Najvyšší súd USA zastavil rasové zvýhodňovanie na školách Univerzity sa pozitívnej diskriminácie nevzdajú bez boja, varujú experti

Najvyšší súd Spojených štátov koncom júna rozhodol, že zohľadňovať rasovú a etnickú príslušnosť záujemcu o štúdium na vysokej škole pri prijímacom konaní je protiústavné. Rozhodnutie bolo schválené veľkou väčšinou sudcov v pomere 6 ku 3.

Harvardova univerzita a Severokarolínska univerzita v Chapel Hill podľa rozsudku diskriminovali uchádzačov, keď pri posudzovaní prihlášok zohľadňovali ich rasu. Harvardovu univerzitu obvinila skupina s názvom Študenti za spravodlivé prijímacie skúšky.

Podkladom pre žalobu boli štúdie preukazujúce, že predovšetkým ázijskí študenti sú podľa univerzitných pravidiel oproti iným rasám znevýhodnení a na prijatie potrebujú dosiahnuť výrazne lepší výsledok ako belosi alebo černosi.Zdieľať

Podkladom pre ich žalobu boli štúdie preukazujúce, že predovšetkým ázijskí študenti sú podľa univerzitných pravidiel oproti iným rasám znevýhodnení a na prijatie potrebujú dosiahnuť výrazne lepší výsledok ako belosi alebo černosi, uvádza denník Echo. V Spojených štátoch už dokonca vznikli aj poradenské služby, ktoré takýmto študentom radili, ako čo najlepšie pri prijímacom konaní utajiť svoju ázijskú etnicitu.

Viacero štátov už zakázalo pozitívnu diskrimináciu pri prijímaní na vysoké školy, no najnovší verdikt Najvyššieho súdu je prelomový v tom, že sa týka aj Harvardovej univerzity, ktorá je súkromná. Zákaz pozitívnej diskriminácie by sa teda odteraz mal vzťahovať aj na súkromné školy.

Univerzity mali výnimku

Právni experti Robert Delahunty a John Yoo pripomínajú, že vláda nemôže používať údaje o rase pri rozdeľovaní vládnych prostriedkov, poskytovaní rôznych výhod, nasadzovaní polície, riadení väzníc alebo poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Najvyšší súd však v roku 2003 v prípade Grutter vs. Bollinger rozhodol o tom, že univerzity majú špeciálnu výnimku. Väčšina sudcov sa vtedy zhodla na tom, že rasová rozmanitosť povedie k intelektuálnej rozmanitosti, no nechceli, aby takéto praktiky trvali dlhšie ako 25 rokov.

Súd minulý týždeň rozhodol o tom, že aj v tejto oblasti verejného života musí byť aplikovaný ústavný princíp rovnosti bez ohľadu na rasu. Podľa expertov sa univerzity budú snažiť klásť odpor (podobne ako v polovici 20. storočia, keď bola zakázaná rasová segregácia), no Najvyšší súd vytvoril súbor usmernení pre nižšie súdy, ako postupovať v prípadoch súvisiacich s pozitívnou diskrimináciou.

Niektorí sudcovia Najvyššieho súdu už v minulosti vyjadrovali svoj nesúhlas so zohľadňovaním rasy uchádzačov. Predseda John Roberts napríklad označil pozitívnu diskrimináciu za „ohavnú záležitosť“ a známym sa stal jeho lakonický výrok, že „spôsob, ako zastaviť diskrimináciu na základe rasy, je zastaviť diskrimináciu na základe rasy“.

Černošský sudca Clarence Thomas, ktorý je zrejme najostrejším kritikom pozitívnej diskriminácie, uviedol, že „zakaždým, keď vláda zaradí občanov do rasových registrov a urobí rasu relevantnou pre poskytovanie záťaže alebo výhod, všetkých nás to ponižuje“.

