Výchovná poradňa Pred deťmi sa nehádame! Máme doma zatajovať svoje konflikty?

Je správne deťom vzájomné manželské hádky a nedorozumenia tajiť a riešiť si ich poza ich chrbát? Spýtali sme sa na to výchovných poradcov.

Peter Fudaly, špeciálny pedagóg, poradca, lektor a supervízor, pracuje v o. z. Návrat, je otcom piatich detí

Pri hľadaní odpovede na to, či sa hádať alebo nehádať pred deťmi, by som bral do úvahy dve veci. Obsah a intenzitu samotného konfliktu a vek, respektíve vývinovú úroveň, v ktorej sa naše deti nachádzajú.

Bez ohľadu na vek, existujú témy hádok, do ktorých nie je vhodné deti vťahovať: rodinné „kauzy“, „hriechy“ minulosti, intímny život rodičov… Rovnako aj slová či gestá, ktoré môžu sprevádzať hádku a nie je dobre, aby ich deti počuli a vnímali.

Naopak, konflikty, ktoré majú skôr podobu komunikačných nezhôd, konfrontácií či hľadania kompromisov a týkajú sa každodenného chodu a života rodiny, môžu mať v sebe aj výchovný a formačný potenciál, ak sú deti ich svedkami. Kľúčovou podmienkou však je, že dieťa je následne aj svedkom okamihu vzájomného zmierenia a odpustenia medzi rodičmi.

Tu je však zároveň dôležité zohľadňovať aj vek dieťaťa. Či a do akej miery je schopné porozumieť takejto situácii a vnímať ju ako model zvládania napätejších situácií vo vzťahoch. Toho sú schopné už aj deti predškolského veku, u ktorých sa začínajú rozvíjať mentálne schopnosti, umožňujúce im porozumieť celému kontextu konfliktnej situácie.

Nevyhnutné však je, aby ich týmto procesom porozumenia sprevádzal rodič. V pokojnej atmosfére im objasnil, že nezhody sú bežnou súčasťou vzťahov, vysvetlil dôvody konfliktu, ktorého boli svedkami, poukázal na akt zmierenia a uistil ich, že to nijako nenarušilo vzťah medzi rodičmi.

Martina Šadláková, klinická psychologička, pôsobí v Centre celého človeka – ENOIA v Považskej Bystrici ako poradenský psychológ v kríze vzťahov v manželskom poradenstve, venuje sa aj témam hypersenzitivity, syndrómu vyhorenia a osobnostného sebarozvoja, je mama troch detí

Posúdenie vhodnosti tejto zásady pre dieťa závisí od mnohých aspektov. Jedným z nich sú povahy manželov, ďalším samotné témy, ktoré v rodine bývajú predmetom hádky, a v neposlednom rade aj vek, schopnosť chápania a vnímania dieťaťa alebo detí.

Ak manželskí partneri poznajú svoje reakcie v hádke, vnímajú svoju cholerickú povahu či temperament a stanovia si pravidlo nehádania sa pred deťmi, má to svoj význam v podobe ochrany detí a ich vývinu.

Uvažujem však, že pri tomto povahovom nastavení rodičov je toto pravidlo náročné dodržať a následne prichádza ďalšia frustrácia z jeho nenapĺňania. Alebo, naopak, ide o miernych rodičov, ktorí dokážu počkať, kým deti zaspia, a vec si vydiskutujú osamote.

Deti však nie sú hlúpe a napätie medzi rodičmi aj tak vycítia, len mu nerozumejú, lebo nie je vypovedané. Nenápadné trieskanie dvermi či taniermi však
naznačuje, že mama alebo otec nie je v poriadku, ale dieťa možno dostáva len informáciu, že to je vec rodičov, ktorá ho nemusí trápiť.

Deti prostredníctvom hádok v prirodzenom prostredí „okukávajú“ spôsob zvládania problémov, umenie argumentácie. Vekom si samy vytvárajú názor na to, čo je v hádke efektívne alebo kto má podľa nich pravdivý názor. A teda aj tu sa učia a pripravujú na svoje vlastné spory.

Nie je dobré vytvárať v rodine klamlivú bublinu bez výmeny názorov. Je otázkou, či sa to vôbec dá. No, naopak, ich výraznejšie formy či ostrejšie vypovedané názory už dieťaťu k dobru tiež neprispievajú.

Riešením sa teda stáva známa stredná cesta.

Bežné rodinné témy je vhodné riešiť aj pred deťmi, prípadne priamo s nimi. Ak vnímame, že hádka eskaluje a strácame nad sebou alebo samotnou témou kontrolu, pomáha vopred stanovená dohoda medzi manželmi, podľa ktorej hádku nejakým dohodnutým slovom alebo gestom pred deťmi v danej chvíli ukončia a presunú „družnú debatu“ na čas bez svedkov.

Vyžaduje si to však zrelosť alebo minimálne ochotu oboch manželov sa na takejto forme dohody podieľať a v prípade potreby ju rýchlo aplikovať. Je veľmi vhodné deťom po hádke, ktorej boli svedkami, vysvetliť primerane ich veku jej obsah, pomenovať aj svoje chyby a dôjsť pred deťmi aj k zmiereniu.

Ak je dieťa svedkom hádky, je dôležité, aby bolo uistené, že manželstvo rodičov je pevné a hádka je dôsledok nejakých konkrétností, ktoré si rodičia nevedia aktuálne inak vydiskutovať. No zároveň budú na tom pracovať.

V niektorých prípadoch totiž možno interpretovať úplné vyhýbanie sa hádkam pred deťmi ako nedôveru dospelého vo svoje schopnosti pracovať na sebe a svojom spôsobe vyjadrovania názoru a emócií.

Neutekajme z rodičovskej výzvy formovať deti aj v našich neľahkých chvíľach, ale postavme sa tomu priamo a radšej sa cibrime v schopnosti konštruktívne sa hádať. Deťom tak dávame vzácny príklad, ako pracovať s emóciami, ako si priznať chybu, kedy a ako obrániť svoje hranice a tiež ako sa ospravedlniť či ospravedlnenie prijať.