O progresívnom radikalizme Kto je Západ a kto Putinovo Rusko

V Česku sa začala vo verejnom priestore viesť debata o manželstve. Spustili ju dve iniciatívy, ktoré momentálne rieši parlament.

Jednou z nich je návrh na uzákonenie manželstiev pre všetkých. To znamená, že manželstvo by mohli uzatvárať aj páry rovnakého pohlavia. V českom parlamente je však zároveň aj návrh inej skupiny zákonodarcov, ktorý žiada ústavné ukotvenie ochrany manželstva ako zväzku muža a ženy.

Do debaty sa aktuálne zapojila aj podpredsedníčka poslaneckej snemovne za Pirátsku stranu Olga Richterová. Na sociálnych sieťach publikovala úvahu, v ktorej sa zamýšľa nad vzťahom medzi postojmi k manželstvu a príslušnosťou k Západu.

Keďže skutočným uvažovaním sa pani podpredsedníčka parlamentu vo svojej úvahe príliš nezdržiava, rýchlo dospieva k jednoznačnej odpovedi. Veď je to také jednoduché. Richterová verejnosti podsúva nasledujúci obrázok. Kto súhlasí s manželstvami pre páry rovnakého pohlavia, je Západ a ten, kto je za ústavné zakotvenie manželstva ako zväzku muža a ženy, chce Česko posunúť k Rusku.

Možno sa dá namietnuť, že nad takýmto filozofickým výkonom pirátskej političky by sa stačilo pousmiať a mávnuť nad ním rukou. Lenže faktom je, že tento typ uvažovania, keď sa štandardné ideové spory falošne rámcujú ako zásadné zápasy o geopolitické smerovanie, nie je len špecialitou jednej českej političky. V progresívnej komunite má širšie zastúpenie a teší sa pomerne veľkej popularite.

V slovenskej debate je najviditeľnejším nositeľom tohto prístupu spisovateľ a novinár Milan Šimečka, otec predsedu Progresívneho Slovenska. Ten napríklad zastáva názor, že v poslednej dekáde už nie je spor o postoj k LGBTI+ vnútorným sporom medzi liberálmi a konzervatívcami, ale sporom geopolitickým. Myslí to tak, že sa konzervatívci zotrvávaním na svojich názoroch v kultúrnych témach stávajú akýmisi užitočnými idiotmi Vladimira Putina, pričom ich postoj k týmto otázkam výrazne ovplyvňuje geopolitickú orientáciu krajiny.

Problémom takejto argumentácie nie je len to, že ide o demagógiu. Stačí si vedľa seba postaviť v kultúrnych témach veľmi konzervatívneho šéfa poľskej strany Právo a spravodlivosť (PiS) Jarosława Kaczyńského a bývalú nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú. Kto z nich mal k Rusku ústretovejší postoj?

Vážnejšie nebezpečenstvo však spočíva v tom, že v skutočnosti nie konzervatívna obrana rodiny, ale tento typ progresívneho uvažovania o politike a veciach verejných je vo svojej podstate hlboko protizápadný.

Pilierom toho, čo nazývame Západ, je slobodná diskusia a politický súboj rôznych názorových prúdov v rámci demokratických pravidiel hry. Západ sú aj konzervatívci s ich snahou brániť v politickom zápase rodinu a ďalšie tradičné inštitúcie.

Naopak, vyhlasovanie svojho názoru za jediný správny a stratégia delegitimizovať a démonizovať postoje oponenta (aktuálne s odkazom na Putinovo Rusko) je niečím, čo bolo historicky vlastné skôr východným despociám. Je to Putinovo Rusko, kde sa forsíruje jediná pravda a o ničom sa nediskutuje.

Nechajme teraz bokom tému, kde sa táto argumentačná línia v progresívnom prostredí vzala. Patrí však k tým prvkom, ktoré robia z progresívcov radikálnu politickú silu a ktoré im budú sťažovať spoluprácu s inými politickými stranami.

Čo je problémom aj s ohľadom na blížiace sa slovenské voľby, v ktorých má Progresívne Slovensko šancu uhrať veľmi slušný výsledok.