V hlave Petra Pellegriniho Najskôr sa triumfálne rozbehol. A dnes pokorne pristál vo Ficovej náruči

Hoci sa zvonka mohlo zdať, že o vzniku trojkoalície Smer – Hlas – SNS rozhodol výsledok volieb a to ostatné je len divadlo, ktorým Hlas zvyšoval svoju cenu v rokovaniach so Smerom, realita bola trochu komplikovanejšia.

No dnes po 16.00 h to tak nevyzeralo. Keď Peter Pellegrini so zoradenými straníkmi za chrbtom oznamoval, prečo sa rozhodol pre koalíciu Smer – Hlas – SNS pod vedením premiéra Roberta Fica a otvorene sa vysmieval trojlístku PS – KDH – SaS za amaterizmus, akoby len potvrdil, že jeho rokovania o vláde bez Fica boli len figovým listom.

Bola to naozaj len hra?

V Hlase však v skutočnosti bolo viac ľudí, ktorí aj v interných debatách uprednostňovali štvorkoalíciu s PS, napríklad Tomáš Drucker, ktorý viedol neformálne rokovania s predstaviteľmi KDH aj PS.

Ale ten hlavný dôvod, prečo niekoľko dní po voľbách prežívala aspoň teoretická šanca, že sa Hlas pridá k vláde bez Roberta Fica, sa odohrával v hlave a motívoch predsedu Pellegriniho.

Takmer 15 percent, ktoré získal vo voľbách, boli pre neho v prvom návale emócií veľkou psychologickou vzpruhou. V Hlase sa už vo finále kampane zmierovali s tým, že si Smer odkrojí ďalšiu časť ich voličov a oni skončia niekde okolo dvanástich percent, ak nie horšie.

Pellegrini síce od začiatku roku kontinuálne strácal v prospech Smeru, ale napokon sa mu podarilo povysávať voličov Sme rodina – hoci on sám si Borisa Kollára v parlamente želal ako prirodzeného spojenca – a predminulú nedeľu si zrazu uvedomil, že má veľmi dobré karty. Preto sa v Hlase rozhodli pre dvojkoľajové rozhovory s dvomi možnými zostavami, na ktorých konci mal stáť líder strany ovenčený vavrínmi ako premiér.

Kombinácia povolebnej úľavy aj istého triumfalizmu bola trochu zradná: minulý utorok na stretnutí s prezidentkou aj následne pred kamerami vystupoval Pellegrini veľmi sebavedome až fanfarónsky, užil si útok na Moniku Beňovú aj rôzne podprahové odkazy voči Smeru ("nebudem žiadny podržtaška").

Hlas na koni Pellegrini si to dnes proti Ficovi užil. A rozbehol vysokú hru o premiéra

Martin Hanus

Líder Hlasu sa chce stať premiérom a čaká, či mu to ako prvý ponúkne Robert Fico alebo Michal Šimečka.

Ešte pred prvým stretnutím s Robertom Ficom sa stretol s Michalom Šimečkom a v zákulisí dával svojim partnerom verbálne aj mimoverbálne najavo, že rokovania o štvorkoalícii nevedie len naoko, ale sám by bol najradšej, keby sa dohodli a on by mohol vládnuť bez Fica. U partnerov však vzbudzovalo istú podozrievavosť, že stretnutia s Pellegrinim sú síce ľudsky príjemné, ale málo konkrétne, najmä v KDH si už v strede minulého týždňa kládli otázku, či už Pellegrini nie je s Ficom dohodnutý a ostatné je len hra.

Ale tak to celkom nebolo.

Pokušenia expremiéra

Rokovania so Šimečkom a s Majerským slúžili predstaviteľom Hlasu primárne na to, aby v paralelných rokovaniach so Smerom mohli vznášať požiadavky nad rámec volebnej sily strany a prípadne žonglovali s premiérskou funkciou. Ale i straníci v Hlase vnímali, že ich predseda patrí medzi tých, ktorého frustruje predstava, že na koaličných rokovaniach má sedieť s Ficom a Dankom, a keby to bolo výlučne na ňom, rád by presedlal k Šimečkovi a spol.

V prípade Pellegriniho však nešlo o rozhodnutie, skôr o pokušenie, ktoré malo viaceré motívy.

