Stále relevantný velikán O načúvaní Shakespearovi

Vtedy chodieval v televízii program zvaný Sobotný divadelný čln, kde sa predstavovali filmy, ktoré už vtedy boli „staré“, a jedno ráno išiel Sen noci svätojánskej, adaptácia veľkej Shakespearovej komédie, ktorú natočil Max Reinhardt v roku 1935. Rok predtým ju Reinhardt režíroval na javisku amfiteátra Hollywood Bowl.

Mal som vtedy asi 8 alebo 9 rokov, a keďže som za posledných vyše šesť dekád videl tento film ešte niekoľkokrát, už si nespomínam, koľko som toho v 50. rokoch 20. storočia vlastne rozumel zo Shakespearovho nádherného jazyka.

Spomínam si však, že v deň, keď som tento film videl po prvýkrát, sa v jednej chvíli moji rodičia chichotali na nejakej hlúposti, ktorú vyviedol náš sused (tuším, že zacúval autom do garáže bez toho, aby si na nej najprv otvoril bránu), a ja som povedal: „Pane, akí sú títo smrteľníci hlúpi!“

Mama s ockom pozreli na mňa: spýtavo, s pobavením.

Tento stĺpček nemá byť ďalší z tých, ktoré chcú argumentovať proti oxfordskej heréze ani za Shakespearov rekuzantský katolicizmus. Poviem iba toľko, že myšlienka, že by herec Shakespeare bol iba nastrčenou figúrkou za skutočného autora hier, oxfordského grófa Edwarda de Vere, napadla človeku menom Looney (toto slovo znamená v angličtine aj blázon, pozn. prekl.). A dôkazy o Shakespearovej katolíckej viere sú čoraz jasnejšie a silnejšie.

Na tomto mieste chcem povedať iba to (a, rodičia, zbystrite pozornosť), že vďaka počúvaniu Shakespeara (vo filme či na javisku, alebo, ako povedal môj profesor Shakespeara na vysokej škole, pri čítaní jeho hier „v divadle vlastnej mysle“) sa človek stáva inteligentnejším. Myslím to vážne. A to isté poviem aj o Bachovej, Mozartovej, Beethovenovej a Chopinovej hudbe – aby som spomenul iba štyroch veľkých skladateľov spomedzi mnohých iných. Ten istý účinok môže mať podľa mňa aj pohľad na veľké diela výtvarného umenia.

A nemyslite si, ako niektorí, že inteligencia sa nedá zlepšiť. IQ máme geneticky determinované, ale inteligencia je premenlivá a ovplyvňuje ju mnoho faktorov z prostredia, intelektuálnych aj emocionálnych. A máloktorý spisovateľ (v anglickom jazyku podľa mňa žiadny) vyburcuje k premýšľaniu a vzbudí city s takou pravdepodobnosťou ako Shakespeare.

Reinhardtov film patril medzi najhviezdnejšie produkcie svojej éry. Herec, režisér a takisto imigrant William (Wilhelm) Dieterle je uvedený spolu s Reinhardtom ako spolurežisér, ale jeho úlohou bolo predovšetkým pôsobiť ako tlmočník: pomôcť Reinhardtovi, ktorý v tom čase nevedel veľmi po anglicky, komunikovať s Jamesom Cagneym, Oliviou de Havillandovou, Frankom McHughom, Hughom Herbertom, Ianom Hunterom, Victorom Joryom, Anitou Louisovou, Jean Muirovou, Dickom Powellom a Mickeym Rooneym – okrem iných.

Stále pracujem na priebežnom projekte vlastného zlepšovania a svojej spásy. Pokiaľ ide o to druhé, viac sa modlím, častejšie sa zúčastňujem na omši a odoberám mesačník Benedictus („Tradičného katolíckeho sprievodcu“, akýsi breviár pre laikov). Každý deň počúvam hudbu velikánov (na iPhone mám takmer šesťtisíc nahrávok), čo poskytuje veľké potešenie cez dobré slúchadlá alebo cez ozvučenie v mojom aute, a aspoň niekoľkokrát do týždňa sledujem na internete klipy z divadelných a filmových predstavení Shakespeara, obvykle na YouTube.

Hamletov monológ Byť či nebyť má dĺžku iba tri minúty a pár sekúnd a môžete si nájsť verzie, ktoré recituje Laurence Olivier, Kenneth Branagh, Andrew Scott, Adrian Lester, David Tennant, Mel Gibson, Richard Burton, Nicole Williamson (toto nie je žena) a Marie-Claire Woodová (toto žena je). Stačí si vybrať.

Tento monológ, ktorý obsahuje asi najslávnejšie slová v shakespearovskom kánone (189 až 286, závisí od kvarta), pozýva na rozjímanie o smrteľnosti, no ozýva sa v ňom aj nádej. Hamlet sa nikdy nevzdá svojej cti. Objíma zúfalstvo, no nikdy mu nepodľahne.

Uvažuje nad samovraždou, no potom pripúšťa dôvod, prečo nemôže byť odpoveďou „bodnutie dýky“:

„… ten strach z posmrtného,
z neznámej krajiny, čo nik sa ešte
z nej nevrátil – strach, čo v nás brzdí vôľu,
a radšej znášame ten známy osud,
než aby sme sa pohli za neznámym...“

Do tej miery, do akej bol Hamletom samotný Shakespeare, vlastne anticipoval Pascalovu stávku.

Shakespeare sa venuje takmer každému aspektu ľudskej skúsenosti a emócií, od vraždy a zúfalstva (Hamlet) až po odvahu a radosť (Henrich V.). Bol to génius.

Tým nechcem povedať, že by mal IQ na úrovni povedzme Alberta Einsteina (medzi 160 a 225) či Johna Stuarta Milla (180 až 200). Shakespeare miloval jazyk a ľudí do tej miery, že dokázal vyobrazovať ľudí v kontinuu od hriešnika po svätca. Hlavu, srdce aj dušu.

Takisto to bol umelec, ktorý poznal svoje obecenstvá – toto slovo používam v množnom čísle, lebo medzi jeho poslucháčov (väčšinou to neboli čitatelia a jeho dielo ani nebolo k dispozícii na čítanie) – patrili najchudobnejší, ktorí v londýnskom divadle Globe obsadzovali miesta na státie, ale aj samotná anglická kráľovná a všetci medzi tým. V celej literatúre sa mu podľa mňa rovnajú iba Homér a Dante.

Videl som mnoho inscenácií jeho hier, v interiéri aj v exteriéri: veľmi tradičné javiská; javiská obkolesené divákmi či divadlá pod holým nebom. No bez ohľadu na miesto záleží vždy na dramatikovom jazyku. Ide o to, čo počujete.

Americké vzdelávanie je možno v úpadku, no mohli by ste vziať na predstavenie Romea a Júlie triedu šiestakov z akéhokoľvek školského obvodu v krajine a budú uchvátení. Nezáleží na tom, či im veľká časť Shakespearovho jazyka preletí ponad hlavu. A nezáleží ani na tom, že niektorí študenti, ktorí si pozrú príbeh nešťastných milencov, nebudú mať problém s tým, že to bude naposledy v ich živote.

Ale nebude ich veľa. A niektorých to zmení, ako môže zmeniť každého človeka stretnutie s čímsi neporovnateľným. A v očistci je miesto pre tých, ktorí upravujú hry tak, aby boli... relevantnejšie, hoci v skutočnosti sú potom iba banálnejšie. Nie. Nechajte slová na pokoji a dovoľte im, aby poslucháčov povzniesli.

Vždy ma dojíma jeden verš z Romea a Júlie. Mladí milenci sú mŕtvi a znepriatelené, teraz trúchliace rodiny stoja pred veronským kniežaťom Escalom, ktorý na ne hľadí so spravodlivým hnevom:

„Hľa, krutá žatva vašej nenávisti.
Boh lásky zabil vaše drahé deti.“

Génius. Podľa mňa je Romeo a Júlia najtragickejšia zo všetkých tragédií. A ako anticipuje smutné následky, ktoré denne vidíme v moderných temných uličkách, kde bratia bojujú proti bratom o nadvládu svojho gangu nad kúskom mestského územia, ako hovorí Hamlet: „kam sa živí nepomestia / a vôbec už nie hroby tých, čo padnú...“

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Brad Miner je zástupcom šéfredaktora K veci, vedúcim členom Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) a sekretárom správnej rady Pomoc trpiacej Cirkvi v USA. Býval literárnym redaktorom v National Review. V súčasnosti je v predaji jeho nová kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgom J. Marlinom. Jeho The Compleat Gentleman (Príručka pre dokonalého džentlmena) je v súčasnosti k dispozícii v treťom, upravenom vydaní v edícii Gateway vydavateľstva Regnery a k dispozícii je aj v audio vydaní (číta Bob Souer) v službe Audible. Pán Miner slúžil ako člen správnej rady nadácie Pomoc trpiacej Cirkvi USA a tiež ako člen odvodovej komisie vo Westchesterskom okrese v štáte New York.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.