Analytik vzdelávania Rehúš Aj v novom učive je priveľa zbytočných pojmov. Prepojenie tém mohlo byť lepšie

V parlamente sa momentálne rieši veľká novela školského zákona, s ktorou sú zviazané peniaze z Plánu obnovy. Pre spor súčasného a bývalého ministra hrozilo, že sa zákon nestihne schváliť a milióny z Európskej únie budú ohrozené. Strana SaS napokon v stredu avizovala, že zákon v prvom čítaní po úpravách podporí a má k nemu pripravené pozmeňovacie návrhy. 

Analytik Michal Rehúš však tvrdí, že zákon nespĺňa ciele, ku ktorým sa Slovensko zaviazalo, a ak sa prijme v súčasnej podobe, nebude to dobré, pretože nerieši financovanie podporného personálu v školách ani zmenu financovania materských škôl.

Bývalý šéf Inštitútu vzdelávacej politiky na ministerstve školstva hovorí o tom, či nemali autori Plánu obnovy pre školstvo príliš veľké oči, čo si myslí o tlakoch na digitalizáciu v školstve, aké sú riziká pri reforme obsahu vzdelávania, aj o tom, prečo sa slovenským školám nedarí začleňovať ukrajinských žiakov.
 

Vďaka miliónom z Plánu obnovy dostalo Slovensko v týchto rokoch príležitosť „nakopnúť“ školstvo a vzdelávanie. V posledných mesiacoch sa podobne ako v zdravotníctve objavujú problémy s jeho plnením, či už pri vzdelávacej reforme, dobudovaní kapacít škôlok a škôl a ďalších opatreniach, ktoré rieši aj aktuálny návrh školského zákona. Nepremrháme šancu, ktorú sme dostali?

Obávam sa toho. Plán obnovy bol napísaný celkom dobre, podieľali sa na ňom aj analytici z ministerstiev. V regionálnom školstve prináša viaceré dôležité reformy. Pri vysokom školstve sú podľa mňa niektoré opatrenia otázne. Napríklad štipendiá pre stredoškolákov, ktorí ostanú študovať na slovenských vysokých školách, spájanie vysokých škôl alebo výkonnostné zmluvy.

Celkovo z toho, ako sa legislatívny proces vyvíja, mám skutočne obavy, že sa príležitosť s Plánom obnovy môže premrhať.

Čo považujete za najväčší problém?

Nedostatky vidieť pri návrhoch na podporné opatrenia pre deti so špeciálnymi potrebami. Chýbajú financie na personál, ktorý bude potrebný, aby sa opatrenia mohli uviesť do praxe. Problémom je tiež, že ministerstvo napokon nepredkladá zmenu financovania materských škôl. Tie by prešli na normatívne financovanie, tak ako v prípade základných a stredných škôl. Bola by to pozitívna vec, ktorú však napokon ministerstvo nepredložilo. Rovnako ako riešenie minimálnej kvalifikácie pre učiteľky materských škôl.

Jednoducho hrozí, že sa nedotiahnu viaceré dôležité zmeny a bude to škoda. Ukazuje sa, že plán bol napísaný dobre, no v implementácii zlyhávame.

Nebolo možno chybou, že sme si v Pláne obnovy stanovili príliš veľa cieľov, ktoré presiahli naše sily?

Súhlasím, že ciele v prípade školstva sú veľmi ambiciózne a možno ľudia, ktorí to písali, mali príliš veľké oči. Je to dané aj tým, že naše zaostávanie v oblasti školstva je výrazné a mnoho vecí si vyžaduje úpravu. A tak keď prišla možnosť reformovať, ambíciou bolo presadiť čo najviac. To je pochopiteľné.

Na druhej strane viaceré opatrenia, ktoré sa zrejme nepresadia, nemuseli takto skončiť. Ak by ministerstvo naozaj pracovalo, riešilo, argumentovalo a malo dobré podklady, mnohé veci, ktoré sú teraz otázne, by sa dali vyrokovať a presadiť. Bývalý ani súčasný minister a ľudia pod nimi však neurobili dosť práce, aby sa to podarilo.

Čo kľúčové zanedbali?

