Nová azylová politika EÚ Povinné kvóty nebudú, ale za odmietnutie prevziať utečencov zaplatíme

Po niekoľkohodinovom rokovaní ministrov vnútra členských krajín EÚ sa včera väčšinou hlasov dospelo k dohode o novej podobe azylovej politiky Európskej únie.

Výsledok hlasovania je pomerne jednoznačný: za bolo 21 krajín, proti dve, Poľsko a Maďarsko. Slovensko sa pri hlasovaní zdržalo spolu s Bulharskom, Litvou a Maltou.

Tento výsledok ukazuje, že nové azylové pravidlá sa rodili ťažko. Nešlo len o nesúhlas Poľska či Maďarska, aj medzi ďalšími štátmi prebiehalo tvrdé vzájomné vyjednávanie, v ktorom hlavnú úlohu zohralo Taliansko.

Táto krajina má prirodzený záujem na spoločných pravidlách, keďže z európskych krajín čelí najväčšiemu náporu imigrantov. To je dané nielen geografickou blízkosťou severnej Afriky, ale aj rozsiahlym pobrežím, kam sa migranti snažia dostať prostredníctvom organizovaných prevádzačov, ale aj na vlastnoručne zhotovených plavidlách.

Rýchlejšie rozhodovanie a jednoduchšie vyhosťovanie

Na čom sa teda štáty EÚ dohodli? V prvom rade ide o to, že za žiadateľa o azyl bude pri administrácii zodpovedná krajina, kde prvýkrát o azyl požiadal, či už sa úradom prihlásil dobrovoľne, alebo ho zadržali bezpečnostné zložky.

To znamená, že ak bude v spoločnom informačnom systéme záznam o tom, že konkrétny človek už žiadal o azyl v nejakej krajine EÚ, nebude môcť o azyl požiadať v inej. Mal by sa tým zmierniť problém s tým, že migranti po žiadosti o azyl povedzme v Taliansku, Španielsku či Grécku pokračovali v ceste do vybranej cieľovej krajiny, napríklad do Nemecka alebo Švédska. A v týchto cieľových štátoch chceli využiť tamojší azylový systém.

S tým súvisí aj to, aby sa žiadosti o azyl vybavovali čo najskôr priamo na vonkajších hraniciach EÚ. V prípade žiadateľov z krajín, ktoré nie sú rizikové, by malo prebehnúť expresné administratívne konanie, ktorého výsledkom bude buď priznanie štatútu utečenca, alebo rozhodnutie o repatriácii. Toto rozhodovanie by sa takisto malo zrýchliť.

Pôvodné plány sa rozhodlo blokovať Taliansko, ktoré nesie pravdepodobne najväčšiu záťaž prichádzajúcich migrantov z Afriky. Výmenou za to, že prvá krajina registrácie bude za migranta administratívne zodpovedná 24 mesiacov od podania žiadosti, získalo po kompromisných rokovaniach ústupok v tom, že bude môcť zachytených migrantov ľahšie vracať späť.

A to nielen do krajiny pôvodu. Pôvodne sporný bod sa vyriešil tým, že definíciu bezpečnej tretej krajiny ponecháva dohodnuté znenie dokumentu na samotných členských štátoch. V praxi to znamená, že ak napríklad talianske orgány zamietnu žiadosť o azyl, budú môcť migranta vrátiť do niektorej z krajín severnej Afriky, ak si ju vyhodnotia ako bezpečnú. Nemusí ísť zároveň o krajinu, cez ktorú tento migrant prechádzal.

Popri voľnejších pravidlách repatriácie sa zároveň zavádza aj limit na množstvo žiadostí o azyl, ktoré jednotlivé štáty musia vybaviť, kým budú môcť ostatné štáty požiadať o pomoc. Dohodnutá celoeurópska kapacita je na úrovni 30-tisíc osôb a na jednotlivé krajiny bude prepočítaná podľa toho, koľko žiadostí spracovali, koľko zaznamenali nelegálnych prekročení hraníc a koľko žiadostí odmietli počas trojročného obdobia.

Žiadosť o azyl budú musieť vybaviť do šiestich mesiacov od podania (pôvodný návrh rátal s 15 mesiacmi).

Z hľadiska celoeurópskej situácie tak návrh uľahčuje situáciu najmä krajinám, ktoré trpia najväčším náporom migrantov. Uvoľnením pravidiel repatriácie a skrátením azylového konania zároveň dochádza k zníženiu atraktivity života v azylovom konaní, ktorý je v niektorých štátoch spojený so slušnou úrovňou sociálnej podpory. Malo by to tak odradiť najmä ekonomických migrantov a pomoc by sa mala sústrediť na ľudí, ktorí zo svojich rodných krajín utekajú napríklad pred vojnou.

