ChatGPT Rozhovor bez komunikácie

Nikto nevie, aká je potecha / na stránke nájsť malý prejav ducha

-- (Robert Frost: Významná smietka)

„Na počiatku bolo Slovo… a Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“

Božie zjavenie, hovorievam študentom, nie je iba zjavením informácie; je to zjavenie osoby. Je to sebakomunikácia Boha, ktorý nás pozýva do spoločenstva so sebou.

Preto keď napríklad príde do kaviarne mladý muž a povie mladej žene: „Ahoj, ja som Dave!“ no ona odpovie: „Áno, si Dave. Bude z toho kvíz?“ pomýlila si sebakomunikáciu osoby s obyčajnou komunikáciou informácie.

Davov cieľ sa líši od cieľa profesora chémie, ktorý povie triede: „Toto je veľmi toxická chemikália; nevylejte ju na seba.“ Toto je komunikácia informácie. Profesor chce, aby študenti odpovedali: „Áno, počujem, chápem.“

Keď však mladý muž povie: „Ahoj, ja som Dave,“ pozýva toho druhého, aby odpovedal nie v zmysle: „Áno, počujem, chápem,“ ale: „Ahoj, Dave, ja sa volám Kate.“ Informácia nie je nepodstatná, ale nie je tým jediným, čo sa komunikuje.

Spomínam to preto, aby som naznačil, že podľa vzoru Božieho zjavenia by sme si mali predstavovať aj všetku ľudskú komunikáciu ako sebakomunikáciu, ktorá iných pozýva k spoločenstvu. V tom spočíva tragédia plagiátorstva, keď človek iba ide na internet a skopíruje odtiaľ veci: chýba v tom práve jeho ja.

Myslíme pomocou slov, takže aj keď občas máme pocit: „Viem to, akurát neviem nájsť slová,“ v skutočnosti to pravdepodobne nevieme. Možno sa nám niekde mihá nejaká myšlienka, ale bez slov je to iba duch. Túto myšlienku musíme „vteliť“ do reálnych slov. A táto ťažká práca tvorenia slov myšlienku vyjasňuje. Písanie je spôsob rozmýšľania, a tak keď slová nie sú naše, ťažkú prácu premýšľania sme nevykonali.

To nás privádza k súčasnej fascinácii službou ChatGPT, robotom, ktorý píše veci za ľudí. Niektorí ho milujú, iní nenávidia. Čo by sme o ňom mali povedať?

Nedávno jeden administratívny pracovník poslal študentom aj učiteľom správu, ktorú napísal ChatGPT. Keď sa na to prišlo, musel sa ospravedlniť. A predsa, vzhľadom na neosobný charakter väčšiny komunikácie zo strany inštitucionálnych byrokratov, by ju pokojne mohol písať robot. Takmer všetky správy od administratívy sú robotické. Preto ich nikto nečíta; nie je to skutočná komunikácia. Jediný dôvod, prečo ChatGPT vyvolal taký ohlas, je ten, že veľmi veľa z toho, čo sa dnes berie ako komunikácia, nič nekomunikuje – často ani len informáciu, ktorá by sa musela dať do kontextu, aby mala význam.

V jednej epizóde televízneho seriálu Westworld zavolajú mužovi z firmy, v ktorej sa uchádza o prácu. Hlas v telefóne odverklíkuje obvyklé: „Ďakujeme vám, ale rozhodli sme sa pre niekoho iného.“ Hlas mu priateľsky odpovie na pár otázok. No potom sa mu odrazu čosi zazdá a spýta sa: „Prepáčte, nechcem byť drzý, ale ste ľudská bytosť?“ Hovor sa náhle ukončí.

Bol to robot alebo nie? To sa nikdy nedozvieme. Záležalo by na tom? Keby byrokratov nahradili roboti, všimol by si to niekto? Jeden kolega navrhuje, aby sme nechali ChatGPT písať svoje hodnotiace správy. Všimli by si to?

Mnohé z toho, čo sa v týchto dňoch napíše, je robotické, a tak by to pokojne mohol písať aj robot. Je to smutné, ale keď náš vzdelávací systém trávi všetok čas školením svedomitých byrokratov o tabuľkách a len málo času, ak vôbec nejaký, trávi čítaním krásnej anglickej prózy, výsledok je tento: ľudia bez slov iba produkujú vatu do veľkej miery prostú akéhokoľvek významu.

Veľkú paródiu kultúry ChatGPT možno nájsť v nedávnej epizóde bláznivej komédie South Park. Niekoľko študentov si pomocou ChatGPT napíše školskú prácu. Keď učiteľ na to príde, nenahnevá sa, ale je od šťastia bez seba, lebo teraz zaňho môže ChatGPT pripomienkovať práce študentov, takže ich on nemusí čítať.

Robot píše práce, robot ich pripomienkuje, netreba pritom žiadnych ľudí. Tak načo to vlastne robiť? Nebolo by lepšie neživiť ďalej zbytočne ilúziu vzdelávania? Akurát že školy túto ilúziu pestujú celý čas. Preto si myslím, že ChatGPT je vhodný nástroj pre kultúru, ktorú sme stvorili.

V tej istej epizóde sa mladá Wendy sťažuje priateľovi Stanovi, že jej neodpovedá na esemesky tak rýchlo a pozorne ako priateľ jednej z jej kamarátok. Keď sa tohto mladého muža Stan spýta: „Ako to robíš?“ ten odpovie: „ChatGPT.“ Iba vloží esemesku do systému a pošle odpoveď. Stan sa najprv zdráha, ale nedokáže odolať spoločenskému tlaku.

Onedlho už posiela odpovede z ChatGPT bez toho, aby si čo i len pozrel telefón. Nanešťastie sa mu v esemeskách, ktoré nečítal, Wendy zverí s vážnymi vecami. ChatGPT odpovedal, a keďže je robený tak, aby vyhovel človeku, ktorý vkladá informácie, dostávala k svojmu problému veľmi chápavé správy, akurát nie od neho. Netuší, s čím sa mu zverila, ale nemôže jej to povedať.

Toto je čudná a nevyslovená realita o ChatGPT: nato, aby fungoval, musí jeho úloha zostať skrytá. Ilúzia ľudského prvku sa musí uchovať, inak sa ľudia urazia.

ChatGPT je smutná ilúzia ľudskej komunikácie, ktorá nikoho nespája, podobne ako moderné sociálne siete vytvárajú ilúziu rozumnej diskusie. Vzájomné bezduché odsudzovanie nie je diskusia. No vzhľadom na tieto posledné udalosti navrhujem, aby sme nechali ChatGPT vytvárať všetky správy, písať všetky maily, odpovedať na ne a hádať sa s inými robotmi ChatGPT na sociálnych sieťach.

Takto sa my, ľudia, oslobodíme od nezmyselnej straty času a môžeme sa spoločne naobedovať či porozprávať o skutočných veciach, na ktorých záleží.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšou knihou je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.