Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
09. máj 2021

Priateľstvo

V kultúre zaplavenej obrazmi toxickej pozitivity

Najlepším priateľom je ten, kto nám ponúkne priestor, v ktorom si môžeme oddýchnuť, keď sa to nedá urobiť v našom vlastnom vnútri.

V kultúre zaplavenej obrazmi toxickej pozitivity

Jason Segel a Casey Affleck vo filme Our Friend (Náš priateľ).

Len nedávno som zakúsil jeden paradox, ktorý sa mi vryl hlboko pod kožu: ak si smutný, zraniteľný, unavený, daj sa vidieť tak, ako na tom si, ukáž ranu svojim priateľom. Pýtate sa: načo je to dobré?

Jednoducho preto, lebo žijeme v kultúre zaplavenej obrazmi „toxickej pozitivity“ (telá a duše sú vždy vo forme, všade neustále len víťazia a pôsobia dokonalo), kde sa slabosť stala hanbou, kde sa cítime vinní priznať sa, že sa na to necítime, že sa jednoducho nemáme dobre.

V posledných mesiacoch som videl, ako sa táto rana u mojich študentov zväčšuje a súbežne s ňou rastie aj ich strach požiadať niekoho o pomoc. A vzápätí som si uvedomil, že na to, aby som ich mohol vychovávať k tomu, aby sa dali milovať, musel som v tejto veci povyrásť najskôr ja sám, inak by som nebol dosť dôveryhodný. Príčiny ich utrpenia boli iba čiastočne rovnaké, ale ľudská bolesť, ktorá pramení z toľkých rozmanitých zdrojov, koľko je ľudských príbehov, aby niekde neuviazla a nehnila, musí si preto raziť cestu až do mora novej slobody, zúrodňujúc všetky „údolia“, ktorými prechádza.

Nechať sa milovať otvára lôžko bolesti (pod povrchom alebo na povrchu), ktoré sa premieňa na prúd vody pretekajúcej zemou alebo horninami, a tie dodávajú vode potrebné minerály, bez ktorých by predsa nemohla mať také oživujúce a zúrodňujúce účinky.

Priateľstvo v nich totiž vytvára to, čo v sebe a pre svoje vlastné dobro ako jednotlivci ešte nemajú. Zdieľať

Lepšie som to pochopil, až keď som si pozrel nedávny film od režisérky Gabriely Cowperthwaite Our Friend, ktorý rozpráva o skutočnom príbehu dvoch priateľov. Prvým z nich je talentovaný novinár na začiatku svojej sľubnej kariéry, šťastný otec dvoch dievčat, ktorého mladá manželka zrazu ochorie na rakovinu; ten druhý je milý a melancholický „smoliar“ v láske a práci.

Obaja sa musia viezť a čeliť bolesti z rôznych dôvodov až „po konečnú“ a hoci sú v pokušení vystúpiť skôr, zachránia sa navzájom vďaka paradoxu vlastnej nemohúcnosti, teda vďaka tej skutočnosti, ktorú sami „nevlastnia“, aby ju následne mohli podarovať tomu druhému: zdá sa to absurdné, ale je to naozaj tak. Priateľstvo v nich totiž vytvára to, čo v sebe a pre svoje vlastné dobro ako jednotlivci ešte nemajú, a tým v nich necháva dozrievať odvahu, aby sa nebáli postaviť sa tvárou v tvár svojej bolesti bez toho, aby jej podľahli, ba naopak, aby jej dovolili naplno vstúpiť. Kedy priateľstvo vytvára takýto doplnok duše?

Najlepší priateľ/ka – slovné spojenie, ktoré sa dnes povrchne považuje za sentimentálne – je ten, ktorý ti ponúkne priestor, kde by si sa mohol uchýliť aj so svojou bolesťou, a tak ti vlastne ponúkne akési „externé srdce“, v ktorom by si mohol prebývať, pretože to tvoje vinou tvojho nespracovaného utrpenia už skamenelo: „Každý je schopný zvládnuť bolesť okrem toho, kto ju má,“ potvrdzuje Shakespeare. Každé priateľstvo môže byť miestom nového prebývania, ak je ten druhý schopný vytvoriť priestor bezpodmienečného prijatia, kde sa v skutočnosti môžeš rozprávať sám so sebou bez toho, aby si sa hanbil, a tak ti pomáha roztaviť tú bolesť, ktorá nie je ničím iným než skamenenou láskou.

