Rok pred eurovoľbami Vzostup zažíva pravica, EPP sa od socialistov možno obráti ku konzervatívcom

Voľby do Európskeho parlamentu sa síce uskutočnia až o rok, v dňoch 6. až 9. júna 2024, ale pohyby na európskej politickej scéne sa už začali. Jednotlivé frakcie už zvolávajú prvé volebné kongresy, novovzniknuté strany v jednotlivých štátoch sa snažia začleniť do niektorej z veľkých paneurópskych strán a postupne sa začína uvažovať o rozdelení najvyšších postov. 

Ako vyzerá súčasná politická scéna a zachová sa status quo vlády ľudovcov, socialistov a liberálov?

Systém Spitzenkandidátov môže dostať klinec do rakvy

Asi málokto si už dnes spomenie na toľko oslavovanú Konferenciu o budúcnosti Európy, ktorá sa ukončila v roku 2022 a mala byť priestorom na hlbokú zmenu fungovania EÚ. Vzišli z nej viaceré veľmi odvážne návrhy, záverečná správa napríklad odporúča vznik transnacionálnych kandidačných listín, v rámci ktorých by občania nevolili strany na úrovni štátu, ale celoeurópske kandidátky paneurópskych strán. Záverečná správa rovnako navrhuje priamu voľbu prezidenta Európskej komisie a harmonizáciu volebných pravidiel vo všetkých štátoch.

Nič z tohto s takmer istotou nebude súčasťou eurovolieb v roku 2024. Európsky parlament iba nedávno schválil navýšenie počtu europoslancov o 11 (Slovensko by malo mať o jedného viac) a už pred rokom potvrdil vznik transnacionálnych kandidátok, cez ktoré by sa volilo 28 poslancov. Avšak proti transnacionálnym kandidátkam tvrdo vystupujú členské štáty, mnohé to považujú za posun k federácii a tento návrh nemá šancu prejsť. Koniec koncov, záujem a účasť v eurovoľbách sú vo väčšine štátov výrazne nižšie ako v ktorýchkoľvek iných voľbách (na Slovensku 22,7 percenta v roku 2019) a občania majú problém poznať svojich vlastných europoslancov, nieto ešte politikov z úplne iných krajín.

Aj z týchto dôvodov budú tieto voľby rovnaké ako tie predošlé v roku 2019 – každá krajina bude mať svoje pravidlá a z Konferencie o budúcnosti Európy sa neaplikuje nič.

Čo sa týka systému Spitzenkandidátov, ten môže dostať klinec do rakvy. Jeho podstatou je, že paneurópske strany si zvolia svojho vedúceho kandidáta na predsedu Európskej komisie a v prípade ich výhry mu táto funkcia pripadne. EÚ to dodáva určitú demokratickú úroveň, keďže pokiaľ napríklad niekto na Slovensku hlasuje za KDH, ktoré je členom Európskej ľudovej strany (EPP), hlasuje zároveň aj za konkrétneho kandidáta na predsedu Komisie.

Aj keby strany navrhli vlastného kandidáta na šéfa eurokomisie, zďaleka najväčšiu šancu má von der Leyenová. Získa totiž podporu nemeckej vlády, ktorá vie, že iný Nemec by bol len radovým eurokomisárom.

Avšak už v roku 2019, v ktorom EPP získala najviac kresiel a predsedom sa mal stať jej kandidát Manfred Weber, sa toto pravidlo porušilo a predsedníčkou sa stala Ursula von der Leyenová, ktorá v eurovoľbách ani nekandidovala.

Nie je vôbec jasné, či všetky strany navrhnú svojich Spitzenkandidátov, zatiaľ sa k tomu zaviazali iba Zelení. Aj keby sa tak stalo, zďaleka najväčšiu šancu má von der Leyenová, pokiaľ sa bude uchádzať o znovuzvolenie. Podľa neoficiálnych správ má podporu nielen od EPP, ale dokonca aj od súčasnej nemeckej socialisticko-zeleno-liberálnej vlády. V Nemecku si totiž uvedomujú, že je výhodné mať na čele Komisie Nemku a pri akomkoľvek inom kandidátovi by sa museli uspokojiť iba s pozíciou radového eurokomisára.

Na významné pozície budú chcieť dostať svojich ľudí aj ďalší európski lídri na čele s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Pri takomto nastavení sa najvyššie posty pravdepodobne budú znova rozdeľovať nielen podľa výsledkov eurovolieb, ale veľmi výraznú úlohu budú hrať zákulisné rokovania Európskej rady, podobne ako v roku 2019.

Posilnenie pravice

Rok pred voľbami to vyzerá na výrazné posilnenie pravice a na ohrozenie súčasného statusu quo, teda väčšiny, ktorú tvoria ľudovci, socialisti a liberáli. Do roku 2019 stačili dlhé roky na zloženie väčšiny iba socialisti s ľudovcami, ešte v roku 2014 získali 412 kresiel zo 751. Ich sila však postupne upadá a v roku 2019 už na väčšinu potrebovali aj liberálov. Táto koalícia v súčasnom parlamente vládne so 432 poslancami zo 705 (absolútna väčšina je 353 poslancov).

Keď sa však pozrieme na posledné agregované predvolebné prieskumy, EuropeElects predpovedá tejto koalícii 395 kresiel a portál Politico už iba 383 kresiel. To je síce stále absolútna väčšina, ale tieto tri formácie v prieskumoch oproti minulým voľbám stratili 40 až 50 poslancov. Otvára sa teda príležitosť pre ďalšie európske strany, a ako ukazujú prieskumy v jednotlivých krajinách, konzervatívne a pravicové zoskupenia rastú po celej Európe.

Prognóza zisku poslaneckých kresiel vo voľbách do Európskeho parlamentu podľa prieskumov verejnej mienky z mája 2023. Zdroj: EuropeElects

Najvýznamnejší je vzostup frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR), ktorá združuje strany ako Bratia Talianska súčasnej talianskej premiérky Giorgie Meloniovej, Švédski demokrati, španielsku stranu VOX či poľskú stranu Právo a spravodlivosť. Práve táto frakcia môže byť jadrom posilnenia pravice v Európe, v nasledujúcich voľbách to vyzerá na ich súboj o tretie miesto s liberálmi. Zaujímavé je, že po posledných voľbách v roku 2019 bola ECR až šiestou najväčšou a vôbec to nevyzeralo na jej masívny rast. V poslednom období sa však mnohé zmenilo a v Európe vznikol nový tlak na vytváranie konzervatívnych a pravicových vlád.

Frakcia Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR) môže byť jadrom posilnenia pravice v Európe, v nasledujúcich voľbách to vyzerá na ich súboj o tretie miesto s liberálmi.

Kým v minulosti sa v Európe na národnej úrovni často striedali ľudovci, socialisti a liberáli, resp. sa vytvárali veľké koalície, za posledný rok a pol získali silné zastúpenie v parlamentoch viaceré konzervatívne, pravicové a niekedy až krajne pravicové strany. Ich rastúca sila prinútila centristickejších stredopravých ľudovcov tvoriť vlády s týmito stranami, čo prekresľuje európsku politickú mapu. Socialisti a zelení už nazývajú tento fenomén „melonizáciou“ podľa najznámejšieho príkladu takéhoto spojenia – talianskej vlády Giorgie Meloniovej.

Jej strana Bratia Talianska, ktorá je členom ECR, sa dokázala dostať za posledný rok a pol zo 16-percentnej podpory na súčasných 29 percent. Giorgia Meloniová vládne spolu so stranou Forza Italia nedávno zosnulého Silvia Berlusconiho, ktorá je členom EPP, a so stranou Lega Mattea Salviniho, ktorá je členom ešte pravicovejšej eurostrany Identita a demokracia. Toto spojenie by bolo dlho nemysliteľné, avšak v súčasnosti slúži ako vzor pre ďalšie krajiny. Na podobnom princípe zjednotenia pravice je založená aj súčasná švédska vláda a od začiatku júna už aj fínska. Namiesto vytvárania koalície veľmi nesúrodých strán vzniká veľmi jasná pravicová a konzervatívna vláda.

