Konzervativizmus ako rebélia za slobodu Tie skutočne škandalózne slová Vladimíra Šuchu

Pôvodne som nechcel písať o človeku, ktorý sa volá Vladimír Šucha a je zástupcom Európskej komisie na Slovensku; a o jeho nešťastnom výroku. On sa zaň ospravedlnil, v poriadku, vec uzavretá, už nikdy by sa mu to nemalo vyčítať.

Síce svojím výrokom, že Slováci vraj majú vo svojej DNA pokazené chromozómy, ktoré je vraj nutné napraviť, myšlienku Európskej únie a európskej integrácie u mnohých slovenských občanov diskreditoval namiesto toho, aby ju obhajoval a, naopak, Slovákov presvedčoval o tom, že Európska únia a európska integrácia sú v záujme Slovenska – to má vlastne v popise práce –, ale OK, ospravedlnil sa za to.

Takže ten jeho výrok, ktorý bol evidentne hyperbolou, mi nevadí.

Vadí mi však pokrytectvo ľavicových liberálov a progresívcov.

O pánovi Šuchovi mlčia. Keby niekto rovnaký výrok povedal nie o Slovákoch, ale napríklad o Rómoch, išli by sa zblázniť. Keby ho niekto povedal o imigrantoch zo severnej Afriky či Blízkeho východu a k tomu dodal, že je nutné ich dotlačiť k tomu, aby sa civilizovali a kultúrne sa hodili do európskej (belošskej?) civilizácie, internet by explodoval.

Ale nie, keď sa to povie o Slovákoch, tak oni mlčia. Je to klasický prípad toho, čo sir Roger Scruton nazval slovom oikofóbia, nenávisť voči vlastnej spoločnosti. Tou trpí pán Šucha a mnohí liberáli a progresívci.

Ale v poriadku, on sa za svoj výrok ospravedlnil.

Takže som sa tomu nechcel venovať. Potom ma však kolegovia z Postoja presvedčili, aby som si prečítal rozhovor s ním, pánom Šuchom, ktorý urobil mladý redaktor Jakub Lipták.

Rozhovor som si prečítal a dobre som urobil.

Z toho rozhovoru bije do očí niekoľko vecí. Po prvé, odvaha redaktora, ako suverénne kladie otázky mocným tohto sveta. Nemýľme sa, zástupca Európskej komisie v ktorejkoľvek krajine EÚ patrí k mocným tohto sveta.

Čítajte tiež

Vladimír Šucha Moje slová o DNA a chromozómoch boli zneužité, nikoho som nechcel uraziť

Jakub Lipták

Nikto z účastníkov konferencie sa necítil mojím prejavom dotknutý, hovorí v rozhovore vedúci Zastúpenia eurokomisie na Slovensku Vladimír Šucha.

Na Slovensku to tak nemusí vyzerať, ale ľavicový liberalizmus a progresivizmus sú hegemonickými ideológiami súčasného západného sveta. Jeho elity k nim patria, tieto ideológie vyznávajú a sú v ich zajatí.

Konzervatívec je voči nim rebel. Byť konzervatívcom v súčasnosti na Západe znamená byť rebelom. Vidíme to aj na príklade Spojených štátov, ktoré sú vždy v ideologických trendoch desaťročie napred pred Európou. Mladá česká talentovaná konzervatívna autorka Lucie Sulovská rada opakuje prirovnanie, že konzervativizmus je dnes novodobý punk. Byť dnes konzervatívcom je, ako kedysi bolo byť „pankáčom“.

Po druhé, z toho rozhovoru je cítiť strach pána Šuchu. Strach o svoju funkciu a pozíciu, strach nepovedať nič nevhodné, „politicky nekorektné“.

A konečne po tretie – a to je ten dôvod, prečo vlastne tento článok píšem –, ten záver toho rozhovoru, keď pán Šucha z dôvodu konformity voči progresivizmu a strachu z progresivizmu radšej urobil zo seba blbca a povedal, že nie je schopný poznať, kto je muž a kto je žena. Keby na to dal odpoveď, hrozilo by mu totiž, že by naštval ten najradikálnejší výhonok progresivizmu, transgenderových ideologických fanatikov. Preto radšej zo seba urobil blbca.

Pán Šucha, samozrejme, vie, kto je muž a kto je žena; a ako ich môžeme poznať a identifikovať. Každé dieťa staršie než jeden rok to vie. A i dieťa mladšie než rok s úplnou istotou poznáva jednu konkrétnu ženu, svoju mamu.

Ale pán Šucha povie: „Nemyslím, že som kompetentný vyjadrovať sa k takýmto otázkam. Nie som antropológ ani genetik alebo lekár.“

Toto je ten skutočný škandál. Nie ten výrok o pokazených chromozómoch v DNA, ktorý bol len metaforou. Toto je myslené vážne. Toto je na okamžitú demarš.

Odpovedal by pán Šucha na otázku, či vie odlíšiť kohúta od sliepky, slovami, že nie je ornitológ? Alebo capa od kozy výhovorkou, že nie je zoológ? Alebo človeka od šimpanza s tým, že nie je kompetentný, pretože nie je ani antropológ, ani zoológ?

Samozrejme, že nie. Prečo však nám (lživo) tvrdí, že nedokáže rozpoznať, kto je muž a kto je žena? Na to nepotrebuje vysokoškolský titul; stačí prvý týždeň v prvom ročníku materskej škôlky, tam sa to preberá. Chýbal azda na tej hodine?

