Čas skrotiť štrasburský súd?

Pred pár týždňami nám Lucia Pápayová priblížila pravdepodobne ďalší chystaný nepodarok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). V súčasnosti najsilnejší európsky súd totiž očakávane rozhodne v štýle, ktorému zostáva verný už pomerne dlhú dobu. V podvedomí sa natíska provokatívna otázka. Nie je už najvyšší čas klepnúť niektorým štrasburským mocipánom konečne po prstoch?

Európsky súd pre ľudské práva vznikol pôvodne ako regionálny európsky súd pod záštitou Rady Európy (RE), nevinnej medzivládnej organizácie založenej západoeurópskymi štátmi pred viac než šesťdesiatimi rokmi. Tá si dala za cieľ prehĺbiť spoluprácu štátov v povojnovej Európe a predovšetkým zlepšiť sociálnu a hospodársku situáciu Európanov. Rada Európy si dala ešte jeden ambiciózny cieľ- vytvoriť určitý štandard ochrany ľudských práv, ktorý by bol spoločný pre všetky členské štáty organizácie. Za tým účelom bol v ešte v dávnych päťdesiatych rokoch vypracovaný dokument, ktorý dodnes robí vrásky na čele - Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor). Dohovor bol vtedy pomerne stručný, na objeme však postupne naberal vďaka protokolom, ktoré boli prijímané dodatočne, často dokument revidovali alebo rozširovali práva v ňom obsiahnuté.

Aká vláda, takí sudcovia?

V súčasnosti má RE už takmer päťdesiat členov, vrátane takých demokracií ako Rusko alebo Azerbajdžan, pričom platí princíp čo krajina, to jeden národný sudca. To robí z ESĽP najväčší medzinárodný súd nielen v Európe, ale i na svete. Národného sudcu volí Parlamentné zhromaždenie RE z troch kandidátov, ktorých vysiela vláda každého štátu. Každá krajina má však vlastný spôsob, akým dochádza k navrhovaniu kandidátov vláde. V mnohých krajinách na tom participujú predovšetkým zákonodarné zbory, čo znamená, že aj obyčajné parlamentné voľby majú veľký vplyv na nominácie. Ich definitívna podoba teda záleží aj od politickej orientácie tej ktorej vlády alebo parlamentu. Pričom je samozrejmé, že socialisti do Štrasburgu spravidla nenominujú konzervatívneho sudcu a opačne. Nebolo vôbec zriedkavé, keď sa opakované zvolenie sudcu posudzovalo podľa toho, ako národný sudca súdil v ESĽP. Ak napríklad v spore občana proti vlastnej krajine hlasoval proti svojmu vysielajúcemu štátu, mohla ho jeho „neopatrnosť“ vyjsť draho a druhýkrát už svojou vládou „za trest“ nominovaný nebol. História európskych nominácií sudcov ESĽP však pozná aj niekoľko prípadov nemálo podobných tomu, aký zažil kandidát na eurokomisára Rocco Butiglione v roku 2004.

Bežnej verejnosti je často až priveľmi prízvukovaná politická nezávislosť sudcov. Toto klišé by sa patrilo poopraviť. Samozrejme platí, že sudcovia nesmú mať oficiálnu politickú príslušnosť, no žiaden sudca nikdy nežije v politickom a hodnotovom vzduchoprázdne. Hodnotová a politická „zafarbenosť“ sudcov sa dá pomerne ľahko vydedukovať z ich rozsudkov, najmä z ich odôvodnení a predovšetkým z odlišných stanovísk (tzv. disentov). Delenie sudcov ESĽP na kvázi ľavicovejších, pravicovejších, liberálnejších či konzervatívnejších preto nie je až taký nezmysel, i keď to samotní sudcovia často rázne popierajú. Medzi najznámejších liberálov však môžeme pokojne zaradiť stálice súdu ako Portugalca Barrota, Dána Peera Lorenzena, Belgičanku Francois Tulkens alebo Rakúšanku Elisabeth Steiner. Pozerať však na sudcov ESĽP len cez optiku politického zafarbenia by bolo krajne nespravodlivé, keďže sa jedná prakticky vždy o veľmi erudovaných právnikov.