Ďalšie na rade môže byť Španielsko, kde sa v júli uskutočnia predčasné voľby. Tie by mala podľa prieskumov vyhrať stredopravá strana Partido Popular (Ľudová strana), ktorá patrí k EPP, ale na vládnutie bude potrebovať jasne konzervatívnu a pravicovú stranu VOX. Tieto dve strany si už spoluprácu vyskúšali na regionálnej a miestnej úrovni, kde nedávno aj výrazne uspeli vo voľbách, a to, čo bolo ešte pred pár rokmi ťažko mysliteľné, môže byť už v lete realitou.  

Pretlačili eutanáziu, uvoľnili tranzície i potratyŠpanielov už ľavicová agenda nebaví, dopyt je po pravici

Kristína Votrubová

Pohyby vo Francúzsku

Významný vplyv na celkový výsledok eurovolieb bude mať Francúzsko, ktoré má až 79 europoslancov. Je ťažké robiť predikcie, pretože krajina zažíva aj pre protesty proti dôchodkovej reforme veľmi turbulentné obdobie. Zároveň sú eurovoľby jediné, v ktorých môžu Francúzi voliť podľa svojho presvedčenia a nie strategicky. V miestnych, regionálnych a aj parlamentných voľbách totiž majú dvojkolový väčšinový systém, ktorý vyhovuje mainstreamovým stranám, ale v eurovoľbách využívajú pomerný. Práve preto sa množstvo strán, ktoré nie sú úspešné v iných voľbách, snaží v týchto preraziť.

To, že liberáli v Európskom parlamente majú v súčasnosti 100 europoslancov, je hlavne zásluhou Macrona, ktorého strana získala v posledných eurovoľbách vo Francúzsku až 23 mandátov. Od výsledku jeho strany bude výrazne závisieť, či zostanú treťou najväčšou stranou. Francúzsky prezident je však momentálne extrémne nepopulárny (spokojných je s ním menej ako 30 percent voličov) a podpora jeho strany z mesiaca na mesiac klesá, v eurovoľbách by podľa prieskumov momentálne získala 17 mandátov.

Od vývoja vo Francúzsku však bude výrazne závisieť aj sila ľavicových a pravicových skupín. Pred poslednými parlamentnými voľbami v júni 2022 sa celá ľavica od komunistov až po zelených spojila a dosiahla dobrý výsledok. Teraz sa však už niekoľko mesiacov háda a nevie sa zhodnúť, či má ísť ako koalícia aj do eurovolieb. Kým vodca tohto zoskupenia, radikálny ľavičiar Jean Luc Mélenchon, je za spojenie, socialisti a zelení chcú ísť samostatne. V posledných eurovoľbách sa komunisti nedostali cez 5-percentnú hranicu a socialisti prešli len veľmi tesne, počet ľavicových poslancov bude preto významným spôsobom závisieť od toho, ako spájanie nakoniec dopadne.

Veľmi zaujímavý je pohľad na pravicu vo Francúzsku. Národné zhromaždenie Marine Le Penovej zatiaľ jednoznačne kráča po víťazstvo, aj preto, že pomerný systém týchto volieb jej veľmi vyhovuje. Strane však chýbajú silnejší európski spojenci a jej frakcia Identita a demokracia zatiaľ stráca europoslancov v prospech ECR.

Kandidátku francúzskych Republikánov zrejme povedie charizmatický mladý konzervatívec François-Xavier Bellamy. Väčší zisk môže získať aj strana Érica Zemmoura, pravdepodobne na čele s Marion Maréchal Le Penovou.

