Dramatik Peter Zvon Mohol byť z neho náš Shakespeare. No zomrel ako 29-ročný

„Kráľ večný je. To pamätaj, môj syn! Tam, kde sa kráľov zbavia, to nešťastná je zem, tam bude panovať len pýcha s hlúposťou.“

– Peter Zvon, Tanec nad plačom

Keď nazrieme do životopisov spisovateľov, ktorí napísali naše obľúbené príbehy, občas zistíme, že smrť náhle preťala ich život uprostred. A potom my, ich čitatelia, s ľútosťou premýšľame, aké diela ešte mohli napísať, keby im boli dopriate ďalšie roky života.

Prekonali by svoje doterajšie autorské vrcholy alebo by nasledovali už len sklamania a úpadok? Kam by sa posunuli v témach či autorskej zručnosti? Aké všelijaké nedokončené príbehy a zárodky nových nápadov boli pochované spolu s ich telesnými schránkami?

Náhle skončené životy

Vo svetovej literatúre sú azda najkrikľavejším takýmto príkladom sestry Brontëové z 19. storočia – dcéry anglikánskeho farára, ktorý mal tú smolu, že pochoval všetky svoje deti.

Emily, ktorej jediný román Búrlivé výšiny sa stal klasikou anglickej literatúry, zomrela v decembri 1848 ako 30-ročná asi na tuberkulózu alebo zápal pľúc. Jej sestra Anne, autorka románu Agnes Greyová, zomrela zrejme na to isté o pol roka neskôr vo veku 29 rokov. Najznámejšia Charlotte, autorka románov Jana Eyrová a Villette, zomrela v roku 1855, tri týždne pred svojimi 39. narodeninami na komplikácie spojené s tehotenstvom.

Slovenská literatúra mala šťastie na relatívnu dlhovekosť svojich spisovateľov. No aj u nás sú autori, ktorí zomreli predčasne, a môžeme len špekulovať, aké diela by ešte napísali.

Básnik katolíckej moderny Pavol Ušák-Oliva podľahol tuberkulóze v roku 1941 ako 26-ročný. František Švantner, autor pozoruhodných románov Nevesta hôľ, Život bez konca či poviedky Kňaz, zomrel v roku 1950 ako 38-ročný na mozgový nádor.

Slovenský spor o Ukrajinu Pozície oboch strán k vojne opísal už František Švantner v novele Kňaz

Lukáš Krivošík

Ako slovenská literatúra pomáha pochopiť slovenskú mentalitu a tým i slovenskú politiku.

Rakovinovému nádoru nasledujúci rok podľahol aj ďalší predstaviteľ naturizmu Dobroslav Chrobák. Autor románovej novely Drak sa vracia či zbierky próz Kamarát Jašek sa dožil 44 rokov.

Rudolf Jašík, autor románu Námestie Svätej Alžbety, ktorého niektorí označujú za „slovenského Hemingwaya“, zomrel v roku 1960 na komplikácie po operácii žalúdka. Mal vtedy 40 rokov.

Podobne smutný bol osud Vladimíra Sýkoru (1913 – 1942). Vyštudovaný právnik, ktorý po škole pracoval ako bankový úradník, sa do slovenskej literatúry zapísal jednak ako autor kritík, ktoré v rokoch 1940 – 42 písal pre časopis Elán pod pseudonymom „Juraj Valach“, jednak ako autor pôsobivej divadelnej hry Tanec nad plačom, ktorú napísal pod pseudonymom „Peter Zvon“.

Jej uvedenia v Slovenskom národnom divadle v roku 1943 v réžii Jána Jamnického sa však nedožil. Peter Zvon zomrel už predchádzajúci rok na týfus vo veku 29 rokov.

Konfrontácia starých a nových čias

Na Tanec nad plačom som narazil náhodou. Vlani v júli totiž RTVS vysielala televíznu adaptáciu tejto hry z roku 1989, v hlavných úlohách so Štefanom Kvietikom, Jánom Gallovičom, Zuzanou Tlučkovou či Ivanom Romančíkom.

Inscenáciu som si zapol, nič od nej neočakávajúc, ako kulisu pre prácu na počítači. No už po pár minútach pohltila naplno moju pozornosť. Tá starosvetská poetickosť a duchaplnosť dialógov mi niečo pripomenula. – Veď to znie skoro ako Shakespeare! Pritom išlo o veselohru domáceho autora.

Napríklad keď postava grófa Richarda v hre Petra Zvona hovorí:

To je podobný druh dôvtipných postrehov a hlášok, aké nachádzame úplne mimovoľne v Shakespearových hrách. Napríklad keď sa v Skrotení zlej ženy hovorí (v českom preklade Martina Hilského):

Po pozretí inscenácie som si v nadšení našiel aj jej pôvodnú textovú predlohu. Televízne a filmové adaptácie sú často len veľmi limitovaným a upraveným „koncentrátom“ literárnych predlôh, ktoré sú obsahovo omnoho bohatšie. Tanec nad plačom sa dá bezplatne čítať TU.

