Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA Koniec pozitívnej diskriminácie na vysokých školách. Argumenty za a proti

Najvyšší súd pomerom hlasov 6:3 definitívne zakázal využívanie tzv. afirmatívnej akcie na vysokých školách.

Ide o pozitívnu diskrimináciu, teda priraďovanie plusových bodov v prijímacích skúškach za príslušnosť k určitej historicky marginalizovanej skupine, ako sú Afroameričania, Hispánci či potomkovia pôvodných obyvateľov Ameriky.

Toto rozhodnutie znovu vyvolalo obrovské vášne a ešte viac vyhrotilo diskusiu ohľadom rasy, ktorá je už aj tak v Spojených štátoch veľmi napätá.

Kým republikáni a konzervatívci prijali toto rozhodnutie s nadšením a predstavuje pre nich veľké víťazstvo, demokrati ho tvrdo kritizovali a označili ho za obrovský krok späť.

Prečo je pozitívna diskriminácia v USA takou vyhrotenou témou, aké sú argumenty v jej prospech a neprospech a čo by ju mohlo teraz nahradiť?

Pozitívna diskriminácia ako dočasné riešenie

Problematika rasy a rasovej diskriminácie sa nesie celou históriou Spojených štátov. Táto história je poznačená krutosťou nových európskych osadníkov voči pôvodnému obyvateľstvu a Afroameričanom.

Aj napriek tomu, že otroctvo bolo zrušené už v 19. storočí po občianskej vojne, rasová diskriminácia pokračovala.

Skutočný prelom nastal až po druhej svetovej vojne v 50. a 60. rokoch, keď Afroameričania získali plnoprávne postavenie a zrušila sa segregácia. Problémy spôsobené dlhodobou rasovou diskrimináciou však nezmizli a otázkou bolo, ako sa k nim postaviť.

Práve v 60. rokoch sa objavili prvé programy pozitívnej diskriminácie, ktoré mali odpovedať na nespravodlivosti z minulosti. Aj keď sa pozitívna diskriminácia týkala viacerých oblastí (napríklad pracovného trhu), najviac rezonovala na vysokých školách, keďže vzdelanie je kľúčové pri riešení nízkej sociálnej mobility a diskriminácie.

Vysoká škola je najistejším prostriedkom k lepšiemu životu. Kým pred pár rokmi mali mnohí Afroameričania zakázané študovať na vysokých školách, zrazu univerzity začali uplatňovať rôzne kvótové systémy, ktoré im garantovali určitý počet miest.

Uplatňovanie pozitívnej diskriminácie však bolo od začiatku považované za kontroverzné, keďže môže byť vnímané ako reverzný rasizmus, teda opäť sa pokračovalo v zvýhodňovaní jednej rasovej skupiny pred druhou, len sa to dialo naopak.

Od 60. rokov začali prebiehať súdne spory, ktoré postupne okliešťovali používanie pozitívnej diskriminácie pri prijímacích skúškach. Rozhodnutia Najvyššieho súdu za posledných 50 rokov v tejto téme ukazujú mnohé zaujímavé argumenty za aj proti a ukazujú odlišné filozofické pohľady.

Tri základné argumenty v prospech pozitívnej diskriminácie zhrnul profesor na Harvarde Michael Sandel. Video jeho otvorenej prednášky a diskusie so študentmi na túto tému ukazuje, ako je táto téma živá a polarizujúca.

Sandel identifikuje tri hlavné argumenty – korekčný, kompenzačný a diverzitný.

Korekčný argument

Korekčný argument hovorí, že pozitívna diskriminácia je potrebná, pretože Afroameričania a ďalšie marginalizované skupiny dostávajú dlhodobo horšie vzdelanie, majú menej finančných prostriedkov ako biela majorita a hracie pole je teda veľmi nerovné. Práve z tohto dôvodu je potrebné korigovať nerovnosti pozitívnou diskrimináciou.

Tento argument podporuje množstvo empirických štúdií, ktoré dokazujú, že stredné školstvo v USA stále zostáva hlboko segregované a vo väčšinovo afroamerických štvrtiach sú školy podfinancované.

Spojené štáty sú celkovo štátom s veľkými nerovnosťami a s nízkou sociálnou mobilitou a práve vinou toho mnohé veci nefungujú ako u nás na Slovensku.

Keď som mal možnosť študovať na Michigan State University a spoznať jednotlivé časti štátu Michigan, táto nerovnosť mi bila priamo do očí.

