Bratislavské Hanusove dni Festival, na ktorý môžeme byť hrdí

Hoci sú Hanusove dni katolícky festival, pozná ho aj širšia verejnosť. Dnes je to už relevantný kultúrny a akademický festival, ktorý už má svoje meno a miesto na mape bratislavského občianskeho života. Tento rok sa konal jeho dvanásty ročník.

Festival od roku 2012 organizuje Spoločenstvo Ladislava Hanusa, katolícke akademické spoločenstvo pomenované po kňazovi a filozofovi pôsobiacom v dvadsiatom storočí. Od roku 2016 sa každoročne koná aj košická verzia festivalu.

Silné mená

Hlavnými ťahúňmi festivalu sú každoročne najmä zahraniční hostia, obvykle populárni konzervatívni literáti a rečníci. Ani tento rok to nebolo inak – hlavnou hviezdou dvanásteho ročníka bol americký teológ a spisovateľ Scott Hahn s manželkou Kimberly. Obaja konvertovali z protestantizmu na katolícku vieru a venujú sa evanjelizácii.

Stretli sa na diskusii s Thomasom Josephom Whiteom, americkým kňazom, teológom a rektorom Pápežskej univerzity svätého Tomáša Akvinského (Angelicum), na diskusii o evanjelizácii, no mali aj samostatné prednášky v Univerzitnom pastoračnom centre.

Diskusia Hahnovcov s Thomasom Whiteom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Scott Hahn bol jednoznačne najväčším lákadlom tohto ročníka festivalu, čo bolo vidieť aj na počte účastníkov. Podobná účasť bola asi len na politickej diskusii, na ktorej sa zúčastnili Anna Záborská, Eduard Heger, Milan Krajniak a Milan Majerský.

Medzi ďalších zahraničných hostí patrili britský ľudskoprávny aktivista Benedict Rogers, český filozof Petr Dvořák či pražský arcibiskup Jan Graubner. V diskusnom dueli o ľudských právach v čase ideologickej polarizácie sa stretli aj bulharský politológ Ivan Krastev s poľským filozofom Ryszardom Legutkom.

Tieto podujatia boli z hľadiska návštevnosti o čosi menej úspešné, no žiadna nebola prepadákom. Je to však ukážka toho, že zahraničný hosť, hoci možno ide o uznávanú autoritu na nejakú problematiku, nie je zárukou vysokého záujmu zo strany verejnosti. Obzvlášť duel Krasteva s Legutkom, od ktorého boli všeobecne vysoké očakávania, bol v niečom až priveľmi odťažitý a nezáživný.

Obaja diskutéri sa zhodli na tom, že ľudské práva sú sociálny konštrukt, čo Legutko vidí ako problém – hovoril o „vákuozite“ ľudských práv, ktoré by radšej nahradil morálnymi princípmi či zásadami. O čosi presvedčivejší bol v obhajobe ľudských práv Ivan Krastev, ktorý však miestami diskusiu zľahčoval a obracal na humor na úkor jasnejších odpovedí.

Napríklad na jasnú otázku od diváka, ako sa dá rozlíšiť, čo už je ľudské právo a čo ešte nie, Krastev odpovedal bonmotom, že s ľudskými právami je to ako s pornografiou: pozriete sa a viete. Na ďalšiu otázku, ktorá sa pýtala na podstatu toho, čo je človek, zasa Krastev s úsmevom odpovedal, že človek je to, čo má ľudské práva.

Diskusia Ryszarda Legutka s Ivanom Krastevom. Foto: Bratislavské Hanusove dni

Osobné svedectvá, no aj veľa abstraktna

Nosnou témou tohto ročníka boli konverzie – široká téma, ktorá zahŕňa všeličo a organizátori ju chopili jednak ako evanjelizáciu, jednak ako úpadok od viery: sekularizáciu. Väčšina podujatí sa naozaj okolo týchto tém točila, čo však vo výsledku pôsobilo trochu monotematicky. Jedna z diskusií sa volala Ako obrátiť svet?, iná Ako osloviť svet a nestratiť seba.

Priveľa diskusií malo až príliš abstraktný obsah a pôsobili trochu odtrhnuto od bežného života. Hoci sa často dobre počúvali, chýbal akýsi ich záver. Niečo konkrétne, čo by si divák mohol odniesť a začať aplikovať. Na otázku, ako konkrétne evanjelizovať, často zaznievala odpoveď, že príkladom svojho života. Lenže to všetci už dobre vieme.

Ak niekto z návštevníkov čakal, že dostane konkrétnejší návod, možno odchádzal sklamaný. Ale možno práve motivovaný. Lebo toto sa viacerým diskusiám nedá uprieť: mali povzbudzujúci a presviedčajúci charakter, nechýbali mnohé osobné svedectvá.

Silnou bola diskusia publicistky Kataríny Šedivej s komikom a scenáristom Tomášom Hudákom. Obaja opustili vieru, no Šedivá ju opäť našla. Jej slová o peripetiách, ktorými si prešla, a jej obrátení mnohým vtisli slzy do očí.

Silných príbehov bolo na týchto BHD viac. Ľudia to majú radi a je to prirodzené, lebo sme emotívne a sociálne bytosti. No vzhľadom na to, že Hanusove dni sú akademický festival, žiadalo si to zabrnkať aj na ich racionálnu strunu.

