Environmentalista Ladislav Židek o teplách a klimatickej kríze Voda uloží oveľa viac uhlíka ako akékoľvek ľuďmi vymyslené riešenie

Stred júla nás potrápil vysokými teplotami, jeho koniec bol zase nepríjemne chladný a v druhej polovici augusta máme opäť veľmi teplo. Globálne otepľovanie sprevádzajú výkyvy teplôt a rôzne anomálie. Jedna skupina bije na poplach, hovorí o potrebe eliminácie uhlíka v ovzduší a kríze, druhá to nazýva zbytočnou panikou, tvrdiac, že tu anomálie vždy boli.

O nich, teple, suchu, globálnom otepľovaní a jeho príčinách, nedostatkoch v opatreniach EÚ a predovšetkým potrebe systematického zadržiavania dažďovej vody v krajine sme sa rozprávali s environmentalistom, genetikom a biológom Ladislavom Židekom, ktorý vytvoril v Žilinskom kraji Bioklimatický park Drienová.

Ten by mohol byť modelom toho, čo znamená naozaj obnoviť prírodu. Svojou filozofiou nestáť životu v ceste transformoval vysušenú, vyčerpanú, prechemizovanú a počas socializmu aj dvadsiatich rokov po ňom zdevastovanú pôdu v Ďurčinej pri Rajci, ktorej časť predtým patrila Židekovým rodičom. Za desať rokov existencie parku sa jeho príroda obnovila a stala oázou života.

Prečo sa planéta otepľuje?

Celý problém globálneho otepľovania je postavený na tom, že sme zo súše svojou nesprávnou prácou vyhnali a stále vyháňame dažďovú vodu. Pri ťažbe lesov, bezbrehom poľnohospodárstve zameranom len na zisk a budovaní najrôznejších typov rezortov.

Všetky tieto oblasti pracujú s modelom, ktorý dlhodobo a rýchlo odvodňuje krajinu, či už v mestách, lesoch, dedinách, alebo na poliach. Dažďová voda odteká z prostredia a spôsobuje systematické vysušovanie krajiny. A keď je Zem suchá, otepľuje sa, pretože práve voda slúži ako akumulátor, ktorý na planéte zachytáva teplo.

Ako konkrétne vyháňame vodu?

V lesoch je to veľkoplošné ťaženie dreva. Prvýkrát sa začalo takto ťažiť po prvej svetovej vojne a potom po druhej. Mentalita nám zostala, akoby sme tu mali tretiu svetovú a potrebovali obnoviť hospodárstvo.

Prístupové cesty do lesov sa stávajú zvodnicami rýchleho odtoku dažďovej vody. Okrem toho, v normálnom režime sa v minulosti neťažili zdravé stromy, ale hlavne tie, ktoré boli vyschnuté.

Kedy nastala zmena?

Socializmus zmenil systém hospodárenia v krajine. Ľudstvo uverilo, že sa peniaze dajú zarábať ľahko a rýchlo, a lesníci si prosto povedali, že toto je priemyselný les, a keď má sedemdesiat rokov, treba ho celý vyťažiť.

Dažďovú vodu považujeme za odpad a podľa toho sa k nej aj správame. Väčšinu posielame do jarkov. A keď sa to deje na veľkých plochách, obrovské množstvo vody odteká, akoby boli lesy odkanalizované, a bude dlhé roky trvať, kým sa to vráti do normálu. Nevážime si najväčší dar, ktorý nám padá z neba, dažďovú vodu. Tú treba po použití vrátiť krajine.

Čo ďalšie prispieva k vysušovaniu krajiny?

Najväčší vplyv na sucho má, samozrejme, urbanizácia. Slovensko má urbanizovaných len okolo päť percent plôch, no ich podiel na vysušovaní presahuje až päťdesiat percent. To znamená, že systém budovania zastavaného územia je kompletne zlý.

