Keď sa neumožní slobodná diskusia „Porazíme gangy.“ Vo Švédsku, nie v Salvadore

Švédsky premiér Ulf Kristersson si k sebe povolal šéfa ozbrojených síl, aby s ním prediskutoval, ako by švédska armáda mohla prispieť k zaisteniu väčšej bezpečnosti v uliciach. „Porazíme gangy!“ povedal svojmu národu optimisticky. Ešte raz: Hovoríme o Švédsku, nie o El Salvadore.

Vo Švédsku v rámci „vojny gangov“ zahynulo v priebehu septembra celkom 11 ľudí, medzi nimi bolo aj nejaké zrejme nevinné dievča v Uppsale; za posledný rok išlo o 60 ľudí. Stále teda ešte môže byť horšie, k juhoamerickým pomerom ešte škandinávska krajina neskĺzla.

Trend je však zlý. Dokonca som už dlho nepočul nikoho vysvetľovať, že pri autonehodách je stále ešte viac obetí ako pri gangsterských prestrelkách, a preto máme všetci láskavo držať ústa.

Úprimne, s armádou je to tak trochu gesto zúfalstva. Vojaci nie sú cvičení na vymáhanie práva a riešenia či dokonca prevenciu trestných činov. Ich prácou počas vojny je ničiť nepriateľa bez toho, aby sa pritom nejako veľmi skúmalo, či je to dobrý človek, alebo nie.

Ak armádu pošle niekto do ulíc, môže trochu odstrašovať svojou prítomnosťou, ale beztak má silno zviazané ruky rôznymi predpismi. Gangy sa na žiadne predpisy obzerať nemusia.Zdieľať

Ak ich pošle niekto do ulíc, môžu trochu odstrašovať svojou prítomnosťou a svojimi zbraňami, ale v (papierovom) mieri majú beztak silno zviazané ruky rôznymi predpismi a celkom by ma zaujímalo, nakoľko sa im bude dariť v „gangsterských zónach“, pokiaľ tam budú nasadení. Ich protivníci sa totiž na žiadne predpisy obzerať nemusia.

Stojí za to si pripomenúť, že Švédsko bývalo dlho považované za „vzorného žiaka ľudstva“. Približne pred päťdesiatimi rokmi mohol bežný Čech k Švédsku len vzhliadať, či už išlo o bohatstvo, kvalitu verejných inštitúcií, sociálne zabezpečenie, alebo nízku mieru kriminality.

V súčasnom období je Švédsko stále ešte bohatšie než my, prípadne veľká väčšina planéty; ale napodobniť ten druh sociálnych problémov, ktorý si tam medzitým vypestovali, o to nikto racionálne nestojí.

Samozrejme, nedošlo k tomu, že by sa Svenssonovci a Karlssonovci zvlčili a začali zakladať kriminálne organizácie podľa vzoru svojich kolegov z Latinskej Ameriky. Aj premiér sám sa nechal počuť, že je to následok „nezodpovednej imigračnej politiky a nezvládnutej integrácie“.

Gangy, ktoré rady regrutujú mladých mužov pod 18 rokov, sú napospol zložené z potomkov prisťahovalcov z rozvojového – konkrétne hlavne moslimského sveta. Podobne ako inde v Európe, Vietnamci alebo Čiľania nespôsobujú viac-menej žiadne problémy, kým Iračania či Afganci áno. Tento vzorec sa opakuje s takou pravidelnosťou, že mám istú nádej, že okolo roku 2040 si ho všimnú aj politici z červeno-zeleného konca spektra.

Avšak ja by som si dovolil povedať, že problém siaha hlbšie. Nezodpovedná imigračná politika, hnaná túžbou povýšiť Švédsko na „morálnu superveľmoc“, je zase len dôsledkom niečoho ďalšieho – a tým bol nedostatok praktickej slobody prejavu.

Nie každá tyrania má formu vyhadzovania disidentov z okien alebo represívnych zákonov. Solídnu dystopiu možno vybudovať aj na základe prostého konformizmu a neformálneho nátlaku okolia.

Čo sa týka konformizmu, Švédsko je v ňom majster aj na škandinávske pomery. „Robiť problémy“, nieto ešte verejne, je bytostne nešvédska aktivita. Kým bola krajina etnicky homogénna, hlavným dôsledkom tejto konformity bola blažená nuda. Keď sa však začali pomery meniť, stádovitý inštinkt sa prejavil v snahe aktívne potlačiť kritické hlasy. Nie nutne zákonom, ale bezbrehým pohŕdaním a ostrakizáciou, čo tiež funguje.

Hlavná protiimigračná strana Švédski demokrati (SD) bola dlho obklopená „sanitárnym koridorom“ všetkých ostatných strán, ktoré s ňou odmietali akokoľvek spolupracovať. Ten skolaboval až na prelome rokov 2018 a 2019, čiže tri roky po „veľkom migračnom roku“ 2015 a dávno potom, čo bolo zrejmé, aké katastrofálne dôsledky skoršia švédska imigračná politika mala.

Slávny komiks z roku 2012, ktorý vyobrazuje predsedu Švédskych demokratov Akessona ako švába, ktorého musia ostatné strany otráviť. Foto: kechlibar.net

Praktickým dôsledkom tejto tabuizácie nesúhlasu bolo, že sa príliš veľa konkrétnych politikov bálo straty tváre (a možno aj funkcie) v momente, keď sa pokúsi ten nútený konsenzus nejako narušiť. A, samozrejme, niekto musí byť vždy ten prvý, kto naruší status quo.

Aj keď Kodaň a Malmö od seba oddeľuje len úzky pruh mora a sú prepojené značne frekventovaným mostom, na jednom brehu majú oveľa väčší gangsterský problém ako na tom druhom.Zdieľať

Tým, že vo Švédsku bola táto „myšlienková bariéra“ pre „narušiteľov“ oveľa vyššia než napríklad v susednom Dánsku, potrebná korekcia trvala oveľa dlhšie. A výsledok je dobre vidieť v Kodani a v Malmö. Aj keď obe tieto mestá od seba oddeľuje len úzky pruh mora a sú prepojené značne frekventovaným mostom, na jednom brehu majú oveľa väčší gangsterský problém ako na tom druhom.

Morálne pozérstvo povýšené na základ štátu, what could go wrong? Spomeňte si na to, až sa zase nejaká bublina z povolania bude nafukovať v (našej) televízii. Cena, ktorá sa za také hriechy platí, je vysoká – ale obvykle ju zaplatí niekto iný než ľudia, ktorí tie hriechy napáchali.

Mimochodom, keď už sme pri tom konformizme a zločine, nemôžem nezaspomínať na holandského kresliara, ktorý svojho času vystupoval pod umeleckým menom Gregorius Nekschot.

„Prachy, navaľ prachy!“ – „To je len druhá generácia.“

V Holandsku sa spoločenské tabu ohľadom kritiky imigrácie roztrhalo o niečo skôr ako vo Švédsku, ale Nekschot aj tak zažil veľké problémy; v roku 2008 ho holandská polícia prišla zatknúť k nemu domov za „diskriminačné obrázky“, a aj keď bol po 30 hodinách prepustený z väzby, trvalo dva roky, kým bolo stíhanie proti nemu zastavené. Celá aféra je veľmi podrobne opísaná tu.

Pôvodný text: „Porazíme gangy“. Ve Švédsku, ne v Salvadoru, prevzaté so súhlasom autora.