Konštatovanie, že vojna u nášho východného suseda polarizuje slovenskú spoločnosť, si nevyžaduje veľký pozorovací talent. Napokon, potvrdili to aj výsledky prieskumov zverejnené minulý týždeň.

Zároveň pri debatách na sociálnych sieťach vidieť, ako sú obidve strany z tej druhej frustrované. Slovenskí zástancovia pomoci Ukrajine nerozumejú táboru „mierotvorcov“ a naopak. Obe strany sa upodozrievajú z tých najnižších motívov.

Možno by k lepšiemu pochopeniu vzájomných stanovísk vedela prispieť slovenská literárna klasika. Pretože rusko-ukrajinská vojna nie je prvá veľká historická udalosť, pri ktorej sú Slováci v náhľade na ňu rozdelení. A naši veľkí spisovatelia si to všimli.

Máme teda tip na dielo, ktoré by si mali prečítať tak ministri Rastislav Káčer a Jaroslav Naď, ako aj tých 40-tisíc ľudí, ktorí podpísali vyhlásenie o odopretí vojenskej služby.

Polemika vidieckeho kňaza a armádneho poručíka

V roku 1964 posmrtne vyšla Františkovi Švantnerovi (1912 – 1950) v Slovenských pohľadoch novela Kňaz. Odohráva sa počas Slovenského národného povstania na jeseň 1944.

Do horskej dedinky prídu vojaci slovenskej povstaleckej armády. Obyvateľov presviedčajú, aby miesto opustili, lebo čoskoro dorazia Nemci a bude sa tu bojovať.

Ľudia však nechcú opustiť svoje chalupy. Napokon, je jeseň, tak kam by sa vôbec podeli? A čo so starými, s chorými a chromými? Skupina farníkov navštívi miestneho starého katolíckeho kňaza a ten sa na ich popud odoberie za mladým armádnym poručíkom, ktorý vojakom velí, aby odvolal svoj rozkaz vysťahovať dedinu.

Nasleduje pre obe strany nepríjemná výmena názorov, po ktorej však poručík ustúpi. Dedinčania nech sa zavrú doma a vojaci sa rozostavia nie v obci, ale na kopcoch za dedinou...

Pri strete medzi poručíkom a kňazom sa pristavme. Aby nedošlo k omylu, hneď na úvod upozornime, že Švantner tu nemaľuje nejaký lacný schematický obraz spiatočníckeho „klérofašistického“ farára a proti nemu „chrabrého súdruha partizána“. Napokon, kňaz sa tu nerozpráva s partizánom, ale s dôstojníkom povstaleckej slovenskej armády.

Kňaz nie je ani vykreslený ako negatívna postava. Naopak, autor vyslovene spomína, že kňaz počas svojho dlhého pôsobenia pomohol dedinu značne zveľadiť:

Kňaz ani nepôsobí nevyhnutne ako veľký sympatizant Tisovho ľudáckeho režimu:

Napriek tomu kňaz s Povstaním nesúhlasí. Jeho nesúhlas je však postojom kresťana, ktorý chce dôsledne dodržiavať apoštolov príkaz nebúriť sa voči autoritám. A zvlášť nie násilím, keďže kresťan by mal zvádzať duchovné boje.

Kňaz však rovnako oslovuje poručíka ako zástupca dediny, ktorej obyvatelia si doteraz mysleli, že sa im vojna vyhne, že je ďaleko a okolité vysoké hory dedinu od nej uchránia. Veria, že sa ich druhá svetová vojna netýka. Oni hlavne s ňou nechcú mať nič spoločné. A tento ich postoj tlmočí aj miestny kňaz slovenskému dôstojníkovi:

O čosi nižšie je tento postoj ešte zopakovaný a umocnený do akéhosi nadčasového manifestu, ktorý zhrňuje perspektívu mnohých drobných ľudí voči veľkým svetoborným udalostiam, akou bola aj druhá svetová vojna:

Naproti tomu dôvody, pre ktoré bojuje proti Nemcom mladý poručík povstaleckej slovenskej armády, pripadajú kňazovi a dedinčanom abstraktné a vzdialené:

Kňaz si myslí, že povstalci sú len dvadsaťroční chlapci, ktorí si chcú niečo dokazovať hrou na vojakov. Na ich idealizmus podľa neho Slováci iba doplatia:

Ako už bolo spomenuté, poručík kňazovi ustúpi a rozostaví vojakov na úbočiach za dedinou. No na druhý deň chce kňaz slúžiť omšu v starom kostolíku mimo obce a vyžiadať od Boha, aby zachoval dedinu počas nastávajúceho boja. Vedie to k druhej výmene názorov s poručíkom, keďže kostol sa nachádza v palebnej dráhe, ale povstalci kňazovi opäť vyjdú v ústrety a z miesta sa stiahnu s tým, že je to na jeho zodpovednosť.