Všetky dôležité opatrenia treba mať dobre analyticky podložené. Znamená to mať dobré dáta, aby ste pri rokovaniach s partnermi mali silné argumenty. Mnohé návrhy pritom vychádzali z analýz, ktoré boli k dispozícii, no nevyužili sa.

Ďalším predpokladom úspechu je rokovanie s kľúčovými aktérmi v školstve. Trebárs pri zmene financovania materských škôl bolo potrebné viac hovoriť so zástupcami samospráv, so ZMOS-om či s Úniou miest Slovenska.

Dobrým príkladom slabej komunikácie rezortu školstva je aj vysokoškolský zákon. Ministerstvo nerokovalo s vysokými školami rovnocenne, snažilo sa ho pretlačiť silou a časom ho to aj dobehlo. Hoci sa návrh presadil, voľby rektorov prebehli podľa starého modelu, lebo školy využili obdobie, keď tak ešte mohli urobiť. Pravidlá, ktoré sa politicky presadili, nemali vôbec zvnútornené, neprijali ich a hľadali cestu, ako ich obísť. Je to dobrá lekcia zo vzdelávacej politiky, že ak chcete, aby sa presadené zmeny realizovali, musia sa s nimi stotožniť aj kľúčoví aktéri.

V súvislosti s vysokými školami ste spomínali ako problém aj štipendiá pre stredoškolákov, ktorí neodídu na zahraničnú univerzitu, ale ostanú študovať na Slovensku. Ministerstvo sa podľa vlastných slov takto snaží riešiť odliv mozgov.

Je to absolútny nezmysel, ktorým sa vôbec nenaplní tento zámer, a budú to vyhodené peniaze. Mladých ľudí, ktorí chcú ísť do zahraničia, nebudú motivovať peniaze k tomu, aby ostali študovať na Slovensku. Chodia tam preto, lebo zahraničné univerzity majú lepšiu prestíž alebo chcú zažiť zahraničnú skúsenosť. Odchádzajú tam študenti, ktorí majú lepšie sociálne zázemie, a teda nemajú problém s financiami. Riešením odchádzajúcich študentov nemá byť uplácanie, aby ostali na Slovensku.

Nevyhneme sa tomu, aby sme podporovali zvýšenie kvality nášho vysokoškolského prostredia. To je faktor, ktorý by dokázal študentov motivovať k tomu, aby tu ostali. Je úplne legitímne, aby získali skúsenosť zo zahraničia, a preto je správne zavedenie tzv. mobilitných okien, ktoré umožnia, aby študovali na slovenskej škole, no zároveň mali možnosť ísť aj „von“.

Čo si myslíte o zámere spájať vysoké školy?

Niekde to môže dávať zmysel. No je chybou iba natvrdo povedať, že k tomu musí dôjsť bez toho, aby sa s nimi predtým o tom konzultovalo, bol jasný plán a zdôvodnenie. Ministerstvu sa to teraz vracia a pokusy o spájanie sú zatiaľ neúspešné.

M. Rehúš. Foto: M. Zacková

Pri diskusiách o vzdelávaní sa najmä v posledných rokoch často skloňuje slovo digitalizácia, na ktorú idú nemalé finančné prostriedky z eurofondov aj Plánu obnovy. Ministerstvo investícií a regionálneho rozvoja nedávno predstavilo projekt, ktorým chce deťom z chudobných pomerov zabezpečiť tablety a počítače. Nemáte pocit, že sa na digitalizáciu v našom školstve tlačí priveľa, hoci tu nefungujú oveľa dôležitejšie veci?

Rozumiem, že tým, ako sa svet mení a komunikácia prebieha vo veľkom cez digitálne platformy, tak je to téma aj v školstve. Je to legitímne, no keď sa pozrieme aj na výskumy, tak tie nepreukazujú, že by používanie digitálnych technológií vo výučbe zlepšovalo zručnosti žiakov. Ale aj tie výskumy sú trochu nejednoznačné, záleží, na akej skupine detí sa robili a pri akých predmetoch. Boli však zaznamenané i negatívne vplyvy týchto technológií.

Nie je to ani tak odborná otázka, ale skôr fenomén súčasnosti, ktorý sa do školstva dostáva bez toho, aby bol dobre premyslený a zdôvodnený. Tiež som voči tomu trochu opatrný, ale neznamená to, že s tým v školstve nemáme vôbec pracovať.