Čo to znamená pre Slovensko

Taliansko vo svojich podmienkach žiadalo najmä viac solidarity ostatných členských krajín, ktoré netrpia takým náporom migrantov. To sa pretavilo do zriadenia tzv. rezervy solidarity, ktorá zahŕňa prevzatie časti žiadateľov, administratívnu pomoc s vybavovaním žiadostí alebo finančné príspevky na zabezpečenie azylového procesu, ochrany vonkajších hraníc či projektov v krajinách pôvodu migrantov.

Hoci v roku 2015 počas migračnej krízy vznikol tlak na povinné prerozdeľovanie utečencov, aj vďaka odporu krajín V4 a ďalších sa tento mechanizmus v praxi neuplatnil a dnes aj v západoeurópskych krajinách panuje presvedčenie, že tento nástroj by nebol efektívnym riešením problému migrácie na celoeurópskej úrovni.

Ako po rokovaní povedal aj slovenský minister vnútra Ivan Šimko, povinné kvóty sú pre nás naďalej červenou čiarou, ktorá našťastie nebola prekročená. „Pre Slovensko sú niektoré ustanovenia naďalej ťažko akceptovateľné a politicky nepriechodné, a to aj preto, že mandát súčasnej vlády, ktorú tu zastupujem, je limitovaný. Ani úpravy textu nám situáciu nezľahčili, a preto sa zdržiavame hlasovania pri oboch návrhoch,“ dodal Ivan Šimko.

Hoci kvóty sa v praxi nikdy neuplatnili, respektíve dobrovoľne sa uplatňovali len na symbolickej úrovni, stále je platný mechanizmus výpočtu, koľko migrantov by ktorá krajina mala prijať, ak o to požiada štát, ktorý je prvou krajinou vstupu migrantov.

Na základe tohto výpočtu sa tak stanoví aj finančný príspevok. Ten bude znamenať, že ak krajina odmietne fyzicky prijať migranta, mala by to finančne kompenzovať sumou 20-tisíc eur za jednu odmietnutú osobu.

Taliansko však odmietlo, aby tieto príspevky smerovali do jeho rozpočtu, ktorý je vyčlenený na riešenie problému migrácie. Nechce si nechať platiť za to, že sa stane zberným miestom pre migrantov. Ako v rozhovore pre Corriere della Sera povedal taliansky minister vnútra Matteo Piantedossi: „Taliansko verí, že má dôstojnosť zakladajúcej krajiny Únie a nepotrebujeme kompenzáciu v hotovosti, aby sme sa stali miestom, kde sa budú migranti zhromažďovať.“

Namiesto toho tak vznikne fond, ktorý bude spravovať Európska komisia, a tieto peniaze pôjdu podľa vyjadrení predstaviteľov EÚ na riešenie základných príčin migrácie.

Pre Slovensko to znamená, že síce môže naďalej odmietať prijímať migrantov, ktorých hraničné krajiny už nezvládajú, no z tohto odmietnutia sa bude musieť vykúpiť finančnými príspevkami.

Takýto mechanizmus však dôrazne odmietlo Poľsko, ktoré napokon aj hlasovalo proti celému návrhu. Ako uviedol poľský minister vnútra Bartosz Grodecki, Poľsko odmieta platiť „pokuty“ za to, že nedováža ľudí. Poukázal pri tom na fakt, že jeho krajina sa dobrovoľne ujala viac ako milióna vojnových utečencov z Ukrajiny, ktorých vyhnala ruská agresia.

Podobne svoje kapacity ukrajinským utečencom poskytlo a poskytuje aj Slovensko a Česko. Aj Maďarsko, ktoré takisto hlasovalo proti novým migračným pravidlám a ktoré tiež odmieta prispievať vojenskou pomocou pre napadnutú Ukrajinu, poskytuje vojnovým utečencom na svojom území všetku náležitú starostlivosť.

Je to len prvý krok

Nové pravidlá a mechanizmy migračnej a azylovej politiky čaká ešte celý európsky legislatívny proces.

Ten bude predmetom rokovaní s Európskou komisiou aj Európskym parlamentom, jeho znenie sa môže zmeniť tak, že sa pri konečnom hlasovaní členských štátov môže vytvoriť blokačná menšina. Najmä europoslanci z radov ľavice a Zelených nesúhlasia s tým, že sa opustil koncept povinného prerozdeľovania migrantov.

Problém to vyvolalo aj v Nemecku, kde sa časť vládnej strany Zelených kriticky ohradila voči tomu, že Nemecko pristúpilo na talianske návrhy a hlasovalo za kompromis, ktorý obmedzuje prístup migrantov do Európy.

Popri tom však zaznelo oznámenie, že už túto nedeľu sa predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová spolu s talianskou premiérkou Giorgiou Meloniovou a holandským premiérom Markom Ruttem chystajú na návštevu Tuniska. Rokovať budú o podpore (aj finančnej) pre túto krajinu, ktorá sa v poslednom období stala východiskovým bodom, z ktorého vyrážajú utečenci cez Stredozemné more do Európy. Zrejme pôjde o obdobu migračného paktu, ktorý EÚ uzavrela s tureckým prezidentom Erdoğanom.