Po prvé, ako mi povedal jeden z členov trojkoalície, ktorý mal informácie o neformálnych rokovaniach s Pellegrinim, u lídra Hlasu nemožno podceňovať ambíciu „byť za pekného“.

Peter Pellegrini si uvedomuje, že na spoločné vládnutie so Smerom a s SNS, kde bude on sám v submisívnom postavení, bude škaredý pohľad z Bratislavy aj zo zahraničia. Už od začiatku nadobudne charakter veľkého zúčtovania s pokusom o zmenu, ktorá mala prísť a čiastočne prišla po roku 2020. Tón aj obsah vládnutia bude udávať Fico ako premiér aj líder koalície, ktorý si pod svoje krídla postupne prevezme aj zblúdilých poslancov z kandidátky SNS. Rovnako Pellegrini vie, že v európskej politike vytvorí Fico tandem s Orbánom, čo bude platiť, aj keby sa stal ministrom zahraničia diplomat Peter Kmec. Ten ešte vlani vyzýval Fica, aby sa Nemcom ospravedlnil za výroky o wehrmachte, teraz by mal omnoho ťažšiu pozíciu ako Miroslav Lajčák – jednak by nemal Lajčákovu autoritu, nehovoriac o tom, ako sa Fico s Dankom odvtedy v zahraničnej politike zradikalizovali.

Navyše, jeden priamy dôsledok je už na dlani: koalícia Smeru a Hlasu s radikálmi až extrémistami z SNS bude dôvodom, prečo Strana európskych socialistov Smeru pozastaví členstvo alebo ho priamo vylúči. V Hlase už potichu rátajú aj s tým – a nevylúčil to ani Pellegrini na dnešnej tlačovke –, že strane bude odobratý, respektíve pozastavený status pridruženého člena, ktorý ašpiroval na plnoprávne členstvo.

To je pre Pellegriniho bolestivá rana. Ešte začiatkom roka ho vítal nemecký kancelár Olaf Scholz ako nového spojenca európskej sociálnej demokracie na Slovensku, v Hlase si vtedy užívali, že kým im otvárajú dvere, zradikalizovaný Fico sa stáva persona v bruselských a berlínskych salónoch non grata. Európski socialisti aj v uplynulých dňoch v telefonátoch vysielali Hlasu signál, aby sa vybral tou správnou cestou.

Zatiaľ čo Fico si budúci konflikt s európskym ľavicovým establišmentom náležite vychutná a premení ho pred svojím publikom na domáce body, Pellegrini sa skôr s hanbou prikrčí a vyčká, kým to najhoršie prehrmí.

Po druhé, v Hlase sa viacerí dôležití ľudia obávajú, že vládnutie so Smerom ich stranu existenčne ohrozí. Na čele s Ficom ako premiérom to platí dvojnásobne, pretože každé populárne opatrenie – napríklad také, ktoré by presadil Erik Tomáš ako minister práce, sociálnych vecí a rodiny – si ako majster komunikácie s verejnosťou privlastní práve premiér a predseda Smeru v jednej osobe.

Smer je síce po odchode Pellegriniho skupiny na rozdiel od Hlasu kádrovo vyprahnutý a má problém s plnohodnotným obsadením ministerstiev – z reťaze utrhnutý podpredseda Ľuboš Blaha je nepoužiteľný na akýkoľvek post, nomináciu Roberta Kaliňáka môže zastaviť prezidentka. Jeden z mála rešpektovaných kandidátov Smeru je Ladislav Kamenický, ktorý by mal zaujať post ministra financií. Lenže Smer má v osobe Roberta Fica rozdielového hráča, ktorý tieto nevýhody vlastnej strany pred voličmi prekryje a preváži.

V Hlase tak majú oprávnený strach z toho, že vládnuci tandem Smeru a Hlasu pod Ficovou taktovkou splynie v jednom obraze. Smer tak postupne odkrojí Hlasu ďalšiu časť voličov, ktorí predtým volili Smer a len sa vrátia domov, k tomu silnejšiemu a akcieschopnejšiemu. Až napokon budú v preferenčne vychradnutom Hlase rozmýšľať, či ešte majú vlastnú identitu a jadro voličov alebo či vyhovejú ponuke Fica, aby sa spolu zlúčili do jedného volebného bloku či strany.