Možno aj preto sa hovorí, že naším najlepším priateľom je ten, kto nám vie ponúknuť priestor, v ktorom si môžeme oddýchnuť vtedy, keď sa to nedá urobiť v našom vlastnom vnútri: miseri-corde (milosrdný, súcitný) je v skutočnosti ten, kto dovolí svojmu srdcu, aby precitlo bolesťou iného ako svojou vlastnou. Toto priateľstvo, ktoré je základom každého trvalého vzťahu (párového, príbuzenského, ​​vzdelávacieho...), má tvorivú silu: dáva zrod akejsi doplnkovej existencii vďaka tomu, že ten druhý vytvára vo svojom tele priestor, ktorý ty vo svojom vnútri nemáš.

Takto bolesť konečne nachádza spôsob, ako by sa mohla stať životom. A tak som si v posledných mesiacoch znovu uvedomil, že strach z toho, že nás niekto uvidí ako slabého, je rana, ktorú si všetci nesieme od narodenia, dnes možno viac otvorenú a pálčivú ako kedykoľvek predtým práve vinou kultúry, ktorá skrýva negatíva (zlyhania, chyby, bolesť, smrť), pretože to považuje za vinu.

Inzercia

Moja slabosť dodala priateľom odvahu zveriť sa mi s tým, čo ešte nikomu nikdy nepovedali. Zdieľať

Tým, že som ukázal svoju ranu, stal som sa silnejším než vtedy, keď som ju skrýval. V skutočnosti moja slabosť dodala priateľom odvahu zveriť sa mi s tým, čo ešte nikomu nikdy nepovedali: zatiaľ čo si oni uzdravovali svoju ranu, uzdravovala sa popritom aj tá moja.

Je to ako kúsok puzzle, kde diera v ňom nie je nedostatkom (neprítomnosťou niečoho), ale skôr symbolizuje možnosť spojenia (vytvorenia puta) a výsledný obraz je potom ovocím spojenia tých bolestí, takmer neviditeľných práve preto, že kompletne do seba zapadajú: stvorenie je dokonalé paradoxne práve preto, že jednotlivé časti sú samy osebe úmyselne nedokončené, lebo inak by v ňom nebol „priestor“ pre to, aby sme sa navzájom spájali.

Toto je tá úrodná pôda zraniteľnosti, tá, ktorú som tak nazval vo svojej knihe Umenie byť krehkým aj ako prejav vďaky Leopardimu, ktorý písaval o „krehkosti“ (v tal. fragile, od frangibile – to, čo sa môže zlomiť, ako srdce) či už vo svojej básni o túlajúcom sa pastierovi, ktorý premieňa úzkosť v životne dôležitú otázku (Kam sa uberá toto moje krátke blúdenie? A ja, čo som?), alebo v básni o kručinke farbiarskej, ktorá aj v skamenenej láve dokáže zakvitnúť a vydávať vôňu a ktorá potešuje a vzpružuje púšť, práve preto, že súcití s „nedostatkami druhých“, má pre ne milosrdenstvo.

Nechať sa milovať je oveľa ťažšie, ako milovať, aj preto, že milovať dokáže iba ten, kto sa nechá milovať. Zdieľať

Ako sa už v spomínanom krásnom filme deje, aj ja som zistil, že ľudský vesmír nemá stred, ale buduje si ho zakaždým, keď sa paže chvejúc otvárajú a otvorené dlane žobrú o pomoc, no vtom objavia, že ony samy dávajú, lebo v objatí sa už viac nevie, kto dáva a kto prijíma. Spoločne sa odhaľuje nový priestor, kde môže človek zostať nie v nehybnosti, ale v hlbokom pokoji.

Keď básnik Mandeľštam píše „láska hýbe Homérom a hýbe morom“ a v tomto „spoločnom pohybe/súcite“ (v tal. co(m)-mozione – slovná hračka vyjadrujúca spoločný pohyb a zároveň aj spoločné dojatie) všetkého života sa srdcia, ktoré dovolia vstúpiť „láskavému gestu“, opätovne stávajú srdcami z mäsa, hoci pred chvíľou boli z kameňa.

Je to zvláštne, ale nechať sa milovať je oveľa ťažšie, ako milovať, aj preto, že milovať dokáže iba ten, kto sa nechá milovať.

Najlepší priatelia, priatelia srdca, sú tými ozajstnými darčekmi k mojim minulotýždňovým narodeninám: príroda sa o nás stará, aj čo sa týka starnutia, ale my sa musíme postarať o to, aby sme skutočne dozrievali.

A dozrievame iba prostredníctvom lásky, tej prijatej i tej darovanej.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame