Nevnímal som to ako spôsob, ako si uchovať zdravý rozum, či ako rehabilitačné cvičenie, kým som na to nebol upozornený. Bola to pre mňa iba príležitostná reakcia na atraktívny les, keď som sa doň dokázal dostať. Mojej predstavivosti sa to zdá lepšie než, povedzme, plávať v horúcej smole.

Myslím si, že profesionálny lekársky výskum nezistil žiadny nápadný osoh vyplývajúci z tejto činnosti, aj keď zakázaná je iba v rámci preventívnych opatrení súvisiacich s netopierou chrípkou.

Keby som bol Japonec, čo som nikdy nebol, mohol by som túto činnosť nazvať šinrin-joku, čo, zdá sa, znamená „kúpanie sa v lese“. Je to forma umenia, ktorú iba pred štyridsiatimi rokmi vynašiel akýsi byrokrat v japonskej vláde, podľa ktorého je to dobré pre ľudí a treba to odporúčať. Potom sa to rozšírilo za more.

Odvtedy sa vyplavili na svetlo sťažnosti na ľudí, ktorí šliapu po vzácnych kvetoch, robia si kytičky a tak ďalej. Nie každý je nadšený, keď sa prírody dotýkajú jej milovníci; klika za sterilitu je prekvapivo veľká. Zvláštne však je, že v záhrade láskyplná pozornosť prírode ako keby prospievala.

Tá istá krajina, Japonsko, je majákom „lesných farmárov“ po celom svete. Ide o odvetvie permakultúry, ktoré spočíva v pestovaní vecí (pre zisk) v lese. Nielen hríby, ale aj ryby a mnoho iných rozličných produktov môžu zbierať z podstromových etáží farmári, ktorí sa pridržiavajú hesiel ako „zámerný, integrovaný, intenzívny, interaktívny“, keď boli nasadené do boja.

Stala sa z toho medzinárodná mánia, akurát toto nie je poľnohospodárske fórum, inak by som zaplnil celé strany – tri hárky – svojimi záľubami. Lebo nikdy sa mi veľmi nepáčili vyhliadky na nekonečnú otravnú monokultúru, ktorá nahrádza efektívnosť ekonomikou (čiže lacnotou). Napokon, Boh, alebo jeho agenti, to vymyslel tak, že pôda a mikroklíma sa mení každých pár krokov.

Osobne síce nemám medzi orangutanmi žiadnych priateľov, no považujem sa za priateľa orangutanov, ktoré sú prakticky moje obľúbené primáty – ešte väčšmi než šimpanzy, ktoré dokážu byť nepredvídateľne násilné ako tranzitní vodiči vo veľkom meste. Populácia orangutanov je však na miestach ako Borneo riedka. No zdá sa, že podobne ako ja majú rady dobrý les a možno ich nájsť, ako si v ňom len tak hniezdia.

Ľudia nemajú stromolezecké zručnosti a stratili aj iné adaptácie na zalesnené prostredie, ak ich vôbec niekedy mali. Všetky evolučné príbehy (presne tak!), ktoré som počul, sú podľa mňa výplodom mrzutých cvokov, aj keď sú občas zvrátene zábavné. Dokážem prejsť priamo cez les a pozorovať akékoľvek množstvo Božích tvorov bez toho, aby ma rozptyľovali pochmúrne evolučné teórie. (Ak chcete, je to hobby na zlepšenie duševného zdravia.)

Podobne môže byť človek slobodný aj od nutkania podporovať pri svojich prechádzkach po krajine dlhovekosť či turizmus. Tie moje boli bezcieľne, nakoľko sa mi to len podarilo, až na to, že som si občas zobral za vodkyňu modlitbu.

Lebo Boh podľa môjho teologického názoru stvoril svet na to, aby ho jeho obyvatelia videli a tešili sa z neho tak, že na ňom budú účastní bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Toto nás podľa mňa zjednocuje so zvieracími pozorovateľmi vo všetkých ich podmienkach a s ich mnohými uhlami pohľadu: radosť z toho, že sme nažive.

Moju vlastnú prax veľmi oklieštil život v meste, lekárske obmedzenia a kanadské sneženie. Les musím často nahradiť parkom, kde rastú iba niektoré stromy a chodníky zvyknú byť asfaltové. Keď nemôžem vyjsť z domu, či skôr z bytu, vidím pár stromov aspoň z okna, asi o jedenásť netienených poschodí nižšie; a ak túžim stratiť sa v prírode, mám veľa staromódnych kníh, do ktorých sa môžem zahrabať. Pripomínam, že sú produktom (žiaľ, obvykle monokultúrneho) lesohospodárstva.

Myšlienka prírodnej terapie v jej rozličných formách, pričom niektoré z nich hraničia až s arteterapiou či s nejakou inou predstaviteľne hodnotnou sociálnou kauzou, je historikom známa už z veľmi starobylých čias. Pravda, ľudia v staroveku nepotrebovali profesionálny výklad a usmernenia, no ak sa pozriete do „Wicked pédie“, nájdete zmienku o tom, že záhradníčil už Kýros Veľký.

Vzhľadom na radikálne menšie mestá a absenciu áut a lietadiel ľuďom v staroveku asi nenapadlo, že by potrebovali terapiu prírodou tak, ako táto terapia nemustí trápiť ani nás, moderných ľudí. Stačila krátka prechádzka, aby sa dostali z mesta, a ako vieme z čítania Biblie, keď sa ľudia chceli porozprávať v súkromí, mali vo zvyku vychádzať von. Z médií nemali ani len noviny a v divadlách im nehrali filmy, takže mysľou mohli zostať úžasne naladení na to, čo sa deje okolo nich. Mohli teda akoby mať úžitok z prírodnej terapie.

Človek myslí na Maxa Frischa a na jeho výrok: „Technológia je spôsob organizovania sveta tak, aby ho človek nemusel zažiť.“

Nedávno mi ho pripomenula stará priateľka. Celé roky ho mala uväznený vo svojom notebooku a nakrátko ho prevetrala. Obávala sa, že by sa mohol chápať ako bočák, no to ma ani trochu netrápilo, lebo je aj zjavne pravdivý. To platí o mnohých najlepších bočákoch.

Práveže som žasol, ako môže jediná veta bez kontextu dať do laty celú našu mechanickú civilizáciu. Vysvetľuje, ako každý jeden z našich technických úspechov znamená stratu čohosi, čo sa nedá nahradiť.

Tým sa nechce povedať, že by technológia bola zlá; a asi sú aj horšie zlá než ľahký život.

No sloboda, ktorú technológia údajne prináša, je falošná. Pravda, môže nás zachrániť pred nepríjemnosťami, ako sú choroba a hlad, ktorých sme boli dedičmi, podobne ako zvieratá. No tieto zážitky nám zoceľovali charakter.

Naša technologická koncepcia „pokroku“ sa dokáže iba niečomu vyhýbať.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v niekoľkých kanadských novinách. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.