Okupanti jej zastrelili brata | Vždy keď sme videli ruského vojaka, bolo nám ťažko

„Zvykla som na miesto bratovej smrti dávať kvety, no len čo som poodišla, kvety niekto vyhodil. Opakovalo sa to a nakoniec mi niekto zavolal, aby som to viac nerobila, lebo som sledovaná tajnými. Tak som prestala,“ spomína 83-ročná Anna Malá, najstaršia sestra Jozefa Bonka, ktorého v Poprade v prvý deň invázie vojsk Varšavskej zmluvy zastrelili. Jozef mal vtedy len 19 rokov.

V rozhovore približuje, ako doma prežívali tragickú smrť brata aj čo pre rodinu znamenalo, že ho komunistický režim označil namiesto obete okupácie za kontrarevolucionára. Napriek tomu ich štát doteraz neodškodnil.

Ako jej viera pomohla prekonať nespravodlivosť? Dokázala vojakovi odpustiť? Pripomenula jej minuloročná ruská vojenská invázia na Ukrajinu august 1968? Anna Malá je členkou Svetového združenia bývalých československých politických väzňov v Poprade. S manželom vychovala v obci Hôrka šesť detí a dlhé roky bola aj kostolníčkou.

Z akej rodiny pochádzate?

Z robotníckej, banícko-roľníckej. Otec bol baník, mama sa starala o dom a o deti, bolo nás sedem. Mali sme aj trochu poľa, kravičku, ale žili sme skromne, najskôr len v jednej izbe v dome u starých rodičov, kým nestál dom, na ktorý si otec sám vyrobil tvárnice. Ja som bola najstaršia, tak bolo treba pomáhať.

Rodine so siedmimi deťmi sa muselo žiť veľmi ťažko. Ako si na toto obdobie spomínate?

Ja som doma pomáhala z detí najviac, už odmala, ani poľnohospodársku školu som nemohla dorobiť. Keď som prišla po prvom školskom roku na prázdniny domov, otec povedal, že tu doma treba pomôcť, tak som školu nedokončila. Moje rovesníčky chodili do Tatrasvitu do roboty, tak som potom išla aj ja strihať látky.

Bolo ťažko, veľa sa robilo, bola chudoba, ale bolo akosi pokojnejšie. Ľudia boli súdržnejší, pomáhali si, nie ako dnes, len sa zatvoriť do domu a koniec. Suseda radšej ani nepoznať.

Vášho brata Jozefa zastrelili okupanti, keď mal devätnásť. Aký bol Jozef?

Mladý, športovec, hral futbal, hokej. Bol vyučený strojný zámočník. Keďže bol v tom čase zo súrodencov doma najstarší, hneď ako prišiel z roboty domov, navozil drevo, uhlie aj vodu, lebo ani vodovod sme vtedy ešte nemali. Keď všetko nanosil, porobil v stajni, až potom išiel za športom, skôr nie. Bol veľmi dobrý, ľudský, ohľaduplný.

Vychádzali ste spolu ako súrodenci dobre?

Áno, mala som ho veľmi rada.

Keď tu tanky stáli, jeden okupant sa pýtal, či sú už v Amerike. Oni ani nevedeli, kam prišli.Zdieľať

V auguste 1968 ste mali 28 rokov. Ako si na ten osudný deň pamätáte?

Ach! Deň predtým, než prišli okupanti, odvolali nášho brata Miša na manévre, mal ísť až do Olomouca. Tu neďaleko od nás bola hlavná cesta, tak sme počuli už v noci, ako išli tanky. Hučalo to, ani sme nespali, len sme počúvali, čo sa deje. Bála som sa o deti. Ľudia kričali, že bude vojna, ďalší sa búrili, aj keď prezident Svoboda vyzýval na pokoj. Chlapi aj tak vyvrátili v Poprade nákladné auto, aby nemohli tanky prejsť, niektorí hádzali do nich kamene.

Kedy ste sa dozvedeli, že okupanti v Poprade postrelili vášho brata?

Na obed o jednej volali z nemocnice na obecný úrad a stadiaľ zase do školy v Ondreji (časť obce Hôrka, pozn. red.), že nám Jozefa v Poprade zastrelili. Spoznali ho, lebo mal pri sebe občiansky preukaz. My sme tomu neverili. Utekala som k mame, už tam plakali.

Anna Malá s fotografiou brata Jozefa Bonka. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pani Malá ukazuje na brata Jozefa. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Správa musela byť pre rodinu zdrvujúca.