Počas omše má farár nadprirodzený zážitok. No onedlho sa na obzore objavia nemeckí vojaci. Prvého Nemca, čo sa pri kostolíku zjaví, prederaví dávka z guľometu, ktorý neďaleko nechali povstalci a streľbu z neho spustia zvedavé deti z dediny. Čoskoro dorazia ďalší Nemci, ktorých smrť kamaráta rozzúri. Kňaz zisťuje, že im nič nevysvetlí ani sa s nimi nebude môcť dohodnúť tak, ako sa dokázal dohodnúť so slovenským povstaleckým poručíkom.

Kňaz si s hrôzou uvedomuje, že má do činenia s takou úrovňou zla, ktoré sa nedá skrotiť dobrotou a láskavosťou – určite nie na jedno posedenie. Dá sa zastaviť iba väčšou silou.

Nemeckí vojaci kňaza zastrelia. Ten predtým ešte precitne:

Práve v slovách vyššie je ukrytá hlavná myšlienka diela.

Spor abstraktného a konkrétneho

Švantnerova próza je príkladom toho, ako slovenská beletria môže napomôcť k lepšiemu porozumeniu slovenskej mentalite a tým aj slovenskej politike. Rozdielne postoje dedinského farára a poručíka rezonujú aj dnes počas rusko-ukrajinskej vojny, ukazujúc reálne rozdelenie, ktoré v slovenskej spoločnosti existuje. 

Spisovateľ tu umeleckými prostriedkami vlastne opisuje kolektívnu stratégiu prežitia, ktorú si Slováci ako príslušníci malého národa vytvorili, aby sa prispôsobili a prežili dejiny plné vojen a cudzích dobyvateľov, čo sa prehnali počas stáročí po našom území.

Keďže sme malí, priama konfrontácia by nás mohla úplne zdecimovať. Proti zlým časom sa netreba búriť, ale strpieť ich. Dôležité je prežiť a hlavne príliš nevyskakovať, kým znova nenastanú priaznivejšie časy. Veď svetské mocnosti prichádzajú a zase odchádzajú. Pominú, či už k tomu prispejeme, alebo nie.

Pohľad dedinčanov v novele Kňaz nie je iracionálny. Dúfajú, že vojna okolo nich nejako prehrmí. Nechcú obetovať vrabca v hrsti v podobe svojich malých životných istôt v mene holuba na streche v podobe nejakých vznešených mravných ideálov, za ktorými vetria akurát záujmy tej alebo opačnej bojujúcej strany. Im nikto len tak z čistého idealizmu nikdy nič nedaroval, nech teda za túto menu ani nikto nechce nakupovať od nich to najdrahšie, čím disponujú...

Veľa ľudí nepochybne podobne rozmýšľa aj dnes o rusko-ukrajinskej vojne. Chcú, aby sa Slovensko držalo od tohto konfliktu čo najďalej. Na druhej strane aj povstalecký poručík je Slovák a ukazuje inú tvár národa.

Je totiž rozdiel viesť dobyvateľskú vojnu v mene „väčšej slávy otčiny“, prípadne nejakej ideológie, izmu či inej myšlienkovej abstrakcie. A je rozdiel viesť obrannú vojnu na obranu svojich domovov, svojich rodín a svojej zeme – vecí veľmi konkrétnych a každému srdcu drahých. Ukrajinci vedú tento druhý typ vojny.

Navyše niekedy sa objaví zlo také mocné, násilné a virulentné, že sa dá zastaviť, len pokiaľ sa mu postaví iná sila... Človek nemusí prijať perspektívu ani starého kňaza a jeho farníkov, ani mladého poručíka slovenskej povstaleckej armády. No Švantnerova próza umožňuje pochopiť, prečo si obidve strany myslia to, čo si myslia.

Na motívy Švantnerovej novely Kňaz vznikol v roku 1988 film Tvár v rose. Farára si zahral Karol Machata a poručíka Milan Bahul. Aj tu v závere zaznie tá istá myšlienka ako v knihe, iba mierne zhutnená:

„Niekedy treba nechať pluh a modlitebnú knižku a chopiť sa meča, aby sa zabíjanie nestalo zákonom.“

Novela Kňaz sa dá nájsť napríklad v zbierke Františka Švantnera Nevesta hôľ a iné prózy (vyd. Perfekt, 2001) alebo vo výbere jeho próz Dáma (Tranoscius, 1998).