Keď dokument žije

Povojnové roky boli v Európe pomerne známe úspechom kresťanskej demokracie (predovšetkým NSR a Taliansko). V podobnej atmosfére vznikali aj mnohé politické a právne dokumenty tej doby. Netvrdím, že boli priamo formulované kresťanskými demokratmi, no ich vplyv na ich definitívnu podobu bol neporovnateľne väčší než je tomu dnes. V takejto atmosfére uzrel svetlo sveta aj dohovor. Za polstoročie existencie dohovoru však posledné cca dve desiatky rokov znamenali výraznú zmenu výkladu jeho textového znenia. ESĽP si totiž s veľkou vervou osvojil novú výkladovú doktrínu - tzv. living instrument doctrine. Je to koncepcia, podľa ktorej môžu byť práva obsiahnuté v starom texte vykladané podľa „pulzu dnešnej doby.“ To znamená, že aj konzervatívny text sa vďaka doktríne „dohovoru ako žijúceho nástroja“ môže vykladať značne liberálne- taká je totiž dnešná doba. Dohovor totiž podľa zástancov tejto doktríny nezostal zamrznutý kdesi v konzervatívnych päťdesiatych rokoch, ale žije vlastným životom podľa aktuálnej atmosféry spoločnosti. Táto doktrína je mnohými odborníkmi (napr. významný britský sudca Lord Hoffmann) silne kritizovaná, pretože ide priamo proti zásade právnej istoty a takisto zásade legitímneho očakávania.

Liberálne chápanie starého textu však nie je jedinou zaujímavosťou súčasnej tendencie. Ako som už vyššie spomenul, dohovor sa protokolmi mení alebo rozširuje. A asi nikoho neprekvapí, že aj to rozširovanie práv je často ruka v ruke s liberálnymi záujmami. Napríklad dvanásty protokol zakotvil povestný zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie. Tento protokol, ako je známe, privítali najmä feministky a zástancovia práv homosexuálov.

Vypovedanie poslušnosti

K téme:
Po verdikte o krížoch ďalšie prekvapenie
Poučenie z krížového vývoja
Zdieľať

Vo všeobecnosti sa uznáva, že rozhodnutia ESĽP sú záväzné predovšetkým pre štát, ktorý v danom spore vystupuje. Pre všetky ostatné štáty RE platí, že sa na základe tohto rozhodnutia musia orientovať pri aplikácii vnútroštátneho práva. Rozpínavosť ESĽP však nezostala bez povšimnutia poniektorých európskych ústavných súdov, keďže práve im najviac zasahuje do ich kompetencie. Kľúčovou sa stala otázka, či je dohovor nadriadený aj ústavnému právu konkrétneho štátu. Nemeckí ústavní sudcovia už v roku 2004 v rozsudku vo veci Politikerzitat skonštatovali, že dohovor má len silu obyčajného zákona a nie je teda nadriadený nemeckej ústave. Rozsudok ESĽP preto odporúčali len „primerane vziať do úvahy,“ čo bolo jedným z prvých náznakov „odboja proti Štrasburgu.“ Medzi znalcami práva sa stal veľmi známym aj vzdor nemeckého ústavného súdu v rodinnoprávnom spore Kazim, Celestina und Sohn Christofer. Sudcovia z Karlsruhe opäť v jednom zo svojich rozhodnutí skonštatovali, že rozhodnutia ESĽP zaväzujú len samotné strany sporu (pôsobia teda len inter partes) a nie ostatné subjekty (erga omnes). Okrem toho ústavný súd skonštatoval, že rozhodnutia ESĽP nie sú nikdy také komplexné ako rozsudky nemeckého ústavného súdu. Záverom sudcovia trefne dodali, že sa síce cítia byť povinní rešpektovať rozhodnutie ESĽP, no v ich ponímaní rešpektovať znamená argumentačne sa s ním vysporiadať, teda ho vo svojom odôvodnení prípadne aj odmietnuť.

Ako jeden z najváženejších ústavných súdov Európy Nemecký spolkový ústavný súd dokázal, že si nenechá zo Štrasburgu vždy len tak „brnkať po nose.“ Nemeckí ústavní sudcovia teda predstavili mnohým európskym ústavným súdom jednu zo schodných ciest, ako riešiť problematické rozhodnutia ESĽP. Rešpektovať ich, no de facto odmietať.

Zdalo by sa, že stačí pomerne málo. Nevyhnutnou podmienkou by bola vždy nepriestrelná a dôsledná právna argumentácia ad hoc a ešte jedna „maličkosť.“ Tou maličkosťou by bola obyčajná ľudská odvaha európskych ústavných sudcov. No tá bude asi naďalej ich najväčším deficitom.

Dušan Čurila

Foto: Flickr.com

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo