História Prečo padol Západ

Už starí Rimania si idealizovali dávnu minulosť svojho prapredka Aenea, ktorý ušiel z horiacej Tróje do Latia, a svoje časy považovali za úpadkové. Myšlienka zostala prítomná v európskom vedomí a stále očakávame pád nášho Západu, ktorý už-už musí prísť pri najbližšej kríze. Počas celých svojich neraz turbulentných dejín bol však zničený len raz – v divokom 5. storočí.

Názory na pád Západorímskej ríše sa vyvíjajú už celé storočia a jeden nemecký historik pred takmer 40 rokmi vydal zoznam 210 dôvodov, ktorými historici vysvetľovali jej zánik. Dnes by sme k nim mohli priradiť niekoľko tuctov ďalších, ktoré sa objavili v publikáciách.

Spôsob nazerania na pád ríše sa takisto menil. Francúzsky historik a archeológ André Piganiol (1883 – 1968), ktorý vytvoril svoje diela o neskoroantickej Rímskej ríši a jej páde po druhej svetovej vojne, videl hlavných vinníkov v Germánoch. S francúzskou iróniou a kultúrnou nadradenosťou charakterizoval Germánov ako tých, ktorí celé storočia žili na hraniciach Ríma bez toho, aby sa scivilizovali, a o páde ríše napísal, že nezomrela, ale bola zarezaná.

Niekedy od 80. rokov sa pomaly rehabilitujú aj dávni Germáni vďaka historikom z USA, Nemecka a európskym grantom, takže dnes sa mnohí dívajú na obdobie neskorej antiky (cca 3. – 8. storočie) ako obdobie transformácie Rímskej ríše do germánskych kráľovstiev, kultúrnej a náboženskej transformácie a príchod Germánov dovnútra ríše sa neutrálne označuje ako ich usídlenie.

Slová ako katastrofa, kataklizma, zánik a pád sa veľmi nepoužívajú v mnohých historiografiách. Sám patrím, nazvime to, k umierneným katastrofistom, takže sa na pád Rímskej ríše pozrieme cez prizmu Germánov, ktorí ju nechceli zničiť, chceli sa v nej usadiť, užívať si jej vymoženosti, životný štandard a bezpečie. Popritom však rabovali, zabíjali, znásilňovali podľa svojho temperamentu a zvyklostí kmeňa, takže medzi Germánmi boli aj takí lepší a boli aj veľmi zlí ako Vandali.

Vedľajším a veľmi pravdepodobne nechceným produktom ich snahy o usadenie sa a zlepšenie svojej životnej úrovne bol vznik germánskych kráľovstiev. V Británii, v Germánii a Noricu došlo ku kataklizme. V Galii a Hispánii sa situácia líšila na škále od katastrofy po veľké problémy a najlepšie to bolo v Itálii, kde mali ľudia „len“ veľké problémy.

Barbari intra muros

Rimania boli zvyknutí prijímať medzi seba Germánov a mali na to vypracované celé postupy. Imigrantov potrebovali do vojska, kde oceňovali germánsku fyzickú konštitúciu, bojového ducha a potrebovali ich len dôsledne vycvičiť a naučiť prísnej disciplíne. Potom sa stali súčasťou vojnovej mašinérie, ktorá už storočia víťazila vo vojnách na všetkých frontoch. Prestali bojovať živelne a objavili čaro prepracovanej taktiky.

Odmenou im bolo porímštenie a dôchodok v ríši. Druhú skupinu tvorili robotníci, ktorých Rimania potrebovali na prácu v poľnohospodárstve a v dielňach. Ak sa nejaká germánska banda vydala do ríše rabovať, tak klasický postup bol čo najtvrdšie ju poraziť, časť zajatcov popraviť, časť zotročiť a zvyšok naverbovať do vojska a rozptýliť po celej ohromnej ríši, aby stratili svoje kmeňové väzby. Zvesti o osude bandy sa šírili v barbaricu a mali odradiť prípadných útočníkov.

Situácia sa však zmenila v roku 376, keď celé gótske kmene prišli na hranice Rímskej ríše pri dolnom Dunaji, lebo utekali pred Hunmi, a Rimania logisticky nezvládli novú situáciu. Cisár Valens (364 – 378) povolil Gótom vstup do ríše, prisľúbil im usadenie na pôde a za to mu mali poslať mužov do vojska.