Na Slovensku určite nefungujú veci ideálne, ale vďaka viacerým faktorom máme viac životných príležitostí. Máme pravidelnú hromadnú dopravu a ľudia si slobodne vyberajú, kam dajú svoje deti do školy. Zároveň je väčšina základných a stredných škôl z pohľadu kvality vzdelávania podobná a nie je tak úplne určujúce, kam dieťa chodí do školy.

Na univerzitu chodí na Slovensku čoraz väčšia časť populácie a univerzity sú zadarmo. Aj vďaka všetkým týmto výdobytkom patríme na základe Gini koeficientu ku krajinám s najnižšou nerovnosťou na svete (máme dokonca tretiu najnižšiu), kým Spojené štáty majú nerovnosť vysokú.

V USA je hromadná doprava vo veľmi zlom stave a na veľké vzdialenosti je nevyhnutné mať auto. Vzdialenosti sú tam také veľké, že sme sa museli v rámci samotného univerzitného campusu presúvať objednaným minibusom.

Mnohé štvrte vo veľkomestách sú stále silno segregované a môžu za to rasistické zákony, ktoré sa uplatňovali ešte v 20. storočí. Banky napríklad poskytovali Afroameričanom úvery na stavbu domu len v určitých častiach miest, a preto mestá zostávajú dodnes hlboko rozdelené.

V týchto černošských štvrtiach sú horšie a podfinancované školy a veľké vzdialenosti skombinované so zlou hromadnou dopravou spôsobujú, že rodičia musia ponechať svoje deti v horších školách.

Sociálnu mobilitu zhoršuje aj nedostupnosť zdravotného poistenia, čo je hlavne pre Afroameričanov ruinujúce. Počas môjho pobytu raz prišla jedna z lektoriek do školy plná strachu, pretože jej priateľ dostal kovid, a v tom čase nemal nárok na žiadne zdravotné poistenie. Pokiaľ by išiel do nemocnice, liečba by ho vyšla na tisíce dolárov.

V USA je univerzita jasnou cestou k lepšiemu životu aj preto, že je stále vzácna a menej dostupná.

Rok na Kolumbijskej univerzite stojí v priemere aj so životnými nákladmi približne 100-tisíc dolárov. Za celé štúdium môže mať študent dlh až pol milióna dolárov. Pokiaľ štúdium nedokončí, aj tak musí zaplatiť všetky poplatky.

Pre množstvo chudobnejších ľudí sa tak stáva univerzita nedostupnou. Aj z tohto dôvodu sa používa korekčný argument s odôvodnením, že pozitívna diskriminácia iba vyrovnáva hracie pole, ktoré je v USA veľmi nerovné.

Kompenzačný a diverzitný argument

Druhý – kompenzačný argument hovorí, že pozitívna diskriminácia je nutná kvôli zločinom minulosti. Tento argument je založený na tradičnom ľavicovom presvedčení, že belosi nesú kolektívnu vinu za všetky chyby v postupe voči Afroameričanom a ďalším skupinám. Zvýhodnenie týchto študentov z marginalizovaných skupín je teda určitou formou reparácií.

Tretí argument – diverzitný – je najkľúčovejší, pretože práve o tento argument sa opierajú rozhodnutia Najvyššieho súdu počas posledných 50 rokov.

Tento argument hovorí, že diverzita posilňuje celú spoločnosť, umožňuje výmenu rôznych názorov na základe odlišných životných skúseností a zlepšuje aj celkové vzdelávanie. Keďže kvalitné vzdelávanie je úlohou univerzít, podpora čo najväčšej diverzity je nielen nevyhnutná, ale aj žiaduca.

Najvyšší súd USA zastavil rasové zvýhodňovanie na školách Univerzity sa pozitívnej diskriminácie nevzdajú bez boja, varujú experti

Michal Lukáč

Najvyšší súd minulý týždeň rozhodol, že zohľadňovať rasovú a etnickú príslušnosť záujemcu o štúdium na vysokej škole pri prijímacom konaní je protiústavné.

O argument diverzity sa oprel Najvyšší súd v roku 1978, keď v kľúčovom prípade Regents of the University of California v. Bakke síce zamietol využívanie kvót, ale podporil obmedzené využívanie pozitívnej diskriminácie a vytvoril tak dôležitý precedens. Prípad sa týkal Kalifornskej univerzity, ktorá v danom čase vyhradzovala 16 miest zo sto pre študentov z menšín.

Súd vyhlásil, že v tomto prípade už ide o rasovú diskrimináciu, ale umožnil obmedzené využívanie rasy ako jedného z faktorov v prijímacom procese.