V čom spočíva taký veľký podiel urbanizovaných plôch na vysušovaní?

Ľudstvo uverilo, že pečatenie zemského povrchu betónom a asfaltom je cesta k prosperite. Takto sa k tomu stavia celý svet. Z betónových plôch odteká dažďová voda už pri bežných zrážkach, ktorých je počas roka najviac. Z prírody odteká dažďová voda až pri intenzívnych dažďoch nad dvadsať milimetrov, ktorých je zopár.

Ako vysušuje pôdu poľnohospodárstvo?

Vo veľkom využíva chémiu. Len pár šialencov aj chová zvieratá a podstieľa im slamu, aby mali prírodné hnojivo. Umelé hnojivá a herbicídy sú vysušené chemické látky, ktoré na to, aby mohli hnojivo do rastlín odovzdať, potrebujú veľa vody, ktorá potom v krajine chýba.

Okrem toho sme si za sedemdesiat rokov tak zničili pôdu okolo všetkých obcí, že sa v nej voda ani nedokáže udržať. Slovensko ako poľnohospodárska krajina je zdevastované a nič nenasvedčuje tomu, že by boli poľnohospodári ochotní rešpektovať novoprijatý zákon Európskej únie o obnove krajiny.

V čom ho nechcú rešpektovať?

Príkladom sú zelené pásy, ktoré dopadli úplne katastrofálne. Nechajú ich síce nezasiate, ale nie sú ochotní tam zasadiť ani len obyčajnú ďatelinu. Potom na nich rastie burina, ktorú musia likvidovať, aj to až po sezóne, pretože by sa im rozmnožila do polí. A čím ju likvidujú? Pesticídmi a herbicídmi, čím zabijú celú biodiverzitu.

Ktorá je vlastne cieľom zelených pásov.

Presne. Zelené pásy nemôžu byť len jednoročným činom, ale návratom k vytváraniu medzí a mokradí, aby sme efektívne zadržiavali vodu v krajine.

Čo by mal štát teda robiť inak?

Problém je v zle nastavenom systéme. V Európskej únii sa prijmú pravidlá. Povie sa desať percent na obnovu krajiny, no potom to príde do národného prostredia, kde máme všetko obsadené starými štruktúrami, sprzní sa to a úradníci sa prispôsobia. Vyhovuje im komfort, že len vypisujú nekonečné papiere a vôbec sa nezamýšľajú, ako je to v realite.

My v Bioklimatickom parku Drienová už napríklad nepoberáme žiadnu dotáciu na pôdu a zvieratá, pretože nie sme ochotní naťahovať sa s úradníkmi, ktorí nás tyranizujú a pre chýbajúcu bodku v dokumente nám dotáciu nedajú.

Dobre, ľudia sú pohodlní a prispôsobia sa zle nastavenému systému, ale v čom konkrétne spočíva problém zlého systému?

Že niečo, čo je zamýšľané dobre, sa na národnej úrovni premietne úplne naopak. Napríklad tie zelené pásy. Poľnohospodári na ne dostanú dotáciu, aj keď s nimi nič nespravia a ešte prírode ublížia. Mali by sa aj o ne starať, nielen sa vyhovárať, že je to pre nich neziskové.

A potom sa ukáže, že veľkopoľnohospodári mali za minulý rok dvojnásobný zisk než rok predtým, ale zaujímavé, hoci máme nadúrodu, potraviny nám aj tak dražia. Mafia nám ovládla celé poľnohospodárstvo a robí si so slovenským uboleným národom, čo chce.

Z akého dôvodu má Bioklimatický park Drienová problém získať zelené dotácie?

Presne preto, prečo sa málo čerpajú eurofondy ako také. Pre bezhraničnú bezočivosť úradníkov, ktorí bazírujú na hlúpostiach a nechávajú veľkých čerpať milióny. Celý agrosektor je zameraný na hromadenie peňazí a dotačné schémy si na národnej úrovni prispôsobuje. A ak vybočíš z tejto štruktúry, úrady sa na teba zamerajú.