A dej? Duchovia grófa Richarda, jeho syna Alfréda, ženy Anny a markízy Silvie zo 17. storočia prebývajú v obraze v knižnici svojho niekdajšieho kaštieľa. Jedna nočná debata medzi Richardom a Alfrédom sa začne točiť okolo otázky, či ešte na svete sú králi a ako asi vyzerá moderný svet.

Podľa Richarda sa ľudia v zásade nemenia, kým Alfréd tvrdí, že všetko je v neprestajnom pohybe. A možno podobne pominuteľným sa ukázalo aj kráľovstvo. O realite sa teda rozhodnú presvedčiť na vlastné oči.

Kaštieľ medzičasom patrí generálnemu riaditeľovi Aristidovi Kráľovi. Gróf Richard s rodinou ho na základe priezviska pokladajú za „kráľa“, čo vedie k viacerým komickým situáciám.

Naproti tomu podnikateľ týchto svojských návštevníkov pokladá za zahraničných diplomatov, keďže v kaštieli práve prebieha maškarný bál. Neskôr sa však o hostí začne zaujímať detektív – inšpektor Trdlík. Pán domu sa totiž domnieva, že zlodej z obrazu v knižnici odrezal namaľované postavy. Duchovia sa do obrazu napokon vrátia.

Kým reč postáv duchov z minulosti je poetická, súčasné postavy hovoria v próze. Zaujímavé je práve myšlienkové bohatstvo hry.

Niektoré hlášky sa týkajú vzťahov medzi mužmi a ženami. Napríklad keď gróf Richard hovorí svojej žene Anne:

Alebo keď pani Kráľová hovorí:

V iných momentoch má hra o konfrontácii dávnych šľachticov s novodobými zbohatlíkmi prvky spoločenskej satiry. Netreba zabúdať, že vznikla počas druhej svetovej vojny, za slovenského štátu.

Pre Petra Zvona, ktorý sa narodil v roku 1913, teda ešte za Rakúsko-Uhorska, išlo už o tretí štát, tretí režim, v ktorom žil. Bol synom českého úradníka, ktorý po vzniku ČSR prišiel žiť na Slovensko. Aj hru Tanec nad plačom napísal Zvon najprv v roku 1940 po česky. No preložil ju do slovenčiny a v roku 1942 s ňou zvíťazil v literárnej súťaži vydavateľstva Tranoscius.

Autorova skúsenosť s premenlivosťou režimov sa zrkadlí v slovách, ktoré gróf Richard adresuje synovi Alfrédovi:

Víno má ochrániť človeka pred zmenami časov. Víno je únikom pred trudnomyseľnosťou dneška. Opäť slovami grófa:

Zvon tiež ústami konzervatívneho grófa Richarda pranieruje náš sklon opakovane zakladať inštitúcie (vrátane štátov) na zelenej lúke namiesto ich dlhodobého pestovania a zušľachťovania:

Úvaha o monarchii

Základnou zápletkou je spor otca a syna o to, či ešte existuje monarchia. Aj o tej padnú zaujímavé úvahy. Na začiatku má prevahu gróf Richard, ktorý hovorí:

Neskôr vysloví vety, ktoré by vedel podpísať ktorýkoľvek politik hoci aj v demokratickej republike vrátane tej našej, ktorá práve prežíva politickú krízu:

Ku koncu hry sa však presadzuje Alfréd, keď rétoricky pochováva myšlienku monarchizmu:

Myšlienka, že monarchia by sa mohla vyvinúť do konštitučnej formy ako vo Veľkej Británii, Alfrédovi nezišla na um. Do rozpravy sa zapojí aj rytier Gejza z Orechovian, ktorý v pár slovách vysvetlí, prečo bola v našej časti sveta monarchia ako forma vlády zdiskreditovaná:

Z pohľadu Slovákov vypukla prvá svetová vojna v roku 1914, aby si panovnícky rod Habsburgovcov zachoval tvár po zastrelení člena jeho dynastie v Sarajeve. Vojna priniesla Európe dovtedy nevídané utrpenie. Nevýslovnými útrapami si prešli nielen vojaci na fronte, ale tiež civilisti v zázemí.

Ten štvorročný konflikt, dovtedy najväčší v dejinách, v našej časti sveta úplne delegitimizoval monarchiu, v mene ktorej sa viedol. Odvtedy žijeme v ére republík. No tu sa natíska otázka, či Zvon nezašiel priďaleko. Respektíve či si nezaslúži polemiku. Veď svoju hru napísal počas druhej svetovej vojny. A v tej už zvyšní európski panovníci zohrávali len úlohu štatistov.

Ešte čudnejšie záver vyznieva z pohľadu života na Slovensku v 21. storočí. Ak by dnes u nás existovalo relevantné monarchistické hnutie, jeho predstaviteľ by mohol vo svetle prebiehajúceho politického vývoja s aristokratickou iróniou zvolať:

„Slováci, nečudujte sa, že vám raz vládne dvorný pohárnik, raz kráľovský šašo a raz lúpeživý barón (predstierajúci, že je Robinom Hoodom), keď v krajine chýba kráľ, ktorý by ich všetkých vykázal do patričných medzí.“