„Premýšľaj, či chceš mať tri deti alebo tridsať, a podľa toho si vyber svoje povolanie.“ Povedal raz jeden kňaz pri rozhovore mojej mame. Veru, je to pravda. Dnes som sa len utvrdila v tom, že učiteľka v materskej škole zo mňa nikdy nebude. O to viac obdivujem mamy, ktoré sa pre toto povolanie rozhodli.

Moja mama sa nakoniec stala zdravotnou sestrou na detskom oddelení. Okrem svojich troch detí mala preto denne desiatky ďalších. Zažila noci, keď musela okúpať trinásť batoliat. Neviem si to ani len predstaviť. Pre ňu to však aj tak bolo povolanie jej snov.

Dnes sme s mojimi dievčatami strávili spoločných pár hodín v škôlke. Deti sa fotili na tablo a ja som ich čakala v šatni. V istej chvíli sa na mňa nahrnulo asi pätnásť škôlkarov, ktorí sa práve chystali na ihrisko. Keďže si pani učiteľka potrebovala ešte odbehnúť, na pár minút ich nechala so mnou. V tej chvíli sa oči v priemere štvorročných malých živlov uprene zahľadeli na mňa. Zrazu som sa pre ne stala pani učiteľkou ja. Po chvíli spustili: „Mám sa prezliecť do teplákov?“ „Kde mám topánky?“ „Neviem nájsť svoje pančušky…“

Moja hypersenzitívna hlava sa nafúkla ako balón. Tri minúty s pätnástimi deťmi som, samozrejme, nemala problém zvládnuť. Ak si však predstavím, že by som v tomto povolaní mala stráviť osem hodín denne, myslím si, že by mi tá hlava postupne možno aj „praskla“. Zvládla som to statočne. Deti síce oblečené neboli, ale o pár minút prišli naše skvelé učiteľky a všetko dopadlo podľa plánov. 

Zo škôlky sme sa vybrali k babičke, kde som si okrem jej chutného obeda mohla vychutnať aj niekoľko divadelných predstavení v podaní mojich dcér. Nasledovala rodinná návšteva zubárky. Okrem preventívnej prehliadky stihli dievčatá absolvovať aj exkurziu v zubnej ambulancii. Samozrejme, chceli si všetko chytiť do ruky a ohmatať. Čo vám poviem, bolo nám veselo. Keď sa ma lekárka opýtala, ako to s tromi deťmi zvládam, pousmiala som sa a povedala som: „S Božou pomocou.“ Bol to veľmi pekný, no zároveň vyčerpávajúci deň. 

Je deväť hodín večer. Deti práve zaspali. Varím si medovkový čaj, vypínam všetky zvuky v domácnosti a začínam v tichu premýšľať a písať. Aj keď roky strávené v školstve boli pre mňa obohacujúce, dnes viem, že sa tam už nevrátim. Napriek tomu, že som päť rokov študovala pedagogiku. Budem vďačná, keď sa mi podarí vychovať svojich troch milovaných potomkov. A ďakujem, že žijem v dobe, keď si môžem svoje povolanie slobodne vybrať bez ohľadu na to, čo mám na svojom diplome z vysokej školy. Tak ešte pár rôčkov na materskej a môžem sa pustiť do hľadania. Dovtedy si budem v pokoji užívať chvíle ticha pri medovkovom čaji a písaní týchto riadkov. A recitovať, vlastne parafrázovať pri tom slová maestra Goetheho: „Postoj, chvíľa“, si krátka, ale zato krásna.