Aj teraz som mal kontrolu na excelentnú špaldu, ktorej dokážem vypestovať asi päťsto kíl ročne, čo je z pohľadu štátu naozaj zanedbateľné množstvo. Aspoň že kontrolórky boli slušné ženy. Problém je aj to, že ak by chceli kontrolovať veľkých poľnohospodárov, museli by tam poslať sto ľudí.

Ako by malo poľnohospodárstvo vyzerať v ideálnej verzii, kde toto ani len nemusíme riešiť a pôdu nevysušujeme?

Napríklad ako v Rakúsku. Viacero pomerne malých, povedzme jednohektárových polí. To isté som videl aj v Dánsku pred dvadsiatimi rokmi. Myslel som si, že aj na Slovensku sa začneme uberať týmto smerom, ale od revolúcie sme sa nikam nepohli. Noví mladí poľnohospodári sa musia zaradiť a robiť po starom, ak nechcú mať problémy.

Život v štýle Laudato si’ Rodina gréckokatolíckeho kňaza na ekologickej farme pestuje kivi i hurmikaki

Veronika Verešová

Adamov dvor je sen rodiny Lazoríkovcov o komunitnej záhrade v Rudlove na východe Slovenska.

Pri obhajobe veľkých polí a monokultúr sa poľnohospodári bránia, že nemajú na výber, lebo by inak neprežili. Podpora im vraj dlho chýbala, a preto pestujú len to, čo dokážu ľahko speňažiť a po čom je dopyt. Na základe toho tu máme obrovské polia kukurice, pšenice a repky olejnej. Tento ich argument sa nezdá byť len výhovorkou. Tvrdia, že ak by sa aj rozhodli postaviť svoj biznis na pestovaní viacerých plodín na menších poliach, nedokázali by konkurovať nízkym cenám zeleniny či ovocia v supermarketoch, ktoré sú dovážané zo zahraničia. Čo si o tom myslíte?

Je to výhovorka. Väčšina veľkopoľnohospodárov vznikla v deväťdesiatych rokoch transformáciou družstiev alebo privatizáciou štátnych majetkov za Mečiara. Ovládajú celé poľnohospodárstvo na Slovensku dodnes. Oni alebo ich deti, alebo tí, ktorým podniky predali. Za nízke nájomné dostali od pozemkového fondu (SPF) aj pôdu, a keď to začal Mičovský riešiť, musel odísť. Ako som spomínal, mali vlani dvojnásobne vyššie zisky a aj tak nie sú ochotní prírode nič vrátiť.

Je pravdou, že je tu pár šialencov, ktorí nepestujú len kukuricu alebo repku olejnú a majú menšie polia, z ktorých nedokážu vyžiť. Aj tu blízko nás je jeden hospodár. Obrába desať hektárov pôdy, chová kravy na mlieko, vyrába syry, no musí mať ešte iné zamestnanie.

My obhospodarujeme 27 hektárov, zobrali nám všetky dotácie a pracujeme len ako dobrovoľníci, teda zadarmo. Systém je jednoducho zle nastavený. Prehliada a chráni veľkých poľnohospodárov, ktorí žiadne dotácie nepotrebujú, a šikanuje malých, ktorým vôbec nepomáha, hoci oni sú tí, ktorí skutočne obnovujú prírodu.

A čo spotrebitelia?

Áno, minca má vždy dve strany. Aj spotrebiteľ si musí uvedomiť, že plodiny od malých poľnohospodárov musia byť drahšie. Po vojne, keď sa začali sociálno-demokratické systémy, ich prvou a základnou úlohou bolo za lacné peniaze nasýtiť obrovské kvantum ľudí. Doslova potlačiť hlad. A ľudia vtedy uverili, že môže existovať niečo lacné a dobré. Mať veľa, lacného a dobrého neexistuje. Za kvalitu sa platí. Stačilo by však jesť menej a neplytvať jedlom.