Myslím, že nie je ani tak prioritné využívať digitálne technológie vo výučbe, ako skôr hovoriť o dosahu sociálnych sietí či ako rozumieť informáciám v online prostredí. Samotné využívanie digitálnych technológií nemusí znamenať kvalitnejšiu výučbu, pretože tie sa dajú používať aj veľmi konvenčným spôsobom. Bežne vidíme učiteľov, ktorí síce majú interaktívnu tabuľu, no slúži im len ako premietačka na powerpointové prezentácie. To nie je digitalizácia, ktorá by mala nejakú didaktickú hodnotu.

Ja som taktiež kritikom projektu z MIRRI, v rámci ktorého má ísť pre deti z chudobných pomerov príspevok 350 eur na nákup tabletu alebo počítača. Počas pandémie sa naplno ukázalo, že tieto deti majú horší prístup k technológiám a vtedy bolo legitímne zabezpečiť im ich, aby sa mohli pripájať na dištančné vyučovanie. Urobili to aj iné krajiny.

V súčasnosti však riešime trochu iné výzvy ako dosah pandémie na výsledky aj psychické zdravie detí. Preto si myslím, že by sa dali financie omnoho rozumnejšie investovať napríklad do doučovania, podpory dochádzky detí zo zlých pomerov do materských škôl, včasnej intervencie či podporného personálu. Štúdie nepreukázali, že by mali tieto technológie jasne pozitívny vplyv na vzdelávanie tejto skupiny detí.

Na druhej strane uznávam, že je fér, aby mali všetci žiaci prístup k technológiám. Dôležité je, akým spôsobom to robíme a aký cieľ sledujeme.

Neukázalo sa aj počas pandémie práve doučovanie ako najefektívnejší nástroj pomoci pre žiakov zo sociálne slabších pomerov?

Rád by som to povedal, no nemáme o tom jasné dáta. Bohužiaľ, na Slovensku sa robí veľa opatrení bez toho, aby sa následne vyhodnocoval ich efekt. Mali sme tu veľký projekt doučovania pre tieto deti a je škoda, že sa neanalyzoval jeho dosah. Išlo skutočne o unikátny priestor pre viaceré inštitúcie, aby mohli sledovať efekt opatrenia a nastaviť ho aj pre budúcnosť.

Môžeme sa však oprieť o zahraničné výskumy, ktoré ukazujú jasný pozitívny efekt doučovania na vzdelávacie výsledky týchto detí. Je to logické, pretože doučovanie sa zväčša deje v menších skupinách, dá sa lepšie individualizovať. Je to určite jeden z najefektívnejších spôsobov, ako deti podporiť.

Čítajte tiež

Najchudobnejším školákom rozdajú notebooky Rodiny dostanú aj päť počítačov, hoci ich deti nemajú ceruzky či zošity

Alena Potocká

Štát má predstavu, že rozdaním počítačov do sociálne najslabších rodín zvýši kvalitu vzdelávania najchudobnejších detí. 

Aktuálne je na stole novela školského zákona, ktorá rieši viaceré opatrenia zviazané s Plánom obnovy. Jeho schvaľovanie pribrzdil spor ministra školstva Jána Horeckého s bývalým šéfom rezortu a dnes poslancom SaS Branislavom Gröhlingom, ktorý mu vyčítal nedostatky najmä pri nároku na miesto v materskej škole a opatreniach v oblasti inklúzie. Nebol to podľa vás zbytočný spor, ktorý ohrozil splnenie plánu a veľkú čiastku financií z Plánu obnovy?

Neviem, či bol zbytočný, ale mám dojem, že viaceré opatrenia, ktoré návrh nerieši alebo rieši zle, sú dôsledkom zlyhaní z obdobia ministrovania Branislava Gröhlinga. Jeho kritika je nespravodlivá, pretože nesie spoluzodpovednosť za niektoré veci.

Trebárs to, že sa nebude meniť spomínané financovanie materských škôl, bola dominantne jeho zodpovednosť. Počas jeho pôsobenia sa mala táto záležitosť vyrokovať, no on ani nepredložil žiaden návrh, ktorý by to riešil. Rovnako zvyšovanie minimálnej kvalifikácie učiteliek materských škôl.