Nič z opísaného nie je nevyhnutné, len je to zdroj obáv, pre ktoré viacerí v Hlase aj nahlas uvažovali nad alternatívnou štvorkoalíciou.

Po tretie, Hlas podľa všetkého získa od Smeru post ministra vnútra, ktorým by sa mohol stať Matúš Šutaj Eštok. Mladý generálny sekretár strany je blízky Pellegrinimu, ale v policajno-bezpečnostných otázkach patrí k verbálne radikálnejším mužom strany. Koncom minulého roka sám od seba hovoril, že treba dostať Daniela Lipšica z funkcie špeciálneho prokurátora, hoci to bolo v rozpore s vtedajšou umiernenou komunikačnou líniou strany.

Politikov Smeru aj Hlasu spájajú v tomto ohľade podobné až rovnaké záujmy. Súčasne platí, že Pellegrinimu záleží na imidži, necíti sa ako súčasť klanu a na rozdiel od Kaliňáka a najmä Tibora Gašpara nechce prevrátiť políciou hore hlavou, ale ísť skôr mäkkou cestou. Napokon však Pellegrini riskuje pre seba ten najhorší z možných svetov. Je veľmi pravdepodobné, že aj keby mal na vnútre vlastného človeka, dobre zosieťovaní Kaliňák a Gašpar si obnovia minimálne neformálny vplyv nad políciou a NAKA aj inšpekcia budú postupne prekopané v zmysle ich predstáv.

Už v roku 2012, keď sa Kaliňák vrátil na ministerstvo a do čela polície menoval Gašpara, niektorí kvalitní vyšetrovatelia odišli, lebo tušili, aká éra prichádza. Teraz hrozí masovejší odchod, viacerí odídu radšej hneď dobrovoľne, iní vynútene. Ale za to bahno, do ktorého policajné zložky postupne upadnú, bude niesť hlavnú zodpovednosť minister vnútra. Ak ním bude nominant Hlasu, padne aj na Petra Pellegriniho.

Líder Hlasu napokon od minulého štvrtka neriešil v sebe žiadnu dilemu. A tak piatková ponuka Progresívneho Slovenska na premiéra, na ktorú sa ani neunúval reagovať, mu zrejme nepomohla ani v rokovaniach so Smerom, kde koalíciu považovali za hotovú vec.

Rokovania o vláde Prečo sú v Smere úplne pokojní

Jozef Majchrák

Vo Ficovej strane majú dobré dôvody na to, aby si boli Hlasom istí.

Psychologickým zlomom bolo vyhlásenie Milana Majerského, ktorý po stretnutí s Robertom Ficom oznámil, že „v tejto chvíli“ nevidí reálnu možnosť na koalíciu s PS ani v prípade, keby kultúrne-etické otázky ostali tabu.

V Hlase si to vyložili ako kľúčové stanovisko KDH, ktoré Pellegriniho nahnevalo, lebo tým prišiel o hru pred Ficom na vyťaženie silnejšej pozície. V Smere pochopili, že Hlas už nemá alternatívnu cestu, preto sa rýchlo rozhodlo, že Fico bude premiérom a Pellegrini predsedom parlamentu. Líder Hlasu, ktorý sa ešte v utorok nafukoval, tak o dva dni sfučal.

Majerského síce o 24 hodín neskôr korigovalo predsedníctvo, ktoré dalo nanovo šancu rokovaniam o štvorkoalícii. Pellegriniho a jeho ľudí to opäť zaskočilo, lebo si mysleli, že slová lídra KDH zo dňa predtým už boli definitívne, ale stranícka korekcia už nebola nič platná.

Čo napokon rozhodlo

Medzitým sa totiž zmenila dynamika rokovaní. Hoci mal Robert Fico v tých dňoch chrípku, Majerského vyhlásenie obratne využil na veľký pokrok v rokovaniach a opäť sa ukázal ako s prehľadom najväčší profesionál na celej scéne.

Pellegriniho nijako neponížil, naopak, jemu aj strane prejavoval rešpekt, a kým sa na uzde držal i Andrej Danko, v Hlase s úžasom sledovali, ako bývalý predseda KDH a nový poslanec SaS Alojz Hlina obvinil Majerského bez akýchkoľvek dôkazov z korupcie. Niektoré médiá to ešte zobrali ako možný interpretačný kľúč k Majerského správaniu, a tak sa Hlinov nehorázny status šíril ampliónmi.