Prvá polovica júla bola v znamení neznesiteľného tepla, začiatkom augusta sme zase rozmýšľali, či nezapnúť kúrenie. Klimatická kríza teda nutne neznamená zvyšujúcu sa teplotu vzduchu, ale skôr jej výkyvy a anomálie. Ako to súvisí s globálnym otepľovaním?

Všetko musí mať systém. Od ekonomiky cez domácnosť až po poľnohospodárstvo. Ak nemáme systém, ktorý je založený na trvalej udržateľnosti, nemôže nastať nič iné než chaos. A v chaose vznikajú výkyvy a anomálie. Ono to nie je len o globálnom otepľovaní. Keby sa iba odrazu zvýšila teplota Zeme o jeden stupeň, nič zásadné by sa pravdepodobne neudialo. Problémom je, že máme rozvrátené životné prostredie ako také a vládne tu chaos, ktorý znamená klimatické problémy.

Častým protiargumentom je, že anomálie tu vždy boli. Doba ľadová, sucho, povodne. Nie je teda chaos, o ktorom hovoríte, vlastne normálny?

Takéto výkyvy nie sú normálne. Áno, aj v minulosti boli záplavy, ale nenadarmo sa im hovorilo storočná voda. Alebo storočné sucho. Teraz sa to deje príliš často. V každom prípade, ak budeme robiť systematické opatrenia na pôde a správne hospodáriť s vodou, ani výkyvy nám nebudú až tak škodiť.

Ako sa má správne hospodáriť s vodou?

Že každú dažďovú vodu, ktorá spadne, dokážeme v prírode zadržať. Netreba sa jej báť a myslieť si, že keď ju zadržím a zajtra bude znova pršať, celý svet bude zaplavený. Nie je jej až tak veľa. Tri týždne nám tu pršalo a stále máme hore jeden horský potôčik, ktorý ešte netečie. Ani tu u nás nie je prostredie napojené vodou, hoci nám spadlo 80 až 90 milimetrov zrážok, čo je dosť veľa.

Prečo dažďovú vodu nezadržiavame?

Naša poľnohospodárska a lesná krajina a zastavané územia sú spravené tak, že keď zaprší, dažďová voda musí byť do hodiny preč. Istá časť vsiakne do podložia a zvyšná sa pošle do kanalizácie. Celá architektúra miest je takto navrhnutá, lebo nám dažďová voda prekáža. Nemáme ju radi na chodníkoch, cestách, v mestách. A vlastne ani na lúkach a poliach.

Sám to nedokážem pochopiť, ale keď je aj celý systém orania nastavený, aby dažďová voda čo najrýchlejšie ušla, potom nestihne ani vsiaknuť. Zbehne z polí a urobí v prvej dedine záplavu.

Ako ju zadržiavate v Bioklimatickom parku Drienová?

Máme hrádzky a malé jazierka. Vždy sa teším, keď sa mi nejaké naplní. Týždeň po týchto veľkých dažďoch sa konečne naplnili všetky. Maximum vody, ktorá spadne, dokáže vsiaknuť prostredie a zem, zvyšnú uskladnia jazierka v určitom objeme, aby neškodila. Tú následne púšťame do terénu podľa potreby. Sú to veľmi jednoduché opatrenia, ktoré nestoja veľa peňazí.

Čo znamená bioklimatický?

Zadržanie dažďovej vody je len začiatok. Celkovo však ideme ďalej a vychádzame z predpokladu, že kde je voda, tam je život. Bezbrehé množstvo života, ktorý ani neviem odkiaľ a ako sa k nám dostal.