Nechceli sme tomu uveriť. Horko-ťažko sme sa potom dostali do Spišskej Soboty, kde bola nemocnica, lebo tá popradská ešte neexistovala. Vrátnik nás nechcel pustiť, ale akosi sme ho uhovorili. Doviedol nás do pivnice, ani nie do márnice, a Jožko tam ležal na nosidlách na zemi. Len baterkou na neho zasvietil, véčkový pulóver mal rozstrihnutý a trošku mal leukoplastom zalepenú ranu, ale všade bola krv. Kričali sme, aby vstal. Hrozné, vykrvácal.

Takže ho do nemocnice doviezli neskoro?

Nestihli prísť včas. Najprv s ním išli do lekárne, stadiaľ ho na nosidlách poslali do polikliniky do Popradu, kde pán doktor skonštatoval, že ho treba poslať do nemocnice. Ešte žil. Nákladným autom ho potom previezli do Spišskej Soboty, kde zhodou okolností robil náš sused sanitkára. Videl, že je to náš brat, no keď ho doviezli, už mu len zatlačil oči.

Pôvodne mal byť váš brat v ten čas ešte na týždňovke v Krajnej Poľane pri Svidníku, kde pracoval v Piloimpregne. Prečo bol v ten deň v Poprade?

Keďže brat Mišo mal z Krajnej Poľany manželku, vieme, ako sa to stalo. Pri Svidníku boli tanky skôr, už večer, preto chcel ísť Jožo domov. Aj rodina švagrinej mu dohovárala, nech nejde hneď domov, aby počkal, kým sa situácia upokojí, ale on nemal pokoja, a tak sa rozhodol ísť. Dobehol chlapov z roboty a išiel s nimi na gazíku domov.

Cez Branisko už nemohli ísť, lebo bolo tankami zatarasené, tak museli ísť dookola cez Starú Ľubovňu a tak sa dostali do Popradu. Tam chcel ešte Jožo kúpiť zápalky, ktoré vtedy nebolo dostať.

Zo štrnástich ranených neprežil len náš Jožko.Zdieľať

Načo potreboval zápalky?

Keď odchádzal z domu preč, chcel si zobrať škatuľku zápaliek, ale mama mu hovorila, nech jej ich neberie, lebo nebude čím zapáliť oheň. Nech si kúpi cestou a donesie aj domov. Keď bol v Poprade, išiel teda do obchodu po zápalky. Vtedy už z tanku strieľali po domoch, hoci mali len výstražne strieľať do vzduchu. On chcel len vojsť do dverí, ale trafila ho strela do brucha a prestrelila mu pečeň.

Neďaleko v banke robili brat aj švagor, ratovali dvanásťročných chlapcov, ktorých tiež postrelili. Jeden mal prestrelené lýtko a druhý brucho. A videli, že niekoho nesú na nosidlách, ale nevedeli, že to je náš brat, a ratovali tých chlapcov. Bolo to hrozné, no zo štrnástich ranených neprežil len náš Jožko.

Raz prišla za mnou na spomienke v Poprade pani profesorka z ekonomickej školy a povedala mi, že môj brat jej zachránil syna. Ako Jožko vošiel do dverí, pred ním bol jej syn, na ktorého Jozef padol a zachránil ho tak, inak by bol asi aj on skončil postrelený. Hovorila mi, že domov prišiel zakrvavený krvou nášho brata.

Čo sa dialo doma, keď ste sa túto nešťastnú správu dozvedeli?

Strašne nás to zasiahlo. Pre rodičov je vždy hrozné, keď prežijú vlastné dieťa. Nik nechcel tomu uveriť, však mal byť ďaleko, nie v Poprade. Bohužiaľ, tak to Pán Boh zariadil, že si prišiel do Popradu po smrtku.

Fotografie z pohrebu Jozefa Bonka. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na pohrebe bolo veľa ľudí. Pán farár sa bál, helikoptéra lietala ponad nás, tajní tam sliedili. Všetko to nafotil filmár z Bratislavy a na druhý deň to už bolo v rakúskej televízii. Dievčatá Jožkovi niesli transparent s nápisom „Ja nevinný zahynul som rukou okupanta“, ktorý mu dali do hrobu, kde náš brat leží už 55 rokov.

Ako to vnímali ľudia v dedine? Podporovali vás alebo vás ako rodinu obchádzali?