História amerických rozhodnutí o rase

„Princíp farbosleposti“ je podľa expertov Delahuntyho a Yooha základným kameňom amerického práva, ktorého korene siahajú až k princípom Deklarácie nezávislosti a neskoršiemu federálnemu zrušeniu otroctva.

To, že sa ho Najvyšší súd teraz rozhodol naplno obnoviť, podľa nich poukazuje na koniec dlhej éry, v ktorej sa tento súd od tohto princípu odchýlil. V roku 1857 sa napríklad Najvyšší súd snažil dosiahnuť kompromis medzi Severom a Juhom tým, že rozhodol, že sa černosi nemôžu stať americkými občanmi, a zakázal kongresovú reguláciu otroctva.

Černošský sudca Clarence Thomas, ktorý je zrejme najostrejším kritikom pozitívnej diskriminácie, uviedol, že „zakaždým, keď vláda zaradí občanov do rasových registrov a urobí rasu relevantnou pre poskytovanie záťaže alebo výhod, všetkých nás to ponižuje“.Zdieľať

Tým, že sa vtedy súd odchýlil od ústavných princípov a namiesto toho počúval názor „osvietenej elity“, podľa Delahuntyho a Yooha urýchlil príchod občianskej vojny.

V roku 1896 Najvyšší súd rozhodol o tom, že rasová segregácia nie je protiústavná, ak majú všetky rasy v (oddelených) zariadeniach a inštitúciách rovnaké podmienky. Tento princíp známy ako „oddelení, no rovní“ umožnil americkým vládam presadzovať diskriminačné zákony založené na rase.

V treťom neslávne známom prípade počas druhej svetovej vojny Najvyšší súd povolil zhromažďovanie japonsko-amerických občanov, pretože vláda predpokladala, že ich samotná etnicita je predpokladom pre nelojalitu.

Najvyšší súd potom v 50. rokoch napravil svoju reputáciu zákazom rasovej segregácie vo vzdelávaní. Prezident Harry Truman zrušil segregáciu v armáde, Kongres v roku 1964 prijal zákon o občianskych právach a v roku 1965 zákon o volebnom práve, ktorým zakázal diskrimináciu na základe rasy, náboženstva, pohlavia alebo pôvodu.

V roku 1978 však Najvyšší súd rozdielom jedného hlasu rozhodol o tom, že zohľadňovať rasu pri prijímacom konaní je ústavné – s cieľom vytvorenia pozitívnej diskriminácie pre černochov. Podľa väčšiny súdneho kolégia zohľadňovanie rasy viedlo k vyššej rozmanitosti názorov na akademickej pôde. V roku 2003 súd podržal toto rozhodnutie (no s pripomienkou, že by pozitívna diskriminácia nemala trvať navždy).

Právne boje sa ešte len začínajú

Univerzity sa pozitívnej diskriminácie nebudú vzdávať ľahko a je pravdepodobné, že sa ju pokúsia zachovať v menej očividných formách, napríklad vo vágnych hodnoteniach „osobnosti“ a „vodcovstva“ uchádzača. Očakáva sa preto, že boj sa neskončil rozhodnutím Najvyššieho súdu, ale bude pokračovať jednotlivými súdnymi spormi na nižších úrovniach (pre ktoré sudca Roberts pripravil súbor usmernení).

Podľa Delahuntyho a Yooha bola rasová diskriminácia „škvrnou v histórii krajiny“ a „zradou jej základných princípov“. Jej riešením však nie je začať diskriminovať ďalšie rasové skupiny.

Ako uvádza sudca Clarence Thomas vo svojom stanovisku k verdiktu, musíme súhlasiť s tým, že „trvalú nádej, že táto krajina bude žiť v súlade so svojimi zásadami, tak jasne vyjadrenými v Deklarácii nezávislosti a Ústave Spojených štátov: že všetci ľudia sú stvorení ako rovní, sú rovnocennými občanmi a pred zákonom sa s nimi musí zaobchádzať rovnako“.