Zo života mamy Aj cesta môže byť cieľ 

Čo najskôr nakladá umývačku riadu, aby už mohla ísť navariť obed. Rýchlo sa snaží s deťmi umyť zuby, len aby už mohli ísť do postele. V sprche trávi zásadne čo najkratší čas, len aby sa mohla ísť znova venovať domácnosti. Veru, dalo by sa dlho pokračovať.

Poviem vám na rovinu. Ten pocit poznám veľmi dobre. V kategórii „mamy ponáhľačky“ zaujímam jednoznačne popredné miesto.

Neviem ako pre vás, ale pre mňa bola spomínaná sprcha vždy len povinnou jazdou. Nikdy som si ju nevedela poriadne užiť. Je predsa toľko dôležitejších vecí.

Polhodina len pre seba

Pred pár mesiacmi som dostala chuť dať si sprchu, počas ktorej si naozaj oddýchnem. Deti boli na historicky prvej narodeninovej oslave svojej najlepšej kamarátky. Najmladšia dcéra spala a ja som mala uprataný celý byt. Ideálnejší čas na relax v sprche si neviem predstaviť.

Vošla som do vane, pustila som si príjemnú vlažnú vodu a vtom prišiel ten nečakaný pocit... Nebolo to však uvoľnenie. Pocítila som vnútorné napätie. Veď je predsa toľko dôležitejších vecí...

V tej chvíli mi napadla myšlienka: „Prestav si, že táto polhodina neexistuje. Že deň má len dvadsaťtri a pol hodín. Neexistuje vo svete upratovanie, neexistuje vo svete tvojho manžela, neexistuje vo svete tvojich detí. Je len tvoja. A ty môžeš pokojne odpočítavať. Lebo táto polhodina v skutočnosti pre nikoho iného a nič iné neexistuje.“ 

Nešlo mi to vôbec ľahko, no postupne som sa uvoľnila a v tej sprche som si naozaj oddýchla. 

Zo života mamy O materských dilemách alebo kde je vlastne pravda

Marika Komendová

Mama hľadajúca pravdu sa vydávava na svoju vlastnú cestu. Cestu, ktorá nie vždy bude napĺňať výchovné ideály.

Táto skúsenosť mi pripomenula zážitok, ktorý mi raz vyrozprával môj manžel. Skupina mužov, otcov z nášho mesta, bola spolu na pobyte v trapistickom kláštore. Okrem modlitby venovali veľa času aj manuálnej práci.

V istej chvíli prišiel rehoľník k chlapom a povedal im, že práca sa končí a nasleduje modlitba. Jeden z účastníkov pobytu potreboval vziať už len zopár kúskov dreva, presunúť ich na iné miesto a práca by bola dokončená. Trvalo by to možno dve alebo tri minúty. Rehoľník však nesúhlasil. Tie tri minúty už totiž neexistovali. Vo svete práce nie. Patrili modlitbe. 

I cesta může být cíl

Spomínam si, ako som bola prednedávnom so svojou štvorročnou dcérou v kúpeľni. Od dlhoočakávaného momentu, keď po namáhavom dni pôjdu deti konečne do postele a ja si budem môcť aspoň na chvíľu urobiť čas pre seba, nás delila už len jedna povinnosť. Umytie zubov.

Eli si, s pokojom Angličana, brala do rúk zubnú pastu a pritom si pospevovala svoje obľúbené Mirove Zúbky. Ja som tam, naopak, netrpezlivo prešľapovala z nohy na nohu a nemohla som sa dočkať, kedy bude po tom. Vtom sa ma opýtala: „Mami, zaspievame si spolu?“

Čo vám budem hovoriť, pred očami som už mala svoj pohár teplého čaju, ktorý si večer v pokoji vypijem, a spievanie bolo to posledné, na čo som mala v tej chvíli chuť. Začala som byť nervózna a chcela som jej povedať, že spievať budeme inokedy a nech sa s tými zubami poponáhľa.

Chvíle čakania, napríklad v obchode pri pokladni, môžeme mať vlastne radi, lebo sa dajú využiť na modlitbu či iné užitočné myšlienky. A možno len tak na oddych.Zdieľať

Vtom mi napadla veta zo známej českej piesne: „I cesta může být cíl.“ Zrazu som si uvedomila, že je na mne, ako sa k tej situácii postavím. Buď budem ďalej nervózne prešľapovať a dcére dám patrične najavo, že na zábavu už nie je čas, alebo si ten čas umývania zubov spolu užijeme.

A tak som sa na ňu milo usmiala a pustila sa do práce, spievajúc pritom jej obľúbené Zúbky. Bola to pre nás obe naozaj veľmi pekná chvíľa. 

Znie to tak romanticky, že? Počas dňa je však toľko povinností, ktoré musíme splniť, kým sa dostane k svojmu vytúženému večernému čaju či poháru vína, že keby sme mali zakaždým okolo nich robiť také „caviky“, nestihli by sme z nich ani polovicu. A to je pravda.

Nie každý deň je nedeľa a nie každá chvíľa musí byť čarovná. Priznám sa vám však, že odvtedy mi tá veta z piesne napadla už mnoho ráz a zakaždým ma zastavila, upokojila a pomohla mi vidieť zmysel aj v činnostiach, ktoré som dovtedy považovala za nutné povinnosti. 

Každá chvíľa života má rovnakú cenu

Pred pár dňami som narazila na zaujímavý podcast od projektu Na každom záleží. Moderátor v ňom hovoril s českým biskupom Cirkvi československej husitskej Jurajom Jordánom Dovalom. Pre mňa, ako „mamu ponáhľačku“, bolo úplne zlomové počúvať o tom, že každá chvíľa môjho života má rovnakú cenu. Bez ohľadu na to, či práve umývam špinavý riad, alebo pracujem v projekte na záchranu svetového mieru.

Že každá minúta môjho života je rovnako dôležitá a hodnotná. Že chvíle čakania, napríklad v obchode pri pokladni, môžeme mať vlastne radi, lebo sa dajú využiť na modlitbu či iné užitočné myšlienky. A možno len tak na oddych. 

Zo života mamy Ako sa z hypersenzitívnej mamy stala učiteľka v škôlke

Marika Komendová

Ďakujem, že žijem v dobe, keď si môžem svoje povolanie slobodne vybrať bez ohľadu na to, čo mám na svojom diplome z vysokej školy.

Premýšľam, že sa vlastne vôbec nemám kam poháňať. Lebo práve táto chvíľa, ktorú teraz prežívam, je rovnako dôležitá ako každá iná. A ja viem, že zostupovanie z popredných priečok v kategórii „mama ponáhľačka“ bude dlhý proces. Možno aj celoživotný.

Že sa počas neho budem ešte tisíckrát nervózne ponáhľať a stále nanovo sa musieť k dôležitosti prítomného okamihu vracať. No viem, že ten proces je dôležitý. Rovnako ako chvíľa, keď si budem večer umývať zuby so svojou štvorročnou dcérou. 

A tak dnes celý deň trénujem nový zúbkový hit. Držte mi palce, nech ma moje povinnosti nezavalia a ja pritom nezabudnem na dôležitosť tej chvíle, keď si moja dcéra bude chcieť so mnou počas večerného finále zaspievať.

Ten teplý čaj tam na mňa predsa len pár minút počká.