Rímski dôstojníci však zrazu museli ubytovať a živiť až niekoľko desiatok tisíc ľudí a ich systém na to nebol dimenzovaný. Góti museli platiť za potraviny, lebo ich bol nedostatok, hoci prvé mesiace mali dostávať prídely zadarmo. Výsledkom bol hlad a predaj vlastných detí do otroctva. Nasledovala vzbura a známa bitka pri Adrianopole v roku 378, v ktorej padol východorímsky cisár Valens a dve tretiny jeho armády. Podľa vojaka a kronikára Ammiana Marcellina (cca 330 po 391) išlo o najhoršiu porážku od potupy pri Kanách. Po pár rokoch bojov a plienenia balkánskych provincií sa s Gótmi podarilo uzavrieť mier a mohli sa usídliť vnútri ríše v podunajských provinciách ako jednoliate etnikum pod svojím kráľom. Germáni získali precedens.

Testovanie obrany

Na začiatku 5. storočia začal narastať tlak Germánov. Jednou z príčin mohli byť Huni, ktorí prenikli do strednej Európy a napádali Germánov. Lenže títo Germáni už neboli malé kmene, ktorým ríša čelila v 1. až 3. storočí, ale vyformovali väčšie kmeňové a nadkmeňové zväzy, ktoré mali aj 20 0000 a viac bojovníkov.

Štandardná rímska mobilná (t. j. určená na expedície) armáda, tzv. comitatenses, mala 20 000 až 30 000 vojakov, takže početné sily vojsk sa vyrovnali. Rimania vždy potrebovali čas, aby zozbierali svoje jednotky po provinciách a potom napadli útočníkov, ktorí väčšinou mali pár mesiacov relatívne voľnú ruku a v ceste im stáli len menšie lokálne jednotky, tzv. limitanei (pohraničníci), kde-tu vystužení comitatenses, ktorých základne boli bližšie k hraniciam.

Napríklad v celej Galii sa mohlo nachádzať okolo 30 000 vojakov mobilného vojska a možno 15 000 až 20 000 pohraničných jednotiek popri celom Rýne, ktoré museli zadržať alebo aspoň oslabiť prvý nápor, kým im prišla pomoc z tyla. V Itálii sa mohlo nachádzať okolo 30 000 vojakov a v severnej Afrike cca 15 000. Bezpečnosť celej obrovskej ríše závisela od približne 500 000 vojakov a námorníkov. Germáni si však vyberali čas a miesto prvého úderu a zvyčajne mali dobré informácie o rímskych jednotkách.

Postup Vandalov cez Rímsku ríšu. Zdroj: Wikimedia.org

V roku 401 sa začal nápor. O prvé dejstvo sa postaral Vizigót Alarich, potomok Gótov usadených pri Dunaji v 4. storočí, ktorý hral svoju vlastnú hru o mocenskú pozíciu v Rímskej ríši. Občas lojálny k cisárom, občas revoltujúci, aby získal lepšiu pozíciu a finančné zdroje pre svojich ľudí, ale často bez peňazí. Kontroloval však dosť veľké vojsko, tak mal svoju váhu v politike. Už zastával hodnosť veliteľa mobilnej armády magistra militum v Illyricu (západný Balkán), ale práve v roku 401 bol bez pozície a zdrojov a rozhodol sa opustiť Východorímsku ríšu a skúsiť šťastie v Itálii.

Možno išlo aj o východorímsku politickú machináciu, keďže konštantínopolský dvor bol v studenej a občas aj horúcej vojne s faktickým držiteľom moci na Západe Stilichónom, ktorý mal hodnosť magister utriusque militiae (veliteľ oboch vojsk, t. j. pechoty a jazdy). Miešanec rímskej matky a vandalského otca sa postavil Alarichovi v roku 402 a v dvoch bitkách na severe Itálie ho porazil a vytlačil do Panónie.

Asi sa s ním dohodol, dal mu funkciu v Panónii a ponechal si ho ako žolíka proti Východorímskej ríši. Stilicho sa preukázal ako schopný západný veliteľ, ktorý bránil trón pre neplnoletého Honoria, syna veľkého cisára Theodosia I. (378 – 395). On si vybral Stilichóna medzi svojich top dôstojníkov a oženil ho so svojou neterou Serenou. Stilicho sa stal členom cisárskej rodiny a po Theodosiovej smrti vychovával jeho dcéru Gallu Placidiu. Alarichova výprava do severnej Itálie mala však za následok jej čiastočné spustošenie a mnohí Rimania zazlievali Stilichónovi, že úplne nerozdrvil Alarichovo vojsko a dovolil mu odísť.

Sťahovanie národov – útoky na Rímsku ríšu v 4. a 5. storočí. Zdroj Wikimedia.org

Zakrátko v roku 405 prišiel druhý útok a opäť z gótskej strany. Góti sa delili na viacero nezávislých kmeňov, ktoré presadzovali vlastnú politiku. Kráľ Radagaisus viedol svoje vojsko o sile približne 20 000 bojovníkov do Itálie. Pravdepodobne podľa vzoru svojich súkmeňovcov sa chceli usídliť, lebo s nimi išli aj rodiny, takže konečný počet ľudí mohol byť 100 000 aj viac. Ako to už chodilo, plienili severnú a strednú Itáliu po niekoľko mesiacov, kým Stilicho organizoval expedičné vojsko. Zozbieral 15 000 vojakov po Itálii, odvolal dosť veľké kontingenty z rýnskej hranice a svoje vojsko zväčšil aj naverbovaním iných Gótov a Hunov, ktorí si išli privyrobiť k Rimanom. V lete 406 sa Radaigasov kmeň nachádzal v Toskánsku a obliehal Florenciu. Len tak-tak Stilichónovo vojsko stihlo zachrániť mesto v auguste 406 a Radagaisus utekal do Fiesole severne od Florencie, kde ho Rimania chytili.

Tretina jeho vojska padla už pri Florencii a Radaigaisus a jeho elity išli na popravisko. Dvanásťtisíc mužov Stilicho omilostil a naverboval do rímskej armády. Zvyšok Gótov rozpredali do otroctva. Počet otrokov bol taký veľký, že skolaboval trh a už predávali ľudí po skupinách za malé sumy. Toto bol klasický rímsky postup zaobchádzania s trúfalými Germánmi. Hrozba pre Itáliu bola zažehnaná, ale na Rýne chýbali jednotky, ktoré zostali v Itálii a ďalej stabilizovali situáciu.

Prelomenie obrany

Tridsiateho prvého decembra 406 sa začal hlavný nápor na Rýne. Zo spätného pohľadu vidíme, že táto udalosť bola kľúčová pre pád Rímskej ríše. Spojený zväz Alamanov, vandalských kmeňov, Svébov (potomkovia Kvádov z nášho územia a iných kmeňov) a iránskych Alanov využil skutočnosť, že zamrzol Rýn. Na odpor sa im postavili rímski spojenci Frankovia, ktorí strážili hranicu na dolnom toku, ale nakoniec podľahli a v Galii nasledovali tri roky plienenia.

Germánsko-alanský zväz mal pravdepodobne viac vojakov, ako bolo dislokovaných v celej Galii, a navyše pri prvotnom nápore zmietol pohraničné jednotky a jednotky mobilnej armády, ktoré mu stáli v ceste. Svedectvo o tom prináša rímsky spis o administratíve ríše Notitia Dignitatum, ktorý pre západnú polovicu ríše používa údaje z 20. rokov 5. storočia. Podľa spisu mobilná armáda v Galii mala svojich štandardných 32 000 vojakov, ale pohraničné jednotky zodpovedné za obranu Rýna boli v nedostatočných počtoch. Celkovo udáva len 6000 vojakov a v niektorých provinciách ich bolo len 250. Je pravdepodobné, že mnohých pohraničníkov presunuli do mobilnej armády, aby doplnili straty, a rezignovali na dôslednejšiu obranu hranice.

Navyše na Západe zmizla približne tretina jednotiek a ich mená sa už viac neobjavujú v prameňoch. Až takýto bol rozmer porážky medzi rokmi 406 a približne 425.

O tri roky neskôr, v roku 409, sa tento zväz presunul cez Pyreneje do Hispánie, ktorú si postupne podmanili a rozdelili medzi seba. Cisárska administratíva v Ravenne riešila trón svojho cisára a Galiu a Hispániu nechali svojmu osudu. Prvé roky vôbec nebojovali proti útočníkom a Galia sa vydala svojou cestou. Miestni aristokrati a senátori organizovali odpor a v roku 407 im prišiel na pomoc veliteľ Británie Konštantín, ktorý sa dal vyhlásiť za cisára. Ako Konštantín III. (407 – 411) skúšal stabilizovať situáciu na severe Galie a neskôr aj v Hispánii.

Relatívne dobre sa mu darilo proti útočníkom, takže ravennský dvor videl väčšiu hrozbu v ňom ako v barbaroch a Stilichónov zástupca viedol vojnu s ním, ale po prvotných úspechoch bol porazený a Stilicho sa rozhodol pre obranu alpských priesmykov. V roku 409 Konštantín získal uznanie ravennského dvora a bol spolucisárom Honoria, ale situácii to aj tak nepomohlo. Sám čelil vzbure svojho bývalého veliteľa z Británie a Rimania ