Päťdesiatročná Musica aeterna Najstarší slovenský súbor pre starú hudbu jubiluje

Dnes znie priam neuveriteľne, že umelecký súbor založil a viedol profesor Ján Albrecht napriek tomu, že v rokoch normalizácie mal zákaz publikovania i kariérneho rastu. Ako sa to mohlo udiať?

Možno to pripísať jednak jeho elektrizujúcej osobnosti, ale aj Slovenskej filharmónii, ktorá bola trochu v bratislavskom závetrí pražských normalizátorov, a jej vtedajšiemu riaditeľovi Ladislavovi Mokrému.

Išlo o prvý orchester venujúci sa interpretácii starej hudby v komunistickom Československu, ktorý sa stal súčasťou štátnej kultúrnej inštitúcie.

Prvý koncert súboru sa odohral 31. júla 1973 v rámci Letných komorných koncertov na nádvorí Starej radnice v Bratislave. Názov Musica aeterna bol však po prvýkrát použitý už v roku 1972 na nahrávkach pre Slovenský rozhlas. Vznik súboru predstavoval logické vyústenie dvoch pohybov.

Tým prvým bolo domáce muzicírovanie v dome u Albrechtovcov na Kapitulskej ulici. Najprv pod vedením dirigenta Cirkevného hudobného spolku, skladateľa a pedagóga Alexandra Albrechta (1885 – 1958) a potom jeho syna, violistu, muzikológa, skladateľa a pedagóga Jána Albrechta (1919 – 1996). Obaja dokázali okolo seba sústrediť milovníkov hudby.

Nešlo pritom len o profesionálov, teda hudobníkov a študentov hudby, ale o ľudí z mestskej strednej triedy, staromódne nazývanej meštianstvom, v časoch komunizmu označovaných za pracujúcu inteligenciu.

Tým druhým pohybom bol návrat hudby gotiky, renesancie a baroka na koncertné pódiá, ktorý so sebou priniesol problém interpretácie starej hudby. To viedlo k vzniku špecializovaných orchestrov naprieč Európou. Snažili sa o dobovo vernú interpretáciu starej hudby, ku ktorej sa pridalo aj používanie historických nástrojov, prípadne ich replík.

Ján Albrecht a Musica aeterna na záhrade domu Albrechtovcov.

Unikátne tiež je, že súbor vznikol v normalizačnom Československu za železnou oponou v rovnakom čase ako podobné významné telesá v západnej Európe. Za všetky spomeňme Taverner Choir, Consort and Players založený v roku 1973 Adrewom Parrottom, ktorý neskôr prispel k formovaniu súboru Musica aeterna predovšetkým v interpretácii starej hudby z britských ostrovov (Purcell, Händel). Spolu so súborom naštudoval pre Slovenské národné divadlo v roku 2009 operu Josepha Haydna Opustený ostrov. Išlo o vôbec prvú spoluprácu našej prvej scény s iným než vlastným orchestrom.

Príbeh orchestra sa dnes javí takmer idylický. Súbor rástol v interpretačnej kvalite, rozširoval počet členov i repertoár. K pôvodným piatim hráčom na sláčikové nástroje a dvom interpretkám sa pridalo basso continuo, ďalší hráči i speváci. Rozširoval svoj pôvodný záber na predbarokovú a ranobarokovú hudbu o diela vrcholného baroka.

Súboru bolo dokonca umožnené cestovať do zahraničia, a tak mal možnosť konfrontácie a porovnávania. Po profesionalizácii súboru, keď sa začlenil do Slovenskej filharmónie (1986), bol zásadným prechod na historické nástroje (1989) a obrovské možnosti, ktoré priniesla Nežná revolúcia. Rástol počet nahrávok, zahraničných vystúpení, členovia súboru boli pozývaní účinkovať v zahraničných orchestroch.

Musica aeterna, koncert v roku 1974. Foto: Archív Musica aeterna

V deväťdesiatych rokoch bola Musica aeterna rešpektovaným súborom venujúcim sa predovšetkým barokovej hudbe. Oceňovali ju recenzenti po celom svete. Na jeho pôdoryse vznikol medzinárodný festival Dni starej hudby a Centrum starej hudby, ktoré prispievajú k vytváraniu prostredia pre historicky informovanú interpretáciu hudby gotiky, renesancie a baroka v hudobných telesách, hudobných inštitúciách a hudobnom školstve. 

Zlomovou udalosťou bolo odčlenenie súboru od Slovenskej filharmónie, a to rozhodnutím generálneho riaditeľa Mariána Lapšanského v roku 2005. Musica aeterna tak stratila finančné aj priestorové zázemie.

Súbor sa však pod vedením umeleckého vedúceho Petra Zajíčka nevzdával. Počet domácich koncertov i zahraničných účinkovaní sa síce znížil, ale koncertný život si dnes bez tohto súboru nevieme predstaviť. Je to jediný súbor, ktorý Bratislave každoročne prináša inscenovanú barokovú operu, k tomu pripočítajme desiatky koncertov po celom Slovensku. Z jeho podhubia vyrástli aj ďalšie súbory venujúce sa interpretácii starej hudby. Spomeňme aspoň Solamente naturali, Il Cuore Barocco či Le nuove musiche.

Niccolò Jommelli La Cantata e disfida di Don Trastullo, 25. augusta 2023. Záhrada domu Albrechtovcov. Foto: Simona Babjaková

Tento rok súbor oslavuje 50 rokov. Vizitkou Musica aeterna sú tisíce koncertov, stovky nahrávok i hudobníkov a spevákov špecializujúcich sa na starú hudbu, rad významných domácich i zahraničných ocenení, zaraďovanie Slovenska na kultúrnu mapu Európy a šírenie dobrého mena našej vlasti.

Súbor sa v nedeľu 22. októbra symbolicky vrátil do zrekonštruovaného domu Albrechtovcov, kde uviedol koncert diel hudby zo 17. storočia pre Katedrálu sv. Martina. Síce teda už s priestorom na skúšanie a malé komorné koncerty, naďalej však ostáva odkázaný na granty, sponzorov a mecénov bez finančnej stability.

Natíska sa otázka: Ak to s historicky informovanou interpretáciou starej hudby v našej kultúre myslíme vážne, nie je načase vrátiť sa k systematickému financovaniu tohto špecializovaného súboru z verejných zdrojov?