

Zásadne. Ak je cieľom vzdelávania pomôcť človeku k životu v plnosti, tak plnosť života znamená, že všetky ľudské kapacity sú realizované maximálne. Inými slovami, ste cnostný človek. Cnosti sú zdokonalenia našich schopností a my máme okrem schopnosti myslieť aj schopnosť cítiť, chcieť, čiže morálne a intelektuálne cnosti sú prepojené a potrebujú sa formovať a rásť spolu. Aj to sa musí diať na škole.

Moderátor Michal Magušin v neformálnej atmosfére pred rozhovorom s Martinom Luteránom v štúdiu Postoj TV. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V mojom koncepte je vzdelávanie komunitná záležitosť a v každej komunite sú dôležitým aspektom jej fungovania vzťahy medzi ľuďmi. Preto je vnímanie vzdelávania ako odovzdávania faktov a vedomostí len ďalšou zlou redukciou.

Dieťa má mať v škole stimuly pre intelektuálny aj morálny rozvoj. Dokonca aj duchovný. Tváriť sa vo vzdelávaní, že náboženstvo neexistuje alebo je to len nedôležitý bonus, ktorý si môžem a nemusím vybrať, je tiež nesprávne. Otázka transcendentna, toho, čo nás presahuje, je bytostná ľudská otázka, ktorá sa tiahne dejinami a každou kultúrou či civilizáciou. Súčasťou vzdelávania by malo byť aj to, že sa mladý človek s touto otázkou stretne a bude ju vo svojom živote riešiť.

Ak by ste mali tú moc, čo by ste zmenili v dnešnom vzdelávacom systéme na Slovensku?

Viacero vecí som už načrtol a nečakajte odo mňa zoznam návrhov na zmeny zákonov, ale principiálne by som niektoré povinné veci urobil iba dobrovoľnými či odporúčanými. To by sa týkalo obsahu vzdelávania aj organizácie škôl.

Uvoľnil by som ruky riaditeľom. Riaditeľ by podľa mňa mal byť hlavným učiteľom danej školy, nie hlavným právnikom, ekonómom, biznismenom.

Nemal by byť riaditeľ hlavne manažérom? Nedávno som sa stretol s myšlienkou, že riaditeľ by práveže nemal učiť, ale „viesť firmu“.

To, či učí alebo neučí, podľa mňa nie je také podstatné, ale myslím si, že každý dobrý riaditeľ je v prvom rade človek, ktorý miluje učenie, a teda by učil, ak by mohol. Ale v prvom rade by to mal byť hlavný učiteľ v tom zmysle, že buduje komunitu učiteľov, stará sa o ňu.

Potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorí riešia financie, budovu, jedáleň, ale on je v prvom rade zodpovedný za filozofiu školy. Tá sa prejavuje v tom, ako vyzerá vyučovacia hodina, preto by mal byť riaditeľ v kontakte s tým, ako sa na škole učí. Musí byť líder. Človek, ktorý vedie aj svojím príkladom, láskou k učeniu, človek, ktorý vedie učiacu sa komunitu – žiakov a učiteľov.

V mojom koncepte je vzdelávanie komunitná záležitosť a v každej komunite sú dôležitým aspektom jej fungovania vzťahy medzi ľuďmi. Zdieľať

Musí to robiť človek, ktorý má vzťah k učeniu a zároveň na to má priestor a ktorého nezaťaží byrokracia haldami nezmyselných papierov, ktoré vloží do nejakej skrine a ktoré jediné zaujímajú inšpekciu, keď príde na kontrolu. To je „absurdistan“ a treba to zmeniť ako prvé.

Tiež je absurdné, že riaditeľ môže len s veľkými ťažkosťami prepustiť zamestnancov. Ako sa dá meniť kultúra školy, keď neviete odstrihnúť ľudí, ktorí nechcú byť súčasťou danej kultúry a nechcú ťahať za jeden povraz?! To sa nedá.

K čomu by viedlo realizovanie týchto krokov, aký výsledok by ste očakávali?

Postupne by vznikalo stále viac zaujímavých vzdelávacích iniciatív, hlavne mimo štátnych škôl. Niektoré by sa osvedčili, iné nie, niektoré by sa stali inšpiráciou pre ďalšie. Vznikali by možno asociácie podobných škôl, ktoré by si spoločne pomáhali fungovať.

Nastal by organický rast, čo vždy znamená aj to, že niektoré iniciatívy sa nepodaria a zaniknú, ale to prostredie by bolo pestré, tvorivé a dávalo by život.

Ako by vyzeral profil absolventa, ktorý by opustil takto fungujúci školský systém?

Bol by to človek, ktorý by mal nástroje na celoživotné učenie, mal by rozvité intelektuálne aj morálne schopnosti, dokázal by komunikovať s inými ľuďmi, riešiť problémy. Mal by chuť žiť a žiť naplno. Nevychádzal by z nášho systému po 12 rokoch zdeptaný z boja s veternými mlynmi, ale bol by to mladý človek, ktorý už niečo spoznal, má chuť ísť ďalej a to, čo sa naučil, by posúval ďalej a menil by svet okolo seba k lepšiemu.

V neskrátenej verzii rozhovoru (video alebo podcast) sa dozviete napríklad to, ako vníma Martin Luterán situáciu učiteľov, či to, čo sú podľa neho špecifické problémy stredného školstva a univerzít.