Ľudia boli z toho v šoku, stáli za nami, ale báli sa o tom verejne rozprávať. O tom, čo sa stalo, sme hovorili len u nás doma. Sedemdesiate roky boli niečo strašné, nevedeli sme, čo nám komunisti ešte môžu urobiť. Na druhej strane táto tragédia našu rodinu zomkla a boli sme k sebe ešte ľudskejší a veľmi sme si navzájom pomáhali.

Keďže vášmu bratovi v deň pohrebu prišiel povolávací rozkaz, bol už de facto vojakom, a ak by zistili, ktorý vojak okupant ho zastrelil, podobný osud by zrejme čakal aj jeho. Vaša rodina to odmietla. Prečo?

Mamka povedali, že smrť za smrť nechcú. Možno to bol mladý človek, čo ho zastrelil, možno mal rodinu, nevieme, ale nechceli sme takúto odplatu. Vojenský súd sa nakoniec aj tak nekonal.

Zistili ste spätne, kto vtedy strieľal?

Nie. Poznáme len číslo tanku. Viac sa zistiť nepodarilo, lebo archív v Poprade zlikvidovali.

Vieru nám ani komunisti nezobrali, tá nás všetkých podržala.Zdieľať

Dokázali ste tomu vojakovi odpustiť?

Po kresťansky áno, hoci stále je ťažko človeku len pomyslieť na to, čo sa stalo. Nedá sa zabudnúť. Ale mnohí za to ani nemohli, nevedeli, kam idú. Niektorí zrejme predtým ani nevedeli, že Československo existuje. Tu keď tanky stáli, sa jeden pýtal, či sú už v Amerike, oni ani nevedeli, kam prišli. Pobrali ich z poľa, z roboty.

Takisto to boli obete, dostali rozkazy a museli ich plniť. Zodpovednosť za všetky obete okupantov majú hlavne tí, ktorí tomu velili. Ale vždy keď sme videli ruského vojaka, bolo nám ťažko.

Vášho brata neskôr označili za kontrarevolucionára, nie za obeť okupácie. To ste ako prežívali?

Moja mladšia sestra Marta v tom čase chodila na gymnázium do Kežmarku a chceli ju vtedy za to vyhodiť, ale našla sa jedna pani učiteľka, ktorá sa prihovorila, tak ju už nechali doštudovať.

Moje deti však študovať lepšie školy nemohli, len učňovky, až posledné dve neskôr pustili aj na maturitné štúdium. Najstarší syn vedel pekne maľovať, zobrali ho aj do Jednoty za aranžéra, ale nakoniec bol z neho predavač. Predsedom Jednoty bol riadny straník, komunista, tak mu to znemožnil.

My ostatní sme sa už radšej ani nikde nehlásili, v nejaké povýšenie sme ani nedúfali, vstúpiť do strany z rodiny nikomu ani nenapadlo, však sme boli veriaci. Chodili sme len do kostola a modlili sa. Vieru nám ani komunisti nezobrali, práve viera nás všetkých podržala.

Anna Malá. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Tá vám pomohla prekonať všetku ťažobu a nespravodlivosť?

Áno, modlitba, kostol, omša, to jediné nám zostalo. Človek sa upokojil a Pán Boh mu pomohol, aby nestratil rozum.

Nikdy ste Bohu nevyčítali, čo sa stalo?

Nie. Bola to Božia vôľa. Jožko bol mladý chlapec, nikomu zlé nespravil, dúfajme, že ho Pán zoberie k sebe.

Ako vám vstupovali do života eštebáci?

Často som ani nevedela, že dakto chodí za mnou, nepozerala som sa. Možno niekto z dediny na nás donášal, ale ja som si svoje spravila a išla ďalej. Človek nikdy nevedel, kto za ním stojí a môže ho udať, ale na pravidelné výsluchy sme chodiť nemuseli.

No dali sme spraviť malú pamätnú tabuľku na dom, kde Jožko padol. Keď som išla z roboty, zvykla som tam dávať kvety, no len čo som poodišla, kvety niekto vyhodil. To sa opakovalo a nakoniec mi zavolal jeden pán, aby som to viac nerobila, lebo som sledovaná a môžu ma za to zatvoriť. Tak som to prestala robiť.

Viete, kto vám volal?

Neviem, ale povedal mi, že ma sledujú aj v robote. Potom som si dávala väčší pozor. Miestny predseda komunistov aj tak po dvoch či troch rokoch dal tú tabuľu rozbiť. Hodili ju do smetného koša, kde ju našiel pán, ktorý zametal chodník. Ten ju dal potom môjmu bratovi. So švagrom ju zobrali a polepili. Dodnes ju máme doma.