Raz, keď som vytváral jazierko, mi jeden návštevník povedal, že je v ňom hrozná voda, kalná. Hovorím mu, ak chcete modrú vodu, urobte si bazén, ale ja predsa nebudem v prírode betónovať, aby som mal modrú vodu. Modrá voda je mŕtva voda. Chcem ju živú, a ak má byť živá, musíte zniesť, že sa v nej množia riasy a baktérie. A potom je kalná.

To je vlastne aj filozofia bioklimatického parku: Životu netreba zavadzať.

Áno, umožniť prírode, aby si nastolila úžasnú harmóniu. Aj napriek tomu, že som študoval genetiku a biológiu, neustále žasnem nad tým, ako dokáže príroda fungovať, ak sa nesnažím každý život zabíjať, lebo mi prekáža, že sa mi namnožili slimáky alebo dážďovky. V jednom jazierku máme tisícky slimákov. A nikomu nevadia, lebo prídu domáce a divé kačice. Kŕmia sa nimi a nastoľuje sa rovnováha.

Asi pred mesiacom som v ňom zbadal také divné ploché tvary. Evidentne živé. Myslel som si, že sú to medúzy. Včera som ich skúmal a zistil, že im začali rásť malé lastúry. Pochopil som, že sú to slimáky. Bežný poľnohospodár by automaticky nasadil insekticídy, aby sa ich zbavil. Prehliadol by, aké krásne prostredie vytvorili, že tam mám vďaka nim tisícky rýb a iných živočíchov.

Príroda má obdivuhodnú schopnosť obnovy. Stačí jej dať napiť sa. Za pár rokov sa v parku úplne zmenil život, všetci sa sem sťahujú ako do raja. Dvadsaťsedem hektárov je však príliš malé územie, aby mohlo mať zásadný vplyv, preto potrebujeme, aby sa pridali ďalší.

Prečo sa snažíme všetkého na prvý pohľad nevyhovujúceho hneď zbaviť alebo to zahubiť?

Egoizmus. Poľnohospodári uverili, že všetko, čo sa im urodí, je ich. Prírode nič nevracajú, len berú. Chodí mi sem asi tridsať divých kačiek. Viem, že mi zožerú asi dvadsať percent žrádla pre husi, kačky a kury. No ja si ani len nepripustím, že ujedajú z môjho. Boh mi predsa na poli doprial toľko, že môžem rozdať aj divým kačkám.

Nesprávajú sa tak však len poľnohospodári. Máme mentalitu anglických trávnikov, kde nemôžu byť krtkovia, dážďovky, burina. Prekážajú nám lastovičky a vrabce, lebo nám špinia terasy a fasády.

Zabudli sme, že sme súčasťou prírody. Chceme žiť hrozne komfortne a sterilne.

Ekologický kláštor Keď mnísi žijú tak, aby sa príroda mohla nadýchnuť

Veronika Verešová

Benediktíni v Sampore sú veľmi moderní a inovatívni. V ekológii by mohli byť inšpiráciou aj mnohým environmentalistom.

Aké výhody má pre planétu váš prístup k vode, prostrediu aj pestovaniu oproti poliam monokultúr?

Najväčšia výhoda je, že plodiny sú bio. Monokultúra rodí, len keď sa vo veľkom používa chémia. Na menších poliach je viacero plodín aj živočíchov a iných rastlín. Tie migrujú z jedného poľa na druhé. Keď necháme tejto biodiverzite priestor, vytvorí sa úžasne prerastený networking. Každý s každým spolupracuje. Každý nechá každému právo žiť. Nastane harmónia.

Pred desiatimi rokmi boli tieto polia vyprahnutá zem, zdevastované územie. Teraz je tu raj na zemi a o ďalších desať rokov ho budeme môcť dať vyhlásiť za chránené územie NATURA. A to sme len nezavadzali životu.

Výhodou teda je, že nemusíte používať chémiu a plodiny sú skutočne bio?