Kvôli konformite a strachu. Konformite voči progresivizmu a strachu z jeho radikálneho výhonku, ideológie transgender, ktorá nám sugeruje, že vraj (trans)muž môže rodiť a (trans)žena má penis.

Najironickejšie na tom je, že pán Šucha si pravdepodobne neuvedomuje, ako je transgenderová ideológia podvratná voči jeho cieľu rovnosti mužov a žien na všetkých relevantných pozíciách (nehovorím, že ten cieľ je sám správny; ja by som to nechal na slobodných rozhodnutiach, preferenciách a životných voľbách konkrétnych mužov a žien; vôbec mi nevadí, že je viac vysokoškoláčok než vysokoškolákov, a rozhodne by som nezavádzal kvóty pre študentov na vysokých školách a nediskriminoval dievčatá, aj keď ich je viac než chlapcov).

Vadí mu, že niekde je málo žien? Riešenie je rýchle a jednoduché – polovica mužov tam sa označí za transženy. A podľa transgenderovej ideológie, pred ktorou si pán Šucha tak pokorne kľakol na kolená, nikto im nemôže povedať, že to ženy nie sú. Problém je vyriešený.

Ja môžem povedať, že moja predchodkyňa na inštitúte, kde pracujem, ktorú si vážim, bola (cis)žena, ale ja som tiež (trans)žena. Proste sme dve ženy riaditeľky po sebe.

A ak mi niekto povie „Roman, ale ty predsa nie si žena...“, je to bigotný transfób, práve sa dopustil zločinu proti „vývoju“ (degenerácii -RJ) ľudských práv a Martin Šimečka o ňom napíše komentár, že je „proti demokracii“.

Keď som čítal rozhovor s pánom Šuchom, najprv som sa pobavil a zasmial. Ale druhý deň na mňa dopadol smútok, dokonca depresia (pritom nie som melancholik, skôr cynik).

Hovoril som si: „Kvôli tomuto sme robili 17. november? Kvôli tomuto sa odohral 17. november, aby v roku 2023 sa niekto bál povedať, kto je muž a kto je žena?“

V roku 1943 boli ľudia, ktorí neverili ľudáckej ideológii, ale zo strachu či z konformity zdvihli pravicu a zakričali: „Na stráž!“ Aby o päť či desať rokov neskôr skandovali: „My sme mládež nová, mládež Stalinova!“ A o ďalších pätnásť rokov neskôr, v roku 1968, prisahali „s Dubčekom stojím a padám!“, aby o päť rokov neskôr z nich boli veľkí normalizátori. Samozrejme, v roku 1988 obhajovali perestrojku, aby sa o päť rokov neskôr podkladali Mečiarovi. A tak ďalej.

Preto bol 17. november, aby sa vysoký európsky úradník bál povedať, kto je muž a kto žena? Natoľko ľpie na svojej funkcii? Stojí mu to za to?

Gilbert Keith Chesterton písal, že príde doba, keď skutočnou odvahou bude obhajovať tie najsamozrejmejšie, najnormálnejšie veci.

Tá doba je tu.

Naši slovenskí ľavicoví liberáli a progresívci sa dopúšťajú jedného fatálneho, osudného omylu historicizmu. Omylu, ktorý má svoje korene u Hegela a Marxa: podľa nich vraj dejiny nutne smerujú k určitému dopredu danému cieľu, ktorý je dobrý. Preto si myslia, že Slovensko musí nutne vo všetkom nasledovať západnú Európu; stať sa kultúrne, morálne i politicky Beneluxom.

To je absurdná myšlienka. To je to isté, ako keby ste Kalifornčanom povedali, že sa musia stať Texasanmi; či Texasanom, že Texas musí vo všetkom nasledovať Kaliforniu. Radšej to v Texase nehovorte, ak nechcete prísť k úrazu... Či k niečomu horšiemu...

Áno, my – alebo teda ja, aby som hovoril iba za seba, nie za druhých – sme chceli po novembri 1989 to, aby sa Česko a Slovensko priblížili k západnej Európe, aby sme nasledovali jej príklad a stali sa normálnymi, slobodnými krajinami.

Žiadny Mečiar.

Lenže vtedy sme pod Západom rozumeli Západ 80. a 90. rokov 20. storočia, Západ Reagana a Busha, Thatcherovej a Kohla, Mitteranda a, áno, aj Billa Clintona, aj keď to bol veľký fagan, ktorý trpel satyriázou a nedokázal si na nohaviciach nechať zips zapnutý.

Vtedy bol Západ normálny a slobodný. Dnes sú jeho elity v zajatí dogmatickej, netolerantnej a voči slobode nepriateľskej ideológie progresivizmu. Lojalita voči Západu roku 1989 implikuje rebéliu voči post-Západu dneška.

Toto slovenskí liberáli nechápu. Sú ako ľudia, ktorí v habsburskej monarchii v roku 1789 obdivovali americkú revolúciu a republiku i britský slobodný parlamentarizmus, a preto v tom roku vítali aj Francúzsku revolúciu.

A preto tvrdili: „... aj my musíme byť ako Francúzsko, ako západná Európa, musíme nasledovať ich trendy a z našich krajín urobiť ďalšie Francúzsko...“

To mohol byť obdivuhodný postoj a ušľachtilý cit v rokoch 1790 či 1791. Nie však už v roku 1793. Vtedy totiž Francúzsko nereprezentoval liberálny La Fayette či oportunistický Mirabeau, ale reprezentovali ho „progresívni“ Marat, Robespierre a St-Just.

Týchto nemáme slepo, otrocky nasledovať. Naopak, musíme im čeliť..