Lekcia o vzdelávaní O kríze a obnove amerického univerzitného školstva

V ľudských záležitostiach ide nepochybne o zmenu k lepšiemu, aspoň v Spojených štátoch.

Tento prudký pokles – „veľmi veľký a veľmi znepokojujúci,“ ako hovorí pán Bill DeBaun, generálny riaditeľ Národnej siete pre prístup k vysokému školstvu – ruší všetky znaky zotavenia zo zamorenia netopierou chrípkou („COVIDom“), keď boli študenti reálne vymknutí z internátov a bez „služieb“, za ktoré si platili.

Pán DeBaun v mene vyššej univerzitnej byrokracie spomínal aj iné byrokratické neúspechy, ako napríklad postupné sťahovanie rozličných schém pre rasovú diverzitu; a je pravda, že samotné „menšiny“ proporčne patria medzi najviac absentujúcich.

Tento „trend“ je však zjavný medzi všetkými skupinami prvákov hlásiacich sa na školu a môžem dúfať, že sa nájde aj medzi staršími študentmi.

Nedávno som čítal, že počet postgraduálnych študentov na amerických univerzitách – jednoducho ako pomer z celkovej populácie – sa blíži 100-násobku oproti stavu pred storočím. Túto oslnivú štatistiku si nemám ako overiť, iba sa z nej tešiť, ale zo všeobecného pozorovania by som usudzoval, že približne sedí.

To znamená, že spolu s kontrarevolučnou vládou, ktorú si Američania v novembri zvolili, prinesie nový rok ešte ďalšiu vzrušujúcu novinku.

Samozrejme, na elitných univerzitách musíme očakávať ďalšie demonštrácie antify a intifády, ako aj ďalšie kolo výtržností a protestov proti triumfujúcej „krajnej pravici“. V dôsledku toho však budú študenti miznúť ešte rýchlejšie.

Čakal som to, možno netrpezlivo, už nejaký čas. Už nejaký čas platí, že profesorský zbor v drvivej väčšine, a stále viac, pozostáva z donorov Demokratickej strany (medzi elitnými inštitúciami je to až 100 percent). Sledoval som, ako sa z univerzitných učiteľov a administratívnych pracovníkov stáva uzavretá skupina „komančov a úchylákov“, ako sme kedysi hovorievali.

Považoval som za nevyhnutné, že keď sa všemožné univerzitné kurzy, okrem technického školenia – i keď v súčasnosti do značnej miery aj to –, stávali pre uchádzačov menej užitočnými, budú vyvolávať stále väčšie finančné tlaky.

Minuloročné vypočúvanie rektoriek popredných univerzít (napríklad Harvardu, Pennsylvánskej univerzity či MIT) v Kongrese sa zmenilo na absurdné divadlo. Každého, kto sa na to pozeral, by tie klamstvá úžasne osvietili.

Zdalo by sa však, že nárast ľavicového fanatizmu vo všeobecnosti dosiahol vrchol a môžeme sa tešiť na pokles na mnohých frontoch, ako aj na to, že proti jeho stúpaniu bude oveľa väčší odpor, aspoň nasledujúci rok.

Dôsledky tohto vývoja sú rozsiahle. Ukazuje sa, že opúšťanie „woke marxizmu“ je v nasledujúcom semestri nákazlivé a možno bude pokračovať.

Podľa môjho názoru, ktorý je možno trochu kontroverzný, sú dôsledky pre kresťanstvo, a osobitne pre Rímsku cirkev, možno nie trvalé, ale i tak veľmi vzrušujúce.

Lebo sú nielen kontinentálne, ale i medzinárodné. Nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe, a dokonca aj v Sýrii a Iráne, je náhle prijateľnejšie byť kresťanom.

Je veľký priestor na to, aby sa šlo aj ďalej, a rozhodne je o trochu viac možné predstaviť si reconquisty, aké kedysi opätovne získali pre Cirkev Španielsko a Uhorsko.

Ako hovoria Číňania: „Tisícmíľová cesta sa začína jediným krokom“ a keď už kresťania nemusia očakávať, že budú porazení, dokonca aj pri svojich najskromnejších ašpiráciách (ako napríklad zrušenie „progresívnej“ cenzúry, ktorá je zavedená na prakticky všetkých univerzitách a vo všetkých médiách), je možné navrhnúť nové evanjelizačné štádium.

Ako mi raz povedal môj otec: „Pri nalievaní mlieka a dvorení mladej deve je základom sebadôvera.“ Lebo keď si muži uvedomia, že nie všetky mladé devy sú nedosiahnuteľné, môže ich to reálne povzbudiť, aby vytrvali v snahách o zblíženie.

Nikdy sme nemali byť takí plachí a keď sa dozvedáme o tom, v akých mimoriadnych počtoch sa obracajú ľudia v najtyranskejších islamistických režimoch ako aj v hlbinách komunistickej Číny, mali by sme pochopiť výzvu: „Nebojte sa.“

Lebo jediná vec, pre ktorú sme ustráchaní, je vyhliadka na mučeníctvo, pričom iní nám k nemu dali príklad. Nie je vhodné, aby sa katolíci vždy stiahli, keď sa majú vyjadriť, lebo katolíci z minulosti, aj samotný Pán, nás pozývajú vystúpiť.

Samozrejme, ako nadšenec pre štúdium a vzdelávanie vnímam strach zo samotného zastrašovania diplomy rozdávajúcou triedou ako čosi, čo ľahko prehrmí. Jej práca spočíva v tom, že vám bráni robiť to, čo robiť viete, keď ste na to ešte nedostali oficiálny diplom. Vašou prácou je však robiť to aj tak.

Preto je vzdelávacia úloha, pred ktorou stojíme, obnoviť alebo znovu založiť univerzity, ktorým dnes hrozí vyhynutie. Táto úloha však neznamená vrátiť byrokratov. Znamená ísť ďalej a obnoviť návyk vzdelávania.

Na začiatku musíme podľa býčej tradície chytiť býka za rohy. Dnes máme školské prostredia, kde sa neučí dokonca ani latinčina či počty. Tie zriedkakedy potrebujú „zreformovať“, lebo takéto oportunistické inštitúcie sú väčšinou zbytočné od svojho založenia. Treba ich nahradiť.

A treba prijať učiteľov spomedzi tých, ktorí majú alebo aj nemajú kvalifikáciu a sú ľahostajní voči takým prvkom prestíže, ako je veľký plat.

Jedným z mojich najhrdinskejších univerzitných profesorov bol nebohý James Cameron (autor knihy The Night Battle atď.). Spýtal som sa ho, či je nejaká vlastnosť, ktorú mali spoločnú všetci jeho najlepší študenti a z ktorej sa ustavične tešil počas vyše štyridsiatich rokov svojej učiteľskej kariéry.

Čakal som, že si dá načas a odpoveď si premyslí, ale naopak, odpovedal hneď a priamo.

„Všetci moji najlepší študenti boli bez výnimky samoukovia,“ povedal.

Rovnako aj ako autor píšuci o filozofických náukách profesor Cameron vedel, že všetci najlepší filozofi pristupovali k svojej téme akoby po prvýkrát.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.