U stredopravých Republikánov (členov EPP) sa hovorí o tom, že kandidátku znovu povedie charizmatický mladý konzervatívec François-Xavier Bellamy. Je jedným z najvýnimočnejších francúzskych politikov. Vyštudoval prestížne školy ako École normale supérieure a Cambridge a dlhé roky vedie populárny filozofický seminár pre širokú verejnosť, ktorý každý mesiac láka stovky ľudí a rozšíril sa do celého Francúzska. Zaujímavé na ňom je, že popri silnej podpore Ukrajiny a veľmi odbornej práci stále zastáva sociálne konzervatívne hodnoty, ktoré sa už ani v jeho strane veľmi nenosia. Niekoľkokrát sa zúčastnil na francúzskom pochode za život (téma interrupcií je vo Francúzsku tabu) a nebojí sa vyjadriť k veľkým bioetickým témam súčasnosti, ako je umelé oplodnenie pre lesbické páry. V súčasnosti je veľkým kritikom nových Macronových návrhov na zavedenie eutanázie.  

Vo Francúzsku je ešte jedna pravicová strana, ktorá bude v týchto voľbách bojovať zo všetkých síl o svoje prežitie. Ide o zoskupenie esejistu a spisovateľa Érica Zemmoura, ktorý kandidoval v posledných prezidentských voľbách. Jeho výsledok a následne aj zisk jeho strany Reconquête v parlamentných voľbách boli síce sklamaním, ale práve eurovoľby sú považované za jeho veľkú príležitosť. Navyše, do čela straníckej kandidátky sa pravdepodobne postaví neter Marine Le Penovej – Marion Maréchal Le Penová, ktorá je medzi konzervatívnymi voličmi veľmi populárna. Reconquête si zároveň teraz hľadá spojencov po celej Európe a je veľmi pravdepodobné, že sa pripojí k rastúcej frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov. Platí tiež, že práve potenciálny úspech Zemmourovej strany by mohol túto frakciu dostať na tretie miesto.

Čo ešte ovplyvní výsledok

Množstvo strán po celej Európe stále nepatrí k žiadnej európskej frakcii. K najvýznamnejším z nich patrí maďarský Fidesz, ktorý sa ešte jasne nevyjadril, ku ktorému pravicovému zoskupeniu sa pridá.

Bude zároveň otázne, či EPP bude užšie spolupracovať s ECR. Mnohí sú tomu naklonení vrátane šéfa EPP Manfreda Webera, ale viacerí iní sú, naopak, veľmi silne proti. Ide predovšetkým o poľskú stranu Občianska platforma (EPP), pre ktorú je strana Právo a spravodlivosť z ECR najväčším nepriateľom. V Poľsku sa zároveň na jeseň tohto roku konajú parlamentné voľby a útoky medzi týmito dvomi stranami iba narastajú. Podobne odmietavo sa k takejto spolupráci vyjadruje aj nemecká CDU/CSU, ktorá by radšej zachovala status quo spolupráce so socialistami a liberálmi. Faktom však zostáva, že pravicové a konzervatívne názory by získali oveľa silnejší hlas, ak by tieto frakcie spolupracovali.

Ukazuje sa, že významné slovo v kampani budú mať tentokrát farmári. Aj napriek tomu, že ide o veľmi malý počet voličov, ich vplyv je značný. V posledných mesiacoch sa tvrdo stavajú proti novým environmentálnym reguláciám Európskej komisie v podobe Green Dealu a v širšom zmysle reprezentujú aj vidiecke a malomestské obyvateľstvo. V Holandsku mesiace trvajú ich protesty proti obmedzeniam využívania dusíkatých hnojív a demonštrácie sa čoskoro môžu rozšíriť aj do iných krajín. EPP a ECR už reagujú na obavy farmárov, kritizujú čoraz väčšie environmentálne regulácie a často hlasujú proti ustanoveniam Green Dealu.