Na druhej strane, zákon má svoje chyby a je legitímne na nich upozorňovať. Ak sa to podarí napraviť, tak to nakoniec bude dobré. No nie som si tým istý, lebo hlavný spor sa zúžil na to, či budeme deťom pripisovať špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby alebo nie, či ako nastavíme systém podporných opatrení.

A to podľa vás zrejme nie je kľúčový problém tohto návrhu.

Nie je. Model, ktorý sa navrhuje, nie je dokonalý, ale asi som v tom viac pragmatický. Ak budú môcť pedagogickí zamestnanci povedať o dieťati v škole, že potrebuje istú špeciálnu podporu, na základe čoho by ju štát zafinancoval, tak to si viem predstaviť. Hoci rozumiem výhradám, že nie je najšťastnejšou cestou to, že ak dieťa bude potrebovať pomoc, bude musieť byť najprv niekam „zaradené“. Pre mňa ide skôr o technickú vec, ako dostať potrebnú podporu k deťom, a dokážem sa nad to povzniesť. Model, ktorý navrhoval exminister Gröhling, nebol úplne jasný a boli pochybnosti, či by sa pomoc k deťom dostala.

Čo sú teda tie hlavné body, ktoré by sa mali v zákone zmeniť?

Určite je to zvýšenie financií na podporný personál v školách ako asistenti, psychologičky či logopédi. To je podľa mňa omnoho väčší problém. Darmo budeme zavádzať podporné opatrenia, ak ich nebude mať kto v praxi vykonávať. Je extrémne veľkou chybou, že sa púšťajú bez dostatočného finančného krytia. To by ľudia z Plánu obnovy, ministerstva a vlády nemali dopustiť.

Bolo by v konečnom dôsledku dobré, aby sa tento zákon napriek všetkým nedostatkom schválil?

Ak prejde v súčasnej podobe, tak je pozitívne, že v ňom bude zakotvený právny nárok na miesto v materskej škole pre deti od troch rokov. Posunom je aj nárok na podporné opatrenia.

Negatívom však budú, ako som hovoril, chýbajúce financie na podporný personál v školách, nezmení sa financovanie škôlok, čo je náš záväzok z Plánu obnovy, rovnako ako zmena kvalifikácie učiteliek materských škôl.

Ak v súčasnej podobe zákon prejde, nebude riešiť všetky ciele Plánu obnovy a na mieste Európskej komisie by som ho nepovažoval za splnený a neposkytol by som teda Slovensku ďalšie financie.

Pri nároku na miesto v škôlkach pre deti od troch rokov protestovali najmä samosprávy, ktoré sa sťažovali na nepripravené podmienky zo strany štátu a obávali sa, že kapacity im neumožnia, aby o pár rokov prijali všetky deti, ktorých rodičia prejavia záujem. Nie je to tak, že problém s nedostatkom kapacít sa o pár rokov „vyrieši sám“, keďže celkový počet škôlkarov sa zníži?

Nie som si tým istý, pretože problém s kapacitami máme vypuklý v niektorých špecifických lokalitách, najmä v Bratislave, kde by som klesajúci trend v počte detí neočakával. Stále tam ľudia prichádzajú a kapacity budú naďalej potrebné.

V Prešovskom a Košickom kraji, kde mnohé kapacity ani nie sú vybudované a je tam množstvo detí z vylúčených komunít, ktoré do škôlok ani nechodia. Systém je pritom nastavený tak, že ich k tomu ani nemotivuje. Len čo by začali, tak by sa ukázalo, že kapacity nestačia. Nie je dobré, že sa akoby spoliehame na to, že naďalej do materských škôl chodiť nebudú. Naopak, malo by byť v záujme štátu, aby vo väčšej miere participovali na predškolskom vzdelávaní. A nejde iba o samotnú škôlku, ale aj o lepšiu prácu v teréne, motivovanie rodičov a zaangažovanie personálu, ktorý pochádza priamo z týchto vylúčených komunít.

Nebola by riešením povinná školská dochádzka od troch rokov pre deti zo znevýhodneného prostredia, vďaka čomu by sa mohli podchytiť v nižšom veku?

