Univerzity si zaslúžia väčší rešpekt

Na Slovensku zažívame krízu elít. Ukázali to nedávne voľby, ale vidíme to aj v širšom verejnom priestore. Vy ste rektor poprednej slovenskej univerzity, čo sa to u nás odohráva?

Asi treba začať definíciou elity, a teda, že ide o ľudí, ktorí dokážu viesť iných. Myslím si, že v tomto zmysle máme na Slovensku dobrý potenciál. To hovorím ako bývalý diplomat a rektor, ktorý vie porovnať situáciu na Slovensku a v zahraničí.

V čom znesieme to porovnanie?

Na Slovensku dokážu ľudia urobiť viac, než dokážu ľudia v zahraničí za tých istých podmienok. Odvážim sa pomenovať aj našu prednosť, tou je naše srdce, nemyslím to len poeticky, ale skôr duchovne.

Uveďte nejaký príklad.

V roku 2007 bol na Slovensku zraz európskych skautov, 4000 ľudí zo 16 krajín. Hodnotili sme to ako dobrú akciu, skauti videli 80 miest na Slovensku. Keď oni sami neskôr hodnotili pobyt u nás, vyšlo z toho, že sme dobrí ľudia, ktorí na dobré veci vedia reagovať ešte niečím lepším. Samozrejme, že my o sebe vieme, že sa vieme aj znechutiť a byť prehnane kritickí, ale keď sa pre niečo nadchneme, vieme priniesť obetu a prekvapiť aj samých seba.

Diskusia o stave elít je však minimálne spolovice o našej vzdelanosti, nielen o morálke.

Ale my sme aj inteligentný národ, niet dôvodu na zbytočnú skepsu. Naším problémom je, že sa často zamotávame do siete rôznych mocenských, politických či ekonomických záujmov, ktoré pokazia celkový dojem. Má na to vplyv aj naša veľkosť, malý národ má svoje obmedzenia, každý tu každého pozná a to ľudí často zväzuje a obmedzuje istú slobodu. Je vecou istej zrelosti, aby sme tlakom vedeli čeliť a nerobiť zbytočné chyby. Ale to neznamená, že by sme nemali elity. Skôr máme vysoko kladené nároky.

V akom zmysle?

Aby sa nestratil alebo nerezignoval človek v tej spleti záujmov a zároveň sa nebál použiť svoje svedomie, aby nezostalo čisté, v zmysle nepoužité, aby sme si rozumeli.

Posledné voľby, ak zostaneme pri politike, ukázali hnev, ľuďom prekáža stav politickej triedy a jej zlyhania – a z hnevu poslali do parlamentu často ešte horších politikov, ktorí však hovoria to, čo chcú počuť a čo sa tu často neriešilo. Nie je ten hnev a teda nárok na elity v niečom oprávnený? Nezlyhávajú elity?

Ľudia, ktorí nie sú v politike, nedokážu celkom posúdiť všetko, čo na politikov vplýva, vidia len vrchol ľadovca. Istý problém je, že politici príliš myslia na seba, dokážem to do istej miery pochopiť, ale miera slušnosti bola prekročená a voliči to cítili. Na druhej strane, politická reprezentácia zodpovedá stavu voličov, ktorí ich vyberajú. Nemožno všetko vidieť ako vinu politikov.

Univerzity sú prirodzeným zázemím pre spoločenské elity, z prostredia Trnavskej univerzity vstúpil do politiky Radoslav Procházka, mimoriadny zjav v právnickej obci. Ako hodnotíte jeho politickú kariéru?

Nebudem ho hodnotiť ako politika, myslím, že verejne zaznelo už všetko. Radoslav Procházka bol u nás vedúcim Katedry ústavného práva, je to autor mnohých dôležitých publikácií, bol obľúbený, zaujímavý a cenený pedagóg a vedec.

Čo by sa malo zlepšiť, aby univerzitné elity bolo viac cítiť v našej spoločnosti a vo verejnom priestore?

To je dôležitá otázka, ide o tretiu misiu univerzít, po vzdelávacej a vedeckej. Aby sa to zmenilo, musí sa zmeniť kultúra v našej krajine. Zaostávame v tom, v zahraničí sú podstatne ďalej, dôkazom je napríklad záujem vlád o podnety z univerzitného prostredia. U nás nie sú univerzity brané až tak vážne.

Prečo?

Jedným z dôvodov bude to, že politika je príliš pragmatická. Univerzity musia mať zo svojej podstaty dlhodobejší a hlbší záujem o niektoré témy, myslíme v iných cykloch a horizontoch. Ale potrebujeme aj väčší rešpekt...

... to znamená, že u nás necítite rešpekt?

Netvrdím, že nie je, ale nie je dostatočný. Nehovorím o Trnavskej univerzite, ale o rešpekte k univerzitnému prostrediu.

Čo to znamená?

Majú na to vplyv extrémne situácie, napríklad znižovanie roly vysokoškolského pedagóga, paušálne hodnotenie kvality na našich školách a podobne. Takéto úsudky deformujú rešpekt k univerzitám ako celku. Tiež sa zavádza rozpor, ktorý je prehnane kritický k sociálnym vedám, nečudujme sa potom dôsledkom.

Buďme teraz konkrétni, začína sa obdobie tretej Ficovej vlády, školstvo je jedna z citlivých tém, ani nie tak pre politikov ako pre spoločenský vzdor. Čo považujete za príležitosť a najväčšie riziko novej vlády v rezorte vzdelávania?

Programové vyhlásenie vlády zakladá povinnosť na vyššie financovanie školstva, keďže zaostávame nielen medzi krajinami OECD, ale aj vo Vyšehradskej štvorke, kladie dôraz na akreditačnú komisiu, aby bola nezávislejšia, celá časť o ďalšej europeizácii a internacionalizácia nášho vysokého školstva je pozitívna. Riziko je v istej všeobecnosti, najmä v nižšej miere analytickosti a konkrétnych záväzkov, vyjadrených v merateľných číslach. Niektoré veci tam aj chýbajú. Čakáme na koncepčný dokument, ktorý má byť hotový do konca tohto roka a ktorý by podľa prísľubov mal byť konkrétnejší. Spoločenský tlak viedol k tomu, že štát sa začína školstvom viac zaoberať a to je dobre.