Áno, sú kvalitnejšie, ale je ich aj prirodzene dostatok. Už po desiatich rokoch sa nám ukázalo, že naša filozofia funguje. Pôda nám urodí raz toľko sena, burgyne, zemiakov a ďalších plodín než pred desiatimi rokmi, keď bola úplne vyčerpaná z intenzívneho poľnohospodárstva. Všetkého máme nadbytok a skutočne kvalitné.

Pomáha tento prístup aj klíme a boju proti globálnemu otepľovaniu?

Áno, prirodzene. Tam, kde je dostatok vody, sa tepla neobávam. Voda dokáže teplotu znížiť. Fyzika jednoducho funguje. Cítime to aj tu. Zároveň sa teplo dá využiť. Už tretí rok sa zaoberáme viničom. Skúšame ho ako adaptáciu na zmenu klímy. Založili sme genetickú banku viniča, starých ovocných stromov a malých bobuľovín.

Využijeme, že je teplo, a som presvedčený, že aj v tomto nehostinnom prostredí bude vinič rodiť víno ako na Záhorí. Musíme však vyselektovať imúnnejšie odrody, mať dostatok vody, hoci aj zadržanej od zimy zo snehu, kvalitnú pôdu a poctivú, dlhodobú starostlivosť. Takáto kvalita sa volá demeter, je oveľa vyššia ako papierovačky okolo BIO.

Pre Európsku úniu je aktuálne klimatická kríza prioritou číslo jeden. Má ambíciu byť do roku 2050 uhlíkovo neutrálna. Rôzne štáty už implementujú niektoré jej odporúčania. Myslíte si, že EÚ volí dobré kroky?

Priorita je správna. Niektoré kroky sú však výslovne chybné. Obrovské množstvo peňazí ide na výskumy, ako zachrániť svet, ale často na úplné zbytočnosti, neskutočné množstvo betónu, čo je úplne choré. Jazierka v mestách sa budujú, aby v nich voda nevydržala viac ako jeden deň.

Myslím si, že je to výsledkom rôznych lobingov. Aj elektromobily sú podľa mňa slepá vývojová línia. Mám dve malé elektrické trojkolesové vozidlá a už ma ide poraziť. Stávate sa úplným otrokom, keďže batérie rýchlo strácajú silu, musíte ich často vymieňať a ustavične myslieť na ich nabíjanie, niekoľkokrát denne. Inak sa ide peši.

Čo si myslíte o sústredení sa na eliminovanie emisií?

Aj to je slepá vývojová línia. Oveľa väčší problém je voda než uhlíková stopa. Voda nám uloží oveľa viac uhlíka ako nejaké vymyslené fabriky na jeho ukladanie do zeme. Fotosyntéza je efektívnejšia ako akékoľvek ľudské riešenie. Opäť iba jednoduchá fyzika.

Je aj na Slovensku nedostatok vody?

Pán Boh nám jej nadelil dosť, len sa k nej správame ako k odpadu, preto nemáme dostatok spodnej vody. Dažďovú vodu nezadržiavame a nevraciame do krajiny, odvádzame ju preč a ešte ju aj bezbreho čerpáme z podzemia. Napríklad nechápem, prečo ľudia v našej doline kupujú vodu Rajec, keď im tečie z vodovodu.

Ďalšia tragédia je, že od Rajeckých Teplíc po Hričov ide všetko do jednej čističky. Voda, ktorú spotrebujú, by mala zostať v Tepliciach. Potom nám v Rajeckej doline chýba.

Vyháňame ju z kontinentu do mora zlým hospodárením s pôdou. Voda teda úplne neubúda. Nemá sa kam zo Zeme stratiť. Ten cyklus je príliš uzavretý. Je jej stále rovnako, len sa s ňou zle hospodári. Ak nie je na súši a v podzemí, pribúda v moriach a to prirodzene spôsobuje ďalšie rozsiahle problémy v prímorských oblastiach.

Foto: Ľubo Bechný