Bolo by to v rozpore s ústavou a považujem to za absolútne nepriechodné. Povinná škôlka od piatich rokov je podľa mňa v poriadku, ale pri veku troch či štyroch rokov je nárok na umiestnenie správna cesta. Nestačí však len zaviesť nárok, ale je potrebné zo strany štátu a samospráv motivovať rodičov, aby ho využili. 

M. Rehúš. Foto: M. Zacková

Veľkou témou týchto týždňov je reforma obsahu vzdelávania na základných školách. Jeden z hlavných zámerov bol, aby sa učivo v rámci predmetov a vzdelávacích oblastí lepšie prepojilo a aby na seba nadväzovalo. Vy ste vo svojej analýze napísali, že sa to odborníkom, ktorí na tom pracovali, nepodarilo. Prečo?

Vo verzii nových vzdelávacích štandardov, ktorá bola predložená na verejnú konzultáciu, sa to ako-tak podarilo iba vo vzdelávacej oblasti Človek a príroda, kde obsah učiva nie je definovaný podľa predmetov, ale sú určené širšie témy, na ktorých je obsah postavený. To je celkom dobrý prístup, inovatívny na naše podmienky. Tu zašlo nové kurikulum z hľadiska obsahovej previazanosti najďalej. Je to odvážny krok a bude dôležité sledovať, ako funguje.

V iných oblastiach, žiaľ, k podobnému previazaniu nedošlo, hoci tam priestor na to bol. Vidieť isté prieniky napríklad pri téme kritického myslenia, odhaľovaní dezinformácií či mediálnej gramotnosti. Ale celkovo tam nevidím indikáciu, že obsah v jednej vzdelávacej oblasti je komplementárny v inej oblasti a učitelia ho tak môžu spoločne premyslieť. To je trochu škoda.

Stále teda vidíte riziko, že žiaci sa budú o niektorých témach baviť duplicitne na viacerých predmetoch, tak ako je to dnes?

Áno. Vidieť, že autorské tímy pre jednotlivé vzdelávacie oblasti pracovali izolovane a nedostatočne sa koordinovali. V určitej fáze procesu sa na to mal niekto pozrieť a nájsť zrozumiteľné prepojenia. Nehovorím, že celé učivo sa má zúžiť iba na nejaké fenomény a zabudneme na predmety, ale ak sa nájdu podobné témy, mala by sa vytvoriť istá logická previazanosť.

Keď sme o tom hovorili so šéfom odboru kurikula na ministerstve školstva Martinom Krížom, tak tvrdil, že ak sa v praxi ukážu nedostatky, budú sa môcť ešte upraviť. Nie je to dobrá cesta?

Nevidím dôvod, prečo by sa to malo robiť až potom, pretože tie prepojenia sú zrejmé a nevyžaduje si veľkú námahu, aby sa zvýraznili a dala sa im logická štruktúra a zmysel.

Čítajte tiež

Šéf reformy vzdelávania Pre frustrovaných učiteľov to bude ťažké, no chceme im vrátiť zmysel ich práce

Adam Takáč

Rozhovor s Martinom Krížom, ktorý je riaditeľom Odboru kurikula a inovácií vo vzdelávaní na ministerstve školstva, o zmenách vo výučbe na základných školách.

Ďalším deklarovaným zámerom pri tejto reforme bolo, aby sa učivo zredukovalo. Vidíte tam posun?

Myslím, že je tam stále veľký pretlak zbytočných pojmov, napríklad v oblasti Človek a príroda. Dokonca v niektorých prípadoch nastal krok späť a miera predpisovaného učiva je ešte vyššia.

Ďalším veľkým rizikom je, že ak aj v dokumente budú pozitívne veci, nemusia sa pretaviť do praxe. Preto bude veľkou výzvou, aby učitelia dostali výraznú podporu a dokázali nový obsah aplikovať vo svojej výučbe.

Viacerí aktéri, ktorí sa na reforme podieľajú, hovoria, že vďaka viazaniu na peniaze z Plánu obnovy si nikto nedovolí aktuálnu reformu zahnať do autu, na rozdiel od reforiem z minulosti. Súhlasíte?

Je to dvojsečné, pretože Plán obnovy je veľkou motiváciou, aby sa zmeny presadili. Zároveň sú tu však isté časové limity, ktoré sú trochu problém. V súčasnom dokumente je veľa vecí, ktoré by bolo treba opraviť, no časový tlak na jeho prijatie je kvôli Plánu obnovy taký vysoký, že môže spôsobiť, že nakoniec sa nedopracuje. A to nie je dobré.

Základom úspechu je opäť aj to, aby bola reforma dobre vyargumentovaná a vyrokovaná s učiteľskou verejnosťou. Žiaľ, konzultačný proces bol veľmi krátky, trval len dva týždne, čo je veľmi neštandardné.

Najsilnejšou zárukou úspešnosti zmien a ich trvácnosti je práve to, že ich akceptuje pedagogická obec. Rozumiem, že zmeny, zvlášť, ak sú radikálnejšie, sa môžu stretnúť s odporom. Napriek tomu je veľmi problematické, že po zverejnení vzdelávacích štandardov prišla petícia odborov. Je nešťastné, že kľúčový aktér sa s reformou nestotožnil.

M. Rehúš. Foto: M. Zacková

Už je to viac ako rok, čo na Slovensko začali prichádzať ukrajinské deti utekajúce pred vojnou. Nedávno vaše Centrum vzdelávacích analýz zverejnilo analýzu o ich začleňovaní v slovenských školách. S čím majú naše školy pri práci s týmito žiakmi najväčší problém?

Prvým problémom je vôbec dostať tieto deti do škôl. Ministerstvo školstva interpretuje školský zákon tak, že sa povinná dochádzka nevzťahuje na ukrajinské deti. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo množstvo z nich nechodí do školy.

Podľa oficiálnych údajov má štatút dočasného útočiska momentálne asi 34-tisíc ukrajinských detí od 0 do 17 rokov. V našich školách je približne 10,5-tisíc z nich.

Prečo sa štátu nechce do zavedenia povinnej dochádzky pre tieto deti?

Mohli tam byť obavy, že by to systém nezvládol. Evidentne to bolo účelové. Pri tvorbe analýzy sme sa stretli s tým, že mnohé školy museli ukrajinských žiakov z kapacitných dôvodov odmietať. Takto to však nemalo ostať a ministerstvo malo hľadať riešenie.

Ako by mohlo vyzerať?

Umiestňovanie do škôl by sa malo koordinovať, pretože aj v Bratislave stále sú školy, kde nechodia ukrajinské deti, hoci by na to priestory mali. Ak by štát vytvoril jasné pravidlá a systém koordinácie, mohlo by sa to podariť.

Aké boli ďalšie problémy v integrácii ukrajinských žiakov, ktoré ste pri analýze zaznamenali?

Jazyková bariéra. Na deviatich školách v Bratislave, kde chodia ukrajinské deti, sme zistili, že napriek tomu, že absolvovali jazykové kurzy, nerozumejú dobre po slovensky a nemôžu sa tak plnohodnotne zapájať do vzdelávania. Hoci sa na ňom zúčastňujú, nemá to pre ne efekt.

Problémom je aj to, že hoci štát financuje jazykové kurzy, mnohé školy nemajú kapacity, aby ich realizovali. Minulý rok ich robila asi len polovica škôl, ktoré mali ukrajinských žiakov, tento rok necelá tretina. Často ich robia učiteľky slovenčiny, učiteľky z prvého stupňa alebo špeciálne pedagogičky.

Bolo by dobré, aby tieto školy dostali externú podporu, či už v spolupráci s jazykovými školami, alebo zapojením študentov vysokých škôl. Samotné školy si s tým neporadia. Tieto kurzy prebiehajú zväčša popoludní a je problém tam deti dostať.

Ďalšou podstatnou oblasťou, ktorej sme sa v analýze venovali, bolo psychické zdravie ukrajinských detí. Keď sme sa rozprávali so školskými psychologičkami a špeciálnymi pedagógmi na školách, hovorili nám, že s týmito deťmi nepracujú, lebo im nerozumejú a nemajú nástroje adaptované pre ukrajinské deti. Mnohé z nich pritom prežili traumu a potrebovali by viac pomoci.

Foto: Marka Zacková