Ako vyhrávať vojny A prečo ich Amerika v poslednom čase prehráva

Samozrejme, žiadne z týchto udalostí navzájom nijako nesúvisia, ako ani žiadne dve udalosti na tejto zemi.

A neexistuje ani nič také ako náboženská vojna v protiklade k vojne z nenáboženských, celkom rozmanitých príčin. Akurát že každá vojna je náboženská a vždy bola.

Jasnejšie sa to ukáže vtedy, keď začneme konflikty skúmať. Otázky kauzality sa obvykle redukujú na čo najužšiu možnú mieru, lebo keď sa skúmajú širšie, realita sa stáva príliš veľkou.

Tento skutočne bolestivý zážitok „večnosti“ som mal pred iba polstoročím, keď som sledoval, vtedy prostredníctvom západnej televízie, pád Saigonu a záver toho, čo médiá prezentovali ako „vojnu vo Vietname“.

K množstvu môjho poznania pribudlo iba šokujúco málo rokov a liberálne alebo hipícke postoje vtedajších mladých ľudí sa mi už vtedy vypudzovali z duše.

Predtým som bol totiž vo Vietname a túto vojnu som sčasti nepretržite sledoval z tesnej blízkosti. A keďže som dôverne poznal veľmi veľa ľudí, ktorí v nej žili a zomreli, bola to pre mňa veľká a rozhodujúca formačná udalosť.

Bola „skutočná“ vo svete, ktorý sa topil v nezrelosti a neskutočnosti, a ovplyvnila všetky ostatné vtedajšie udalosti, lebo priniesla určité vytriezvenie.

Nebol som nestranný a, pochopiteľne, ani som byť nemohol – po všetky tie roky, čo som si uvedomoval hrozný konflikt, ktorý sa tam odohrával, a ako dospievajúce dieťa som žil v juhovýchodnej ázijskej krajine, kde správy z Vietnamu prichádzali od susedov.

V každom prípade som bol už od mladého veku výnimočný talent v čítaní novín, časopisov a kníh a mal som rodičov, najmä otca, ktorý sa o veci zaujímal.

Vojna, v ktorej bojovali (relatívne) slobodní Vietnamci proti hroznému nepriateľovi – komunizmu –, bola už dosť veľká, aby sa dala rozpoznať v čase i na diaľku.

Pre mňa boli práveže abstraktné „protesty proti vojne“, ktoré sa diali v Amerike. No myšlienka, že som zlý vojnový štváč iba preto, že mám priamejší prístup k pravde, bola čosi, s čím som sa stretol priamo po návrate domov do Kanady.

Poznačilo to asi celý môj ďalší život aj moje čítanie dejín. Zdalo by sa, že z toho vyplýva i môj skepticizmus, lebo v samotnom Vietname som zistil, že najváženejší západní novinári sú úplne ľahostajní k pravde, čiže klamári.

Za ich klamstvá im platili západné médiá a oslavovala a ctila si ich spoločnosť, ktorá  samu seba prezentovala ako lepšiu.

Podľa toho, čo som čítal, aj v minulosti, aspoň v celom 19. storočí a dobrodružne aj predtým, som znova a znova nachádzal tú istú „zaujatosť“ a ničivé následky tejto povrchnej „sekulárnej a progresívnej“ tendenčnosti.

Nebolo to kyvadlo, ktoré sa hojdalo zo strany na stranu; že by chvíľu bola bývala v móde jedna strana a potom druhá. Vždy bola v móde ľavá strana a pravá v móde nikdy nebola, až kým nebola ľavá strana z údajných „dôvodov“ vykázaná doprava. (Napríklad fašisti a nacisti boli pôvodne naľavo.)

V tomto sa Vietnam stal intelektuálnym cvičiskom, a to aj na niekoľkých nesúvisiacich úrovniach. Napríklad som pochopil, že úprimní kresťania, bez ohľadu na národnosť a rasu – a teda rozhodne vrátane všetkých vietnamských rehoľníkov –, sú v zásade dôveryhodní a celkovo „na našej strane“; lebo takí boli aj úprimní budhisti, s ktorými som mal do činenia.

Žiaľ, vo svete, v ktorom je každý úprimný, musí osamotený jednotlivec používať svoj vlastný úsudok. (Je nezmysel povedať, že sa nemá súdiť; znamená to byť bezbranne hlúpy.)

Ale komunisti, ako som mal neskôr zistiť, boli v skutočnosti nepriatelia a priatelia satanského. Myslím, že k tomuto záveru dospeje skôr či neskôr, ale obvykle skôr, každý, kto žil v komunistickom režime a nemal výhody z toho, že bol sám komunista. Je to jednoduché: komunisti nie sú vaši priatelia.

Áno, postoje sa musia získavať a moje základné postoje sa formovali prostredníctvom Vietnamu, uvažovaním nad tým, čo sa dialo tejto krajine. (Všimnite si, že som nepoužil predložku v.)

Kým som tam bol, na mieste, ako mladý muž, ktorý sa snažil byť novinárom, uvedomil som si, že vojnu prevzala americká byrokracia a práve ako byrokracia prehrá bez ohľadu na to, o koľko lepšie je vybavená.

Nebolo to náhle zistenie. Zdalo sa mi to už ako sedemnásťročnému samozrejmé.

A ešte jeden postreh: komunisti boli bezohľadní, Američania striedavo naivní a cynickí. Často som si prial, aby mohli byť Američania rovnako bezohľadní ako Vietnamci, ktorým išlo o všetko. A často som si prial, aby mali viac dôstojníkov s trojmiestnym IQ.

Ale bol som lojálne na ich strane a ešte lojálnejšie som sa stotožňoval s Vietnamcami. Vyhliadky na budúcnosť ma napĺňali obavami, takmer zúfalstvom. Jeden z dôvodov, prečo som bol vtedy ateistom, bol ten, že dobrí akoby vždy prehrávali.

Vietnamská vojna sa teda rozhodne dobre neskončila. Tridsiateho apríla 1975 Yankeeovia upustili od dôstojného ústupu, lebo boli zahnaní na útek. Saigon padol, ako môj čitateľ pravdepodobne videl a pamätá si z fotografií v novinách, na ktorých sa zúfalí Vietnamci pokúšali natlačiť na palubu preplnených vrtuľníkov.

Bola to veľká historická udalosť. Amerika túto vojnu jednoznačne prehrala a (ako som tak trochu očakával) od tých čias Amerika vojny prehráva aj naďalej.

Kórea bola posledný konflikt, v ktorom sme ako-tak dosiahli remízu. Trištvrte storočia iba prehrávame, aj keď sme oveľa lepšie vybavení.

Je to náboženská záležitosť. Lebo len čo sa Amerika začala odkresťančovať a strácať pocit zmyslu a vieru, že je s ňou Boh, stala sa z nej iba byrokracia.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.