Vnímali ste komunizmus po tejto udalosti inak?

Režim sme nikdy nepodporovali, však aj do kostola zakazovali chodiť. Boli sme veriaci, vieme, čo komunisti urobili kňazom a rehoľníkom. Kňaz, ktorý ma učil náboženstvo, niečo povedal na odpuste v Kišovciach a už ho zobrali do Ilavy. A vieme aj to, kto ho udal. Robil v kancelárii na bani a chcel sa mať ešte lepšie.

Verím, že Pán Boh sa zmiluje a Putinovi osvieti rozum, aby prestal Ukrajincov týrať.Zdieľať

Ale kto vraví, že sa vtedy žilo lepšie, mýli sa. Áno, boli aj takí, ktorí sa mali dobre, no to boli najmä komunisti, ktorí brali pre seba na úkor druhých.

Keď minulý rok ruskí okupanti napadli Ukrajinu, pripomenulo vám to rok 1968?

Áno, aj som to vtedy na výročí povedala. Spätne ďakujem prezidentovi Svobodovi a predsedovi Dubčekovi, že prosili občanov, aby sa upokojili a nepovstali proti okupantom. Keby sa tak nebolo stalo, asi by sme boli dopadli ako dnes Ukrajina. Bola by bývala veľká vojna, po ktorej by bola z Československa ostala len spúšť.

Ako vnímate vojnu na Ukrajine?

Je to neskutočné, nerozumiem, prečo Rusi Ukrajinu tak ničia. Čo ten Putin chce? Hladomor? Vyzabíjať ľudí? Ľutujem Ukrajincov, ktorí musia trpieť, opúšťať svoje domy. Sledujem televízne noviny, a keď to vidím, je mi do plaču. Prečo im Putin nedá pokoj?

Ale modlím sa a verím, že Pán Boh sa zmiluje a Putinovi osvieti rozum, aby prestal Ukrajincov týrať.

Pôvodná pamätná tabuľa Jozefa Bonka. Foto: archív Anny Malej

Anna Malá. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako si pamätáte na ruské oslobodenecké vojská počas druhej svetovej vojny?

Videla som, čo robili. Rabovali domy, znásilňovali, veď aj naša Anička Kolesárová tak zahynula, že sa nedala sovietskemu vojakovi. A koľko tu jesto takých. Tiež tu od nás bola jedna žena, čo ju ruský vojak znásilnil a mala potom s ním decko. Boli to hrozne ťažké časy.

Prežila som druhú svetovú vojnu ako decko, stále si pamätám, ako sme s otcom a mamou museli utekať do baní schovať sa, keď sa strieľalo. Aj keď po vojne preletelo lietadlo, vždy sme sa utekali schovať do pivnice alebo pod strechu.

Rozumiete tým, ktorí dnes stoja na strane Ruska?

Nie. Asi im zatemnilo rozum.

Stoja aj dnes ľudia o vaše svedectvo?

Čo rok, to menej ľudí si príde v auguste pripomenúť smrť nášho brata do Popradu. Starí vymierajú a mladých to nezaujíma. Ale bola som o tom rozprávať aj študentom v škole v Kežmarku a zavolali ma aj zo súkromnej školy v Poprade. Niektorí študenti plakali so mnou. Jedna študentka mi povedala, že jej dedo o mojom bratovi rozprával.

Ale stále sa nájdu aj neprajníci. Pred rokom nám po spomienke, kde som vystúpila, poslal niekto esemesku, v ktorej napísal, že Jozef si za to mohol sám, že nemal byť vtedy na tom mieste. Ani mi deti všetko nechceli povedať, čo napísal, lebo som bola vtedy veľmi chorá. No nenechám to tak! Ak znova príde do Popradu, ja mu odpoviem.

Odškodnil vašu rodinu štát za to, čo sa stalo?

Nie, nič. Okrem zbierky, ktorá bola po tragédii v Poprade, kde Jožko padol, za čo sme spravili potom pomník na cintoríne, sme nedostali nič. Po revolúcii sme ešte zo sponzorských darov urobili pamätník v Poprade na múre Kostola svätého Egídia, ale od štátu sme nedostali nič.

Ani žiaden politik vám nepomohol?

Okrem Jána Čarnogurského, ktorý poslal tisíc korún, si na žiadneho nespomínam. Ani keď som ich oslovila. Pamätám si, keď som písala prezidentovi Schusterovi. Ten bol vtedy na slonoch v Afrike a po svojom tajomníkovi nám poslal len list, nič viac.