V nasledujúcich rokoch prišlo množstvo ďalších rozhodnutí, ktoré pozitívnu diskrimináciu vždy tesne zachovali, ale z veľkej časti sa pridŕžali iba argumentu diverzity. Zvyšné dva argumenty sú totiž oveľa spornejšie a polarizujúcejšie. No ďalšie prípady však postupne ukázali problematickosť pozitívnej diskriminácie a jej využívanie sa začalo okliešťovať.

Aké sú najkľúčovejšie argumenty za zrušenie?

K takýmto prípadom patrí napríklad Hopwood v. Texas, v ktorom beloška Cheryl Hopwoodová žalovala Texaskú univerzitu za neprijatie na štúdium práva. Hopwoodová argumentovala, že jej výsledky v testovaní LSAT (obdoba prijímacích skúšok) boli lepšie ako výsledky viacerých hispánskych a afroamerických študentov, no tí boli prijatí na základe pozitívnej diskriminácie.

Sudca jej dal za pravdu a pozitívna diskriminácia bola na určitý čas v Texase minulosťou, kým v roku 2003 Najvyšší súd znovu umožnil jej obmedzené používanie. Definitívny koniec prišiel až teraz, 29. júna, v prípade Students for Fair Admissions v. Harvard, keď sa väčšina sudcov vyslovila za jej zrušenie.

Hlavné dva argumenty za zrušenie, ktoré boli spomenuté aj v stanovisku väčšiny Najvyššieho súdu, sú nemožnosť merania diverzity/rasovej spravodlivosti a problematickosť definovania marginalizovaných skupín.

Pozitívna diskriminácia bola vždy vnímaná iba ako dočasné riešenie, ktoré má zaistiť diverzitu, a keď sa už situácia zlepší, má byť nahradená „farboslepým“ princípom.

Ako však možno odmerať, či už bola diverzita a rasová spravodlivosť dostatočne dosiahnutá? Na túto otázku neexistuje jasná odpoveď.

Mnohí ľudia tvrdia, že rasová spravodlivosť a diverzita budú dosiahnuté vtedy, ak budú jednotlivé skupiny reprezentované takým percentom, aké tvoria v spoločnosti. To znamená, že ak Afroameričania tvoria 13 – 14 percent americkej populácie, mali by tvoriť aj 13 – 14 percent študentov na univerzitách, v štátnych úradoch a na pracoviskách. Toto však ukazuje ideologickú preferenciu pre rovnosť výsledku namiesto rovnosti príležitostí.

Problémom je však vymedziť aj to, kto je súčasťou marginalizovanej skupiny a do akej miery čelil diskriminácii.

Ako určiť, kto bol v živote znevýhodnený

Napríklad je možné na základe štatistík jasne povedať, že Afroameričania v priemere skôr zomierajú, sú chudobnejší a majú nižšie vzdelanie ako priemerná biela populácia. Prečo by však mali byť braní ako jedna skupina?

Je totiž možné rozdeliť ich do stoviek ďalších podskupín, z ktorých niektoré sa majú výrazne lepšie ako majorita. Typickým príkladom sú prisťahovalci z Nigérie, ktorí sú najúspešnejším etnikom v rámci USA. Aj napriek tomu, že tvoria menej ako percento zo všetkých Afroameričanov, tvoria až 25 percent študentov tmavej pleti na Harvard Business School. Až 29 percent z nich má magisterský titul, pričom podiel ľudí s magisterským titulom je v bežnej americkej populácii na úrovni iba 11 percent.

Mala by sa teda vzťahovať pozitívna diskriminácia aj na nich alebo nie? Rastie tiež percento Afroameričanov, ktorí sa prisťahovali do USA až po konci segregácie a nemajú žiadnych predkov, ktorí by boli v otroctve. Majú byť menej zvýhodnení ako iní Afroameričania? Čo v prípade, že má niekto rodičov z rôznych rás, ako určiť, do akej miery bol znevýhodnený?

Človek by mal byť vždy posudzovaný ako individuálna osobnosť, nie ako súčasť skupiny (ako to rada robí progresívna ľavica).Zdieľať

Hlavný sudca John Roberts v záverečnom stanovisku súdu kritizuje, že „univerzity by uprednostnili triedu s 15 študentami študentmi z Mexika pred triedou s 10 percentami študentov z niekoľkých krajín Latinskej Ameriky jednoducho preto, že prvá z nich obsahuje viac hispánskych študentov ako druhá“.

Jednotlivé skupiny, ktoré si univerzity definovali, môžu byť rozdelené do mnohých ďalších skupín. Stačí mať napríklad celkovo 10 percent ázijských Američanov alebo dostatočná diverzita bude dosiahnutá až vtedy, keď bude mať univerzita 10 percent Američanov pôvodom z každej jednej ázijskej krajiny?    

Je zároveň veľkým problémom určiť, kto bol v živote znevýhodnený a kto nie. Ako by sa mala univerzita zachovať v prípade, že ide o znevýhodneného študenta z historicky majoritnej skupiny?

V USA je totiž napríklad Apalačský región, ktorý sa tiahne štátmi ako Mississippi, Alabama či Západná Virgínia. Tento región je nesmierne chudobný, historicky sa tu ťažilo uhlie a obyvatelia regiónu boli vykorisťovaní.

V tejto populácii je vinou nebezpečnej ťažby vyššia miera rakoviny a zdravotníctvo je podfinancované. Väčšinu tohto regiónu tvoria belosi, ktorí zarábajú v priemere výrazne menej ako napríklad Afroameričania v New Yorku či Kalifornii.

Z pohľadu pozitívnej diskriminácie na základe rasy by však boli znevýhodnení. Človek by preto mal byť vždy posudzovaný ako individuálna osobnosť, nie ako súčasť skupiny (ako to rada robí progresívna ľavica), ktorá navyše vychádza z charakteristík, ktoré nie je možné ovplyvniť, ako je rasa či pohlavie.

Zaujímavý argument uviedol v reakcii na rozhodnutie Najvyššieho súdu republikánsky kandidát na prezidenta Vivek Ramaswamy. Ten skritizoval doterajší hlavný cieľ pozitívnej diskriminácie, a to je dosiahnutie diverzity.

Univerzity argumentovali, že ich cieľom je dosiahnutie diskusie, názorovej plurality a zlepšenie vzdelávania. Diverzita študentov s rôznymi životnými skúsenosťami mala k tomu dopomôcť. Ale napokon sa univerzity nestali miestom otvorenej diskusie, no v posledných rokoch, naopak, cenzurujú nepohodlných profesorov s konzervatívnymi názormi, rušia pro-life podujatia a mnohí konzervatívni spíkri nemajú možnosť vystúpiť so svojimi prednáškami.

Americké univerzity jednoducho vôbec nepraktizujú to, čo malo byť hlavným cieľom existencie pozitívnej diskriminácie.

Aké je férovejšie riešenie?

Mnohí autori pozitívne prijali zrušenie pozitívnej diskriminácie na základe rasy a navrhujú ju nahradiť zhodnotením ekonomického znevýhodnenia uchádzača. Univerzity by sa mali snažiť o zníženie školného a podporu chudobných študentov.

Pokiaľ sa zamerajú na najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva, pre ktoré je práve cena štúdia najviac odstrašujúca, dosiahnu aj svoj cieľ diverzity a sociálnej spravodlivosti. Nepomerne veľké percento chudobných Američanov totiž tvoria Američania tmavej pleti. Pokiaľ sa však zamerajú na pomoc chudobným, či už Afroameričanom, Hispáncom, alebo aj bielym Američanom, rozdeľujúca otázka rasy prestane hrať takú rolu. A deti z Apalačského regiónu budú mať rovnakú podporu ako má chudobné afroamerické dieťa na predmestí Chicaga.    

Katolícke školy Diverzita, férovosť a inklúzia alebo radšej univerzálnosť, láska a premena?

David G. Bonagura

Čo sa môže DEI naučiť od katolicizmu.

Môžeme sa pýtať, prečo to univerzity nerobili aj doteraz. Odpoveďou sú štedré príjmy. Americké univerzity pracujú s rozpočtami v hodnote miliárd dolárov a tých sa nechcú vzdať. Veľmi hlasno síce kritizujú ukončenie pozitívnej diskriminácie, ale zároveň udržujú úplne neférové programy, tzv. „legacy admissions“, ktoré zvýhodňujú v prijímacích skúškach potomkov predchádzajúcich študentov.

Až 16 % študentov, ktorí na Harvarde ukončia štúdium v roku 2025, majú aspoň jedného rodiča, ktorý tiež navštevoval Harvard. Pokiaľ má uchádzač rodiča, ktorý chodil na Harvard, má až 15-krát vyššiu šancu sa na Harvard dostať. Harvard a ďalšie univerzity udržujú tento systém preto, lebo rodičia týchto študentov štedro prispievajú na chod školy.

Práve „legacy admissions“ sú však zdrojom obrovskej nerovnosti, keďže z historického hľadiska ide zväčša o belochov.

V postoji univerzít je teda veľa protirečení a ideológie a bude zaujímavé sledovať, či budú teraz ochotné pristúpiť k znižovaniu ekonomických bariér k štúdiu a zrušeniu spomínaných „legacy admissions“.