Vzájomné úskoky v rámci trojice PS, KDH, SaS, ktorá sa tvárila, že dvorí Pellegrinimu, sa tým nekončili. Ani Richardovi Sulíkovi sa podobne ako Majerskému nijako nechcelo do spoločného vládnutia, ale kým líder KDH to hoci netakticky, ale aspoň úprimne zvestoval verejnosti, Sulík chcel bremeno viny za budúcu vládu Fica preniesť na konkurenčných progresívcov. Verejne ich vyzýval, aby sa okrem postu premiéra vzdali aj ministerstva vnútra. To len Hlasu potvrdilo, že v tejto zostave sa ani len liberáli z PS a SaS nevedia dohodnúť a spoločne koordinovať – a dávať prípadné veľkorysé ponuky v tichosti, nie ako verejnú facku tomu druhému.

Aj tí najväčší prívrženci štvorkoalície v rámci Hlasu tak po pár dňoch stratili argumenty a vychladli. Lepšie povedané, celkom zamrzli.

Vzájomné obviňovanie či prehadzovanie viny v novom opozičnom tábore však napriek tomu nemá zmysel.

O vzniku štvrtej Ficovej vlády nerozhodol amaterizmus či úskočnosť potenciálnych partnerov v štvorkoalícii. Na konci septembra o tom rozhodli voliči, konkrétne takmer 1,3 milióna voličov Smeru, Hlasu a SNS.

V Hlase na základe prieskumov odhadovali, že aj keby skúsili štvorkoalíciu, vzápätí prídu možno až o dve tretiny voličov, ktoré si jasne želali vládu so Smerom. Vláda bez Fica by Pellegrinimu dávala aspoň teoreticky zmysel, keby cítil, že na čele takejto rôznorodej koalície bude vládnuť štyri roky, a mal by tak akú-takú perspektívu návratu stratených či celkom nových voličov.

Ale Pellegrini a jeho okolie pri pohľade na danú zostavu neuverili, že niečo také je vôbec možné.

Jednak nadobudli presvedčenie, že medzi progresívcami a KDH by aj po uzavretí koaličnej dohody vybuchovali hodnotové spory, pretože im chýbajú skúsení lídri a najmä medzi progresívcami vidia skupinu aktivistov. PS v Hlase nevnímajú ako stranu, kde by mohla vládnuť disciplína zhora nadol, ale skôr ako stanový tábor, v ktorom si budú jednotliví poslanci riešiť svoje menšinové agendy a postupne sa rozhádajú aj medzi sebou.

Pellegriniho premiérska vízia, ktorú mu núkal Šimečka, sama osebe veľmi lákala – ale nie na čele vlády, na ktorej hneď príde o masy voličov a ktorá môže do roka padnúť.

Ak to aj Pellegrini od začiatku na Šimečku s Majerským len cynicky hral, aby sa mocensky viac presadil proti Ficovi, isté je, že koalícia so Smerom nie je pre neho vysnívanou, skôr naopak. Ešte začiatkom roku, keď mal Hlas vyše 20 a Smer okolo 15 percent, si Pellegrini svoju ideálnu vládu predstavoval tak, že v nej bude Sme rodina, ku ktorej by pridali jedného či dvoch partnerov (napríklad PS a na ideologické vyváženie KDH).

Teraz si medzi sebou hovoria, že chtiac-nechtiac vstupujú do klietky so zabijakom, ktorý drží v jednej ruke meč a v druhom mačetu, a musia dúfať, že niečo z toho sa mu vyšmykne.

Napokon sa však celá Pellegriniho dilema môže skončiť tak, že líder Hlasu zuteká z boja, prv než sa začne. V hre je totiž jeho kandidatúra na prezidenta, o ktorej sa má tiež rozhodnúť v najbližších hodinách či dňoch. Keby sa tak Pellegrini rozhodol, mal by plnú podporu Fica a Danka a do týchto volieb by išiel proti Ivanovi Korčokovi, ktorého bude Fico usilovne vykresľovať ako amerického agenta, s aurou favorita.

Ak by Pellegrini kandidoval a o pol roka vyhral, volebný triumf Smeru sa zavŕši. Hlas pokľakne pred jeho nohami a už budeme môcť definitívne napísať, že Robert Fico v posledných voľbách nezískal 23, ale 38 percent.