Masaker v Izraeli Prečo je pre ľavicu také ťažké postaviť sa terorizmu?

„Dnešok bol pre nás veľmi užitočný v tom, aby sme zistili, kto je kto,“ komentoval rusko-britský autor židovského pôvodu Konstantin Kisin celosvetové reakcie na bezprecedentný útok teroristického hnutia Hamas, ktoré zavraždilo vyše 700 izraelských civilistov.

Kisin pritom odkazuje najmä na reakcie zo strany ľavicových intelektuálov či politikov. Zatiaľ čo od neonacistov sa takáto reakcia dala očakávať, problém čo i len verbálne odsúdiť masové vraždenie má z veľkej časti tá časť politického spektra, ktorá je údajne „lepšia“ a „progresívnejšia“ – politická ľavica.

Tá sa vo svojich najradikálnejších prejavoch už ničím nelíši od tých fašistov, ktorí sú údajne jej protikladom.

Príkladov je celá légia – od britských labouristov popierajúcich holokaust cez nemeckých „antikolonialistických“ novinárov brániacich súčasné vraždenie až po ekologických aktivistov z hnutia Fridays for Future.

Tí ešte v januári vyhlásili: „My ako Fridays for Future ako antikoloniálne, internacionalistické hnutie za klimatickú spravodlivosť stojíme zjednotene na strane Palestínčanov a Palestínskeho odboja proti týmto neľudským zločinom. ¡Viva Palestinian Libre! Yallah Intifada!“

Intifada (arabsky povstanie) – to je presne to, čo robí Hamas dnes – zahŕňa aj teroristické útoky, vraždy žien aj detí. Sedemsto mŕtvych civilistov (z toho 260 návštevníkov koncertu), viac než sto unesených, desiatky znásilnených žien, odrezávanie hláv ako v Islamskom štáte.

Iste, Fridays for Future môže dnes tvrdiť, že ich Intifada je úplne iná než to, čo pácha Hamas. Nie je. A netvrdí to žiaden proizraelský „reakcionár“, ale ľavicový magazín New Left Review, ktorý vyjadril podporu teroristom a ich činom.

Britský novinár Shashank Joshi preto varuje: „Venujte veľkú pozornosť jazyku o ‚osadníkoch‘. Pre [autora] Tariqa Aliho a New Left Review sa každý Izraelčan javí ako osadník. Zabiť ich – dokonca aj deti – je ‚odboj‘. Nihilistická a krvotvorná logika, ktorá fandí vojnovým zločinom ako správnej reakcii na nespravodlivosť.“

Čudné vyjadrenia Progresívneho Slovenska

Ale aj niektorí politici, ktorí sami nepatria k ľavicovým radikálom a aspoň formálne odsúdili vraždy teroristami z Hamasu, akosi majú problém povedať, že Izrael má právo na sebaobranu. 

Jedným z príkladov je aj Progresívne Slovensko, ktoré dlhodobo zastáva antiizraelské pozície. V roku 2021, keď Hamas zase raz ostreľoval Izrael, vtedajšia predsedníčka PS Irena Bihariová kritizovala podporu Izraela zo strany slovenskej vlády aj opozície a zakladajúci člen Vladimír Olej v blogu Denníka N nazval Izrael „fašistickým štátom“.

Oleja a Bihariovú vtedy kritizoval predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Richard Duda, podľa ktorého boli ich vyjadrenia „poznačené elementárnou neznalosťou reálií, demagógiou a skratkovitým vyvodzovaním záverov“.

„Antiizraelizmus je politická floskula (teda prázdna, bezobsažná fráza či postoj otrocky preberaný bez toho, aby ten, kto floskulu vysloví, sa zamyslel nad pravdivosťou výroku). Siahajú po nej najmä (ale nielen) krajne ľavicové zoskupenia a je povinnou jazdou ich protagonistov, ktorí chcú všemožne ukázať, že sú ‚tí praví ľavicoví intelektuáli‘ so všetkým, čo k tomu patrí,“ hodnotil vtedy Duda. Irena Bihariová sa vtedy za Olejov blog ospravedlnila a tvrdila, že strana PS nezastáva názory Vladimíra Oleja.

Preto je o to zaujímavejšie sa pozrieť, aké stanovisko Progresívne Slovensko zaujalo tentokrát. Na svojom facebooku ho zverejnil zahraničnopolitický odborník strany Tomáš Valášek.

„Progresívne Slovensko odsudzuje útok Hamasu na Izrael. Niet žiadneho ospravedlnenia pre vystrelenie tisícov rakiet na husto obývané ciele. Rozumieme frustrácii Palestínčanov na okupovaných územiach s prístupom súčasnej vlády k riešeniu ich osudu. Ale ozbrojený útok je najhoršia možná odpoveď. Vyslovujeme úprimnú sústrasť obetiam tohto útoku a vyzývame na okamžité zastavenie násilia,“ píše sa tam.

Progresívnemu Slovensku určite slúži ku cti, že ako jedna z mála strán sa k vraždám verejne vyjadrila, iné strany sa so stanoviskom ani neobťažovali. Menej šťastné však už je, akým spôsobom to urobili a čo povedali – alebo, lepšie povedané, čo nepovedali.

Na porovnanie, slovenský minister zahraničia Miroslav Wlachovský vo svojom vyhlásení podotkol, že „Izrael má právo brániť sa proti takejto agresii“, nemecká ministerka Baerbocková vyhlásila, že „Izrael má našu plnú solidaritu a podľa medzinárodného práva má právo brániť sa proti terorizmu“, a britský minister zahraničia James Cleverly deklaroval, že „Spojené kráľovstvo vždy podporuje právo Izraela brániť sa“.

Podobné pozície zaujal aj český prezident Petr Pavel – „táto agresívna akcia nutne vyvolá tvrdú a oprávnenú reakciu Izraela“, americký prezident Joe Biden – „Izrael má právo sa brániť – bodka“, francúzsky prezident Emmanuel Macron – „Francúzsko je solidárne s Izraelom a Izraelčanmi, odhodlané chrániť ich bezpečnosť a právo brániť sa“, predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsola – „Izrael má právo brániť sa proti činom nerozlišujúceho teroru“ či prezidentka Európskej komisie Ursula von der Leyen – „Izrael má právo sa brániť, dnes aj v nasledujúcich dňoch“.

Ak tento z pohľadu medzinárodného práva pomerne banálny fakt podporuje celý európsky a americký mainstream od nemeckých Zelených cez CDU a britských konzervatívcov až po amerických Demokratov a Republikánov, prečo je pre PS také ťažké zaujať podobné stanovisko?

Zvláštnu príchuť zanecháva aj formulácia, že Progresívne Slovensko „rozumie frustrácii Palestínčanov na okupovaných územiach“.

Parafrázujúc jeden z komentárov pod Valáškovým statusom, rozumel aj „frustrácii“ teroristu zo Zámockej, alebo „to platí, len keď je terčom Izrael a Židia?“

Za stav Gazy nesú v prvom rade zodpovednosť Palestínčania

Samozrejme, Palestínčania majú právo byť sklamaní a frustrovaní zo stavu Gazy. Lenže tento stav je v nemalej miere výsledkom ich vlastnej politiky. A v prípade Gazy je navyše sporné, či je namieste hovoriť o okupovanom území.

Izrael sa z celého Pásma Gazy stiahol v roku 2005, pričom vyprázdnil aj osady ako Gush Katif a Nezarim a zhruba 7-tisíc židovských osadníkov násilne prinútil presťahovať sa do Izraela. Odvtedy sa v Gaze nenachádza jediný Žid (s výnimkou teraz unesených).

Boli to Palestínčania, ktorí si v roku 2006 v pásme zvolili teroristické hnutie Hamas za svojich zástupcov. A bol to Hamas, ktorý následne prebral moc, vyvraždil alebo vyhnal politickú opozíciu a už nepripustil nové voľby. Na Západnom brehu zas voľbám bráni palestínska Fatah, ktorá sa obáva, že sa zopakuje scenár z Gazy.

Od unilaterálneho stiahnutia izraelskej armády z Pásma Gazy v roku 2005 mala tamojšia vláda možnosť vytvoriť z Gazy aspoň približný model toho, ako by nezávislá Palestína mohla vyzerať.

Peňazí na to bolo dosť, len OSN poskytla Pásmu Gazy v rokoch 2014 až 2020 4,5 miliardy dolárov, Katar 1,3 miliardy v rokoch 2012 až 2020, USA 5,5 miliardy dolárov len v roku 2021. Nemci iba v posledných dvoch rokoch (2021 – 2022) poskytli Palestínčanom 340 miliónov eur, nemalá čiastka z toho skončila v Gaze. EÚ im v roku 2022 poskytla pomoc v hodnote 296 miliónov. Hovoríme pritom o území s 1,3 milióna (2005), respektíve 2,3 milióna (2022) obyvateľov. Dohromady tak do Gazy za uplynulých 18 rokov tiekli miliardy dolárov.

Ibaže modelom Hamasu nebol Dubaj na Levante, ale Islamský štát „od rieky až po more“.

Tam žijúci Palestínčania majú teda veľa dôvodov na frustráciu, ale v prvom rade z vlády Hamasu, ktorý radšej investuje do vedenia svojho džihádu, do bômb a tisícok rakiet než do toho, či obyvatelia Gazy majú dostatok vody, funkčné školstvo a ekonomiku. A majú dôvody byť frustrovaní aj vnútropalestínskymi politickými hrami, napríklad keď palestínsky úrad pre autonómiu (pod kontrolou Fatah) odmietol platiť účty za dodávky elektriny do Pásma Gazy (pod kontrolou Hamasu).

Hamas nechce v prvom rade palestínsku nezávislosť – tú Gaza de facto, i keď nie de iure, už mala. A prioritou nie je ani lepší život pre Palestínčanov. Hamas chce vraždiť Židov. Žiaden ušľachtilejší cieľ nepozná, sú to len (s)prostí vrahovia a teroristi.

Mimochodom, Izrael len niekoľko dní dozadu zvažoval zvýšenie počtu pracovných víz pre obyvateľov Gazy. To by skutočne pomohlo Palestínčanom nájsť si lepšie zamestnanie a zárobok. Vzhľadom na aktuálnu súčasnú bezpečnostnú situáciu môžu Palestínčania na také čosi na najbližšie desaťročie zabudnúť.

Navyše by celá blokáda zo strany Izraela (ktorú Izrael zaviedol až po tom, čo moc v Gaze prebrali teroristi) mohla byť zbytočná, veď Pásmo Gazy predsa má hranicu nielen s Izraelom, ale aj s Egyptom. A Egypt rozhodne nie je nepriateľský voči Palestínčanom, obzvlášť nie po páde prezidenta Mubaraka v roku 2011. Egypt viackrát otvoril hranicu s Gazou a viackrát ju zase zavrel. Nie z nejakej zlomyseľnosti voči Palestínčanom, ale preto, že vláda Hamasu v Gaze je akousi islamistickou Severnou Kóreou v Stredomorí, ktorá exportuje terorizmus, kam je to len možné.

Izraelský ústup z Gazy bol experiment, čo by sa stalo, keby sa Izrael stiahol z palestínskych území. Výsledkom experimentu bol Hamas, neustále ostreľovanie civilných cieľov a vraždy. To je obrovská diskreditácia celej agendy nezávislej Palestíny.

Možno by Palestínčanom viac pomohlo, keby sa ich politickí lídri namiesto pretekov, kto z nich nechá zavraždiť viacej Židov, radšej pretekali v tom, koľko pracovných miest, škôl a nemocníc vznikne počas ich úradovania. Potom by ani Izrael nemal viacej dôvod vidieť Palestínčanov v prvom rade ako teroristov a Palestínu ako existenčné ohrozenie celého židovského národa.