Dirigentka Petra Torkošová V dirigovaní to ženy majú ťažšie ako muži. Musia dokázať, že na to majú

Ako študentka na obchodnej akadémii začula počas liečenia v Tatrách z kaviarne znieť klavírnu úpravu Sonáty mesačného svitu od Ludwiga van Beethovena. Skladba ju uchvátila natoľko, že sa hudbe začala venovať profesionálne a dnes obklopuje celý jej život.

Je mamou piatich detí, ktoré sa už ako bábätká zúčastňovali na skúškach a koncertoch. Dnes z každej izby ich domu znejú iné hudobné nástroje.

Dirigentka Petra Torkošová v rozhovore opisuje, čo znamená práca dirigentky, o zosúladení kariéry a rodiny a tiež o predsudkoch, ktoré zažila ako žena – dirigentka. „Na Slovensku vládne také zvláštne klišé, že ženy predsa nie sú dobré dirigentky. Netuším, ako to vzniklo, ale v hudobnej obci vládnu takéto predsudky. Možno keby sme mali viac príležitostí, tak by sme túto fámu vyvrátili,“ hovorí v rozhovore.

Päť rokov vychovávala okrem svojich piatich detí postupne aj štyri bábätká čakajúce na proces adopcie ako profesionálna matka.

Ako stredoškoláčku vás uchvátila Sonáta mesačného svitu, po ktorej ste zmenili smerovanie a prihlásili ste sa na konzervatórium. To však asi nebol váš prvý kontakt s hudbou.

Chodila som na klavír na základnú umeleckú školu, ale nejako extra ma to nebavilo. Skôr to bolo o tom, že som mala talent, chodili všetci, tak som hrala aj ja. Spolu s dvoma kamarátmi som založila a roky som viedla detský zbor Gorazdík vo Vrbovom, odkiaľ pochádzam. Od desiatich rokov som hrala na organe v kostole. Teda bola som vždy aktívna. Ale hudba dovtedy nebola nejaká moja srdcová záležitosť.

Čítajte tiež

Organista z košickej katedrály Cieľom nie je prekričať celý kostol, ale vtiahnuť ľudí do liturgie

Jana Holubčíková

Ľudia si už odvykli nosiť spevníky. A ak si ich aj prinesú, často ich ani neotvoria, hovorí organista Jozef Vaško.

Po návrate z „osudového“ liečenia ste hneď dávali prihlášku na konzervatórium a prestúpili ste tam?

Na liečenia som chodila cez prázdniny. Celý nadchádzajúci školský rok po tom „osudovom“ som ešte bola na obchodnej akadémii, učila som sa hrať všetky tri časti Sonáty mesačného svitu, keďže je to veľmi ťažká skladba. V druhom ročníku na obchodnej som išla na prijímačky, prerušila som na rok štúdium, ktoré som potom dorábala diaľkovo popri konzervatóriu.

Nikdy ste neoľutovali svoje rozhodnutie ako nejaké citové vzplanutie?

Nikdy. Bolo to silné ako blesk z jasného neba. Ako keď sa do niekoho zamilujete a neviete s tým nič robiť.

Niekedy mám vnútorné pnutie, keď jasne viem, že sa mám do niečoho pustiť. Aj keď to v tom čase neviem vysvetliť, viem, že príležitosť príde. Z vlastnej iniciatívy som si napríklad naštudovala Brahmsovo Nemecké requiem, lebo som túžila to dielo dirigovať. Keď sme mali veľké šesťdesiate výročie zboru Technik STU, to dielo som si presadila. Nastal však problém, že ako žena, ktorá navyše ešte nemala veľké skúsenosti, predsa nemôžem dirigovať veľký Symfonický orchester. Nakoniec som si to vydobyla, dirigovala som Symfonický orchester a dopadlo to úžasne. Teraz, po ôsmich rokoch, mi dali na konkurze vo Viedni z dvanástich skladieb dirigovať práve Brahmsovo Nemecké requiem. Prišiel ten moment, ktorý ukázal, prečo som mala to pnutie, a ja som bola pripravená.

Dirigentka Petra Torkošová počas koncertu. Foto: Súkromný archív P. T. 