Katarína Šedivá a moderátor Samuel Trizuljak. Foto: Bratislavské Hanusove dni

Čo chýbalo

Na tomto ročníku chýbali témy, ktoré by sa držali pri zemi. Neriešili sa problémy, ktoré sú na tepe dňa a trápia bežných obyvateľov. Pýtala sa aspoň jedna ekonomická diskusia či prednáška – ľudí trápia vysoké ceny energií, potravín a najmä mladých aj vysoké ceny bytov. Diskusie to síce nevyriešia, ale môžu im pomôcť tieto problémy lepšie zvládať či sa pripraviť na to, čo môže prísť.

Vyslovene chýbala aj diskusia o téme, ktorá má na súčasnej kríze najväčší podiel, a to vojna na Ukrajine. V programe bola iba jedna zahraničnopolitická téma – o ľudských právach v Číne. Áno, aj to je dôležité, ale v kontexte, keď u našich susedov prebieha vojna, sa patrilo venovať aj tomuto pálčivému problému.

No nie v duchu, či za vojnu môže Rusko alebo NATO, respektíve Amerika, ale v duchu, aké možné scenáre nás čakajú a čo môžeme viac urobiť pre to, aby sa Ukrajina ubránila.

Napokon, na konzervatívnom festivale by sa žiadala aj diskusia o smerovaní Európskej únie. Dôvera v európske inštitúcie je nízka a sú to nielen konzervatívci, ktorí sa pozerajú na niektoré politiky, ktoré únia tlačí, s pochybnosťami. Ak sa kritická väčšina na Slovensku odkloní od prozápadného smerovania krajiny, bude to mať neblahé dôsledky. Aj preto sa o týchto veciach treba rozprávať.

Juraj Šúst, predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa, si tento rozmer uvedomuje. „Dramaturgia je vždy prienikom prianí a toho, čo sa podarí,“ vyjadril sa pre Postoj. „Chceli sme aj diskusiu o Ukrajine, ale hostia to napokon odvolali a už sa nám to nepodarilo zorganizovať. Čiastočne je to však asi aj tým, že ľudia v našom dramaturgickom tíme tento rok viac inklinovali k nadčasovejším témam,“ vysvetlil.

Výnimočný úkaz

Na konkrétne a aktuálne témy priamo reflektovala diskusia o feminizme a inkluzívnom jazyku či debata o konverzii kostolov na profánne priestory. Je to dôležitá téma, s ktorou sme aj na Slovensku konfrontovaní najmä vo vymierajúcich dedinách, no možno očakávať, že s postupujúcou sekularizáciou bude takýchto kostolov či kaplniek pribúdať. Treba sa preto rozprávať, ako ich konvertovať správne, aby sa z nich nestávali plavárne, skejtparky, byty či hotely, ako je to v niektorých prípadoch na Západe.

Diskusia o feminizme, rodovej rovnosti a inkluzívnom jazyku

Mnohí návštevníci si pochvaľovali aj kultúrny a duchovný program – okrem adorácie a omše celebrovanej otcom Whiteom si návštevníci mohli pozrieť divadelné predstavenie, komentovanú prehliadku výstavy rodiny Trizuljakovcov či vypočuť koncert. V priestoroch Galerie Statua v Pálffyho paláci, kde sa festival konal, boli vystavené aj umelecké diela.

Dvanásty ročník Bratislavských Hanusových dní priniesol zaujímavé mená a silný program – dohromady sa konalo dvadsaťtri podujatí, kým minulý rok ich bolo jedenásť. Podľa informácií od manažérky Hanusových dní Rebeky Lukáčovej sa na tohtoročnom festivale zúčastnilo okolo 2200 návštevníkov. Vlani to bolo o sedemsto menej.

Šúst na tomto ročníku obzvlášť vyzdvihol umelecké podujatia. „Teší ma, že sa nám tento rok podarilo okrem akademickosti, ktorá bola na veľmi vysokej úrovni, spojiť festival aj s estetikou a umením,“ vyjadril sa.

„Prítomná tu teda bola aj pravda, aj krása. Mali sme nové formáty, napríklad autorské divadlo, hoci sme nemali na to žiadny grant, no urobili sme to z lásky k umeniu,“ uzavrel Šúst.

A ako to býva na Hanusových dňoch každý rok, azda tým najcennejším, čo tento festival prináša, je priestor na nespočetné stretnutia s aktívnymi a inšpiratívnymi ľuďmi, intelektuálmi rôznych vekových kategórií, politikmi či umelcami. Komunita, ktorá Hanusove dni tvorí a stretáva sa okolo nich, je výnimočný úkaz.

Hanusova terasa. Foto: Bratislavské Hanusove dni

Hmotným dôkazom toho bola Hanusova terasa, ktorú mali na starosti študenti končiaceho ročníka formačno-akademického programu Spoločenstva Ladislava Hanusa. Táto terasa bola priestorom, kde sa návštevníci mohli občerstviť, kúpiť si knihy, časopis Verbum a iné drobnosti. Každý večer tu prebiehali desiatky stretnutí a debát.

Hanusove dni sú skrátka podujatím, na ktorom sa každoročne stretáva to najlepšie, čo v slovenskom konzervativizme máme. A to nie je nič všedné. Je to vzácny festival, na ktorý môžeme byť hrdí.