Prečo by mal byť problém, že má žena dirigovať Symfonický orchester?

Nie je to problém, ale na Slovensku vládne také zvláštne klišé, že ženy predsa nie sú dobré dirigentky. Netuším, ako to vzniklo, ale v hudobnej obci vládnu takéto predsudky. Možno keby sme mali viac príležitostí, tak by sme túto fámu vyvrátili.

Vy ste reálne pocítili predsudky, ktoré spomínate?

Áno. Keď som mala dirigovať Symfonický orchester, povedali mi vedúci hudobníci aj iní dirigenti, že si mám dať pozor, lebo mi budú robiť hráči naschvál zle, hrať zlé tóny, aby videli, či budem schopná zareagovať.

A naozaj sa vám to stávalo?

Áno, ale obhájila som si, že mám dobrý hudobný sluch a jasnú predstavu o diele, a nakoniec to dobre dopadlo. Absolútne ma rešpektovali napriek tomu, že som bola od niektorých o niekoľko desaťročí mladšia. Dirigent musí byť osobnosť. To sa nedá naučiť. Buď to v sebe má, alebo nie. Myslím, že v dirigovaní to ženy majú ťažšie ako muži, lebo musia dokázať, že na to majú. Príkladom je napríklad ukrajinská dirigentka Oksana Lyniv.

Búrate viaceré predsudky. Žena – dirigentka, ktorá ešte k tomu svoju prácu stíha popri veľkej rodine.

Ja idem stále do extrému. Mám veľkú podporu v manželovi a v deťoch. Manžel musí byť doma, keď večer dirigujem. Bez neho by som to nemohla robiť. Pomáhajú nám aj rodičia. Keď horí, sadnú do auta alebo vlaku a vždy ochotne cestujú stovky kilometrov.

Vráťme sa k vášmu príbehu, ako ste sa dostali profesionálne k hudbe. Z obchodnej akadémie ste prešli na konzervatórium, kde ste ukončili štúdium klavíra. Prečo ste zmenili smerovanie a začali po klavíri študovať na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) dirigovanie?

Na dirigovanie ma nasmerovala profesorka z konzervatória, ktorá tvrdila, že keďže som veľmi sociálny typ, potrebujem robiť s masou ľudí, a nie sa uzavrieť sama za klavírom. A mala pravdu, aj keď som na to prišla až neskôr. Prvé dva roky na VŠMU som sa hľadala. Bola som dobrá klaviristka, a keďže som počas štúdia nemala svoje vlastné teleso, teda prax, dirigovanie mi spočiatku pripadalo nezmyselné.

Ako ste si k nemu napokon našli cestu?

Študovala som popri deťoch na materskej, pri druhom dieťati som prerušila na rok štúdium. A zistila som, že bez hudby neviem žiť. A vtedy som na sebe začala oveľa efektívnejšie pracovať. Rok po roku som mala tri malé deti a uvedomila som si, že keď nevyužijem efektívne každú polhodinu času, ktorú mám na cvičenie, nebudem môcť študovať popri nich. To mi dalo veľa. Dovtedy som cvičila veľa a nezmyselne. Pri rodine som zrazu mala málo času pre seba, v rámci ktorého som musela veľa stihnúť.

Starostlivosť o malé deti vám pomohla naučiť sa cvičiť efektívne?

No nemala som inú možnosť. Nemala som babky, ktoré by nám strážili deti, a strašne som už chcela dirigovať. Vedela som, že kým nespravím skúšky, nepôjde to. Väčšinou to ženy s malými deťmi robia tak, že prerušia štúdium, keď sa im narodia deti, a dokončia ho, keď sú deti v škôlke, no ja som nechcela stratiť čas. Vedela som, že keď nezapnem a nevrátim sa do školy, nikdy už nespravím kariéru.

Kedy ste stíhali cvičiť, učiť sa, študovať diela?

Mala som obdobie, že som si nastavila budík na druhú hodinu v noci a cvičila som do tretej. Potom som s deťmi spala cez deň, keď spali ony. Bol to masaker.

Ale keď na niečom pracujem, hudba mi znie všade. Keď varím, v aute aj keď zaspávam. Tým, že som cieľavedomá a ešte chcem v živote niečo dosiahnuť a mám veľa detí, snažím sa využiť čas čo najlepšie.

Teraz, keď sú deti staršie, vnímam ako obrovskú výhodu, že ich mám veľa, lebo sa vedia spolu zabaviť. Veľa tak cvičím popri nich. Využívam čas, ktorý mám. Rozhodla som sa mať rodinu, je to moja priorita a aj s príležitosťami dirigovať to nechávam voľne plynúť. Keď sa niečo naskytne, vezmem to, ak nie, viem, že môj hlavný úspech je moja rodina.

Petra Torkošová s rodinou. Foto: Zuzana Černá

Nemáte pocit, že keď ste naraz pracovali na budovaní rodiny aj kariéry, išlo to na úkor niečoho?

Práve naopak, mňa to posilnilo. Na Slovensku to funguje v mnohých prípadoch tak, že ľudia dostanú príležitosť len tak, lebo sú známi známych. U mňa to tak nikdy nebolo. Snažím sa docieliť to, že tvrdou prácou a svojou húževnatosťou môžem dosiahnuť vysoké pozície, lebo na ne mám. A to je jedno, či mám päť detí alebo nie. Pracujem na sebe veľmi poctivo. Ale to, čo vyjde alebo nevyjde, prijímam dosť slobodne, lebo to neviem ovplyvniť. Som veriaca a verím, že veci sú tak, ako majú byť. 

Aké sú vaše ciele a ako sa vlastne ako dirigentka môžete uplatniť na Slovensku?

Jediná možnosť, kde sa môžem uplatniť, je Slovenská filharmónia. Všetky ostatné pozície sú obsadené, a tak sa môžem obzerať po pozíciách v zahraničí. Som veľmi vďačná za zbor Technik STU, lebo vďaka nemu som tam, kde som. Ale nie je to plne profesionálne teleso, aj keď je na veľmi vysokej úrovni. Mám záujem dirigovať vyslovene profesionálne teleso.

Nerobia sa v profesionálnych hudobných telesách pravidelne výberové konania na post dirigenta?

Mali by sa, ale nerobia sa. Na moju pozíciu nebol vyhlásený konkurz už viac ako dve desaťročia. Ale dirigenti sa menili a menia.

Viete prečo?

Je to úplne mimo mňa. Pred pár rokmi vypísalo Slovenské národné divadlo po dlhom období konkurz na pozíciu zbormajstra. Hoci som v tom čase o to nemala veľký záujem, keďže som mala malinké vlastné dieťa plus ďalšie dieťa v starostlivosti ako profesionálny rodič, poslala som si tam žiadosť so všetkými prílohami, aby som mala skúsenosť. Neprišla mi ani len odpoveď, že dostali moju ponuku. Nakoniec je tam však výborný zbormajster z Čiech. Som rada, že SND dalo možnosť prihlásiť sa do konkurzu.

Podobnú skúsenosť mal nedávno môj brat. Prihlásil sa na pozíciu pedagóga na VŠMU a napriek tomu, že podľa informácií z komisie už vybrali iného uchádzača, nedostal ani odpoveď, ako obstál v konkurze. Takéto veci by sa nemali diať. Slovensko tak prichádza o výborných slovenských umelcov, ktorí odchádzajú bežne do zahraničia.

Sama som sa nedávno zúčastnila na konkurze vo Viedni. Keby ma prijali, učila by som orchestrálnych dirigentov zborové dirigovanie na vysokej škole. Asi do dvoch týždňov mi dali vedieť, že mi ďakujú, že som prišla, že som požiadavkám vyhovela, no vybrali iného uchádzača. Takto by to malo fungovať. Uchádzač by mal mať spätnú väzbu z výberového konania.

Vaše deti pri vašom životnom štýle isto s hudbou rastú od malička…

Tým, že som dirigovala aj s bruchom, chodili so mnou na skúšky a koncerty aj v šatke alebo vo „vajíčku“. Hudbu dostali do vienka, išlo to tak prirodzene. Naposledy som pripravovala zbor na koncert s Elánom a Ľubicou Čekovskou. Najmladšie dieťa na skúškach spalo na mne v šatke. Hudobníci z orchestra žasli, že to dieťa dokáže spať pri takom hurhaji.

Svoje deti však vediem k hudbe iba preto, lebo viem, že ich to rozvíja. Netrvám na tom, aby sa jej venovali profesionálne.

V krátkom videu, ktoré u vás nahrávala TV Lux bolo zaujímavé sledovať, ako každé dieťa hralo na niečo iné. Aké nástroje by sme mohli počuť vo vašom dome?

Najstarší syn hrá na hoboji, gajdách a píšťalkách. Rozhodol sa ísť študovať na konzervatórium, čo nás dosť šokovalo.

Druhá dcéra hrá na klavíri a spieva. Tretia dcéra hrá na gitare a kontrabase, čo je celkom nezvyčajné vidieť také malé útle žieňa s kontrabasom. A je v tom neuveriteľná!

Štvrtá dcéra hrá na husličky a má absolútny sluch, teda dokáže pomenovať absolútnu výšku tónu bez toho, aby počula iné tóny.

Ako ste to zistili?

Raz prišla za mnou po vybratí baterky so strunkou, ktorú rozvibrovala, a hovorí mi: „Mami, počúvaj, aké krásne déčko.“ (Smiech.)

Keď sme išli na skúšky do základnej umeleckej školy, pani učiteľka chcela skúsiť, či Alžbetka vie zopakovať tóny, ktoré jej zahrá. Každý tón dokonale zopakovala tak, že ho zapískala vtiahnutím vzduchu do seba o dve oktávy vyššie. Už vtedy mi učiteľka povedala, že má určite absolútny sluch.

Stalo sa mi, že prišla za mnou s husľami a hovorí mi: „Mami, tento tón nie je dobrý.“ Zahrala som si ho a hovorím, že to má v poriadku, je to určite tón g. No ona trvala na tom, že to nie je v poriadku. Následne som zistila, že tón bol posunutý asi o štvrť tónu, ja som to však tak ako ona nepočula a neprekážalo mi to, hoci viem tiež rozoznať absolútnu výšku tónu. Na rozdiel od dcéry mám však túto schopnosť získanú, nie vrodenú.

Koľko má rokov?

Sedem. Už sme však pre túto danosť zažili aj trápne situácie. Boli sme na jednom koncerte a Alžbetka sedela v prvom rade a pri tom, ako spevák spieval, si zakrývala uši a celá sa schúlila, lebo ten spev nebol čistý a jej falošné tóny spôsobujú až fyzickú bolesť. Hovorila mi, že sa to nedá vydržať. Spevák si Alžbetku všimol a po koncerte sa pýtal, či moja dcéra trpela, tak som sa mu ospravedlňovala, že ešte to nevie ovládať. (Smiech.)

Niekedy to musí byť u vás zábavné, keď znie z každej izby iný nástroj.

A to som ešte nepovedala, že syn hrá aj na bicích, čo je úplná sila. Ale berieme to už tak prirodzene. Osobne to viem aj nepočúvať. Vieme totiž, že sa hrou na nástrojoch aj vybíjajú, keď im je ťažko a nechcú sa so mnou o tom rozprávať, alebo vypĺňajú voľný čas, ktorý by inak boli na mobiloch alebo za videohrami, ktoré nemáme.

Takže vaše deti majú nástroje namiesto technológií?

Deti majú mobily, ale majú tam denný limit, ktorý im nikdy nepredlžujeme.

Nemali vaše deti krízu, že chceli s nástrojom seknúť?

Jasné, že mali. Ale to je ako pri každej veci, kde musí byť rodič dôsledný, aby sa dieťa rozvíjalo dobrým smerom a vedelo v niečom vytrvať. Keby som deti nedonútila, nehrali by už na ničom. Ja som im aj povedala, že ich nútim preto, lebo ich hra na nástroji rozvíja. Teraz sú už za to vďačné.

Ako ste pre ne vybrali nástroje?

Najstarší syn mal dychovú predispozíciu na dychové nástroje, má veľmi dobrú fyziognómiu plus je astmatik, takže sme chceli dychový nástroj. Deťom s dýchacími problémami sa zvykne „ordinovať“ buď plávanie, tanec, alebo dychový nástroj. Astmatikom sa často vyberá flauta, je to veľmi prospešné, lebo sa im zväčšuje kapacita pľúc. Preto sme chceli, aby hral na gajdách. Využil ich aj vo folklórnom súbore, kde tancoval, a naozaj sa to nesmierne zlepšilo.

Pri sláčikových nástrojoch treba zvážiť, aký má dieťa sluch. Na sláčikových nástrojoch totiž hráč tón vytvára. Čím lepší sluch, tým je to lepšie. Dieťa sa môže stať výborným klaviristom, ale na klavíri hráč tón netvorí.

Keď to rodič nevie ešte posúdiť, je teda dobré začať harmonickým nástrojom ako klavír či akordeón.

Petra Torkošová s dcérou Klárou, ktorá je úspešná v hre na kontrabase. Foto: Súkromný archív P. T.

Asi je ľahšie viesť deti k hudbe, keď ste sama profesionálna hudobníčka a žijete hudbou.

Práveže to niekedy vnímam ako nevýhodu. Najstaršie deti sú puberťáci a často ma spochybňujú aj v rámci hudby. Niekedy sa im nechce chodiť na moje koncerty. Ale vedia, že som tu a rada im poradím, radi si spolu zahráme.

My laici vidíme dirigenta mávať rukami pred zborom alebo orchestrom. Skúste priblížiť, čo všetko znamená „oddirigovať“ dielo.

Je to veľmi zložitý proces. Veľký rozdiel je v tom, či ide o dielo pre zbor, orchester alebo pre oboje. V každom prípade si najprv vezmem partitúru a čítam ju tak, ako keď čítate knihu.

Takže vy čítate noty a v hlave vám to znie ako skladba?

Áno, to je prvý moment.

Čo s dielom robíte ďalej?

Potom si to hrám na klavíri niekoľko hodín, dní, týždňov. A až keď cezo mňa skladba prejde, mám predstavu o tom, čo chcem ja ako dirigent s dielom spraviť podľa pokynov skladateľa, a môžem sa postaviť za dirigentský pult. To isté dielo oddiriguje aj rovnako vzdelaný dirigent úplne inak ako ja. A to je fascinujúce na práci dirigenta, že dielo, ktoré zaznelo už dvetisíckrát, môže zaznieť úplne nanovo, lebo ja ako dirigent tam v danom čase vnesiem niečo zo seba, podľa toho, čo prežívam.

Počuje naozaj laik rozdiel v závislosti od rôzneho prístupu dirigenta k dielu?

Áno, určite. A keď ide o zložité diela, a v podstate už robíme len také, musím každý hlas naučiť jeho melódiu, spojiť všetky hlasy dokopy, a pokiaľ to robíme so symfonickým orchestrom, tak treba spojiť ešte spevákov s orchestrom. Takže ten proces je zložitý.

A mám skúsenosť, že až keď dielo zaznie dva-trikrát pred publikom, až vtedy sa usadí a vieme s ním skutočne pracovať, napríklad rozplakať poslucháčov, vložiť tam emócie. A najťažšia úloha je aj tak na mne, ako hudobníkov inšpirovať, aby tam vložili emóciu. V tom to mám ľahšie v Techniku, ktorý je semi-profesionálnym telesom, keďže sú to ľudia nadšení pre hudbu. Neberú nácviky ako prácu, do ktorej musia chodiť. Nás to strašne baví, robíme to za menej ako minimálnu mzdu. Na rozdiel od hudobníkov v plne profesionálnych telesách my pripravujeme diela, ktoré spoločne vyberieme a všetci ich chceme robiť. To je obrovský rozdiel a potom aj ten výsledok je iný.

Ako viete motivovať hudobníkov, aby do diela vložili emóciu?

Svojím prístupom. Čo sa týka odbornosti, vždy tam nájdem niečo hudobne zaujímavé a vysvetlím im, prečo je to pre mňa zaujímavé. Stále ich vyučujem aj teoreticky, že to, čo je napísané, má svoj význam, majú hlasovú výchovu a popritom zažijú medzinárodné pódiá, súťaže a úspechy.

Okrem dirigovania ste donedávna pracovali aj ako profesionálny rodič. Prečo sa vlastne mama, ktorá má viacero svojich detí, rozhodne starať o ďalšie cudzie?

Začalo sa to tak, že moje štvrté dieťa malo tri roky, išlo do škôlky a mňa vtedy neprijali na doktorát na VŠMU. Manžel mi poslal kurz profi rodiča, na ktorý narazil. Vraj že som vždy chcela robiť túto prácu. Mňa to zasiahlo podobne ako ten Beethoven. Urobila som si tajne kurz, s tým, že to nikomu nepoviem a rozhodnem sa až po kurze. Rozhodla som sa ísť do toho.

Mala som vždy jedno bábätko, ktoré k nám prišlo rovno z pôrodnice. Buď išlo o anonymný pôrod, alebo prípad matky narkomanky… Takto sme mali u nás doma postupne štyroch chlapcov. Každý s nami zostal rôzne dlhý čas podľa toho, ako rýchlo sa dostal do procesu adopcie. Väčšinou išlo o niekoľko mesiacov, najdlhšie u nás pobudol chlapček, ktorý odišiel skoro po roku. To bolo ťažké, keďže ma už volal mama.

Lúčenie s deťmi muselo byť náročné…

Bolo to, akoby mi zomreli. Aj keď som na to bola teoreticky dobre pripravená, prax bola náročná. Na toto povolanie sa so mnou pripravovalo šestnásť záujemcov a len ja som napokon skutočne išla do toho. Profi rodiča môže naozaj robiť len ten, kto dokáže odovzdať dieťa adoptívnym rodičom.

Aj keď to nebolo ľahké, som strašne šťastná, že som tým deťom mohla pomôcť v ťažkých začiatkoch. Dopadlo to s nimi úžasne, neverili by ste, aké sú to príbehy, a to ma hreje. Boli to aj moje deti, dojčila som ich. Kvôli jednému som dokonca otehotnela s najmladšou dcérou, keďže sa mi pre dojčenie rozvrátil cyklus.

No a keďže som už zostávala doma s ďalším svojím bábätkom, vzala som si k tomu aj profi dieťa. Povedala som si, že keď s ňou tak či tam zostanem doma, nezáleží už, či mám päť alebo šesť detí.

Na Slovensku vládne také zvláštne klišé, že ženy predsa nie sú dobré dirigentky. Netuším, ako to vzniklo, ale v hudobnej obci vládnu takéto predsudky. Možno keby sme mali viac príležitostí, tak by sme túto fámu vyvrátili.Zdieľať

To však boli dve malé bábätká, nie odrastené deti. Ako sa vám všetko podarilo zladiť?

Už som bola skúsená mama. Vychovala som deväť malých detí, človek sa už naučí mať v tom systém a zareagovať na rôzne situácie.

Ako vaše deti brali, že vo vašom dome päť rokov žili cudzie bábätká?

Myslím, že tak ako mne, aj im to veľa dalo. Môžete deťom hovoriť, že deti v Afrike hladujú. No kým ony nepocítia hlad, nevedia si predstaviť, čo to znamená. Keď moje deti videli, že mama dieťaťa, ktoré sme mali doma, sa tak zdrogovala, že sa zriekla svojho dieťaťa, zmenilo im to pohľad na veľa vecí.

A trúfnem si povedať, že vďaka láske, ktorú im aj moje deti dali, sa dokázali tieto bábätká upokojiť. Verím, že im to zlepšilo život. Aj keď priznávam, že na istý čas to ukradlo mamu mojim vlastným deťom a aj preto som s tým skončila.

Stíhate toho naozaj veľa. Ako vyhodnocujete, do čoho sa pustiť a čo už bude priveľa?

Ja v tom mám úplne jasno. Z profesionálneho hľadiska je zbor Technik STU priorita, plánujeme si sezónu na dva roky dopredu. Keď príde ponuka projektu, zvážim, či som schopná do toho ísť. Okrem toho žijem bežný život matky – upratujem, varím, rozvážam na krúžky, a keď sú deti zdravé, dva dni v týždni učím na vysokej škole, kde si robím doktorát, tri dni robím výskum, pracujem na vedeckej práci.

Pri takomto životnom štýle sú do chodu domácnosti určite zapojení všetci členovia rodiny.

To určite. U nás je jasne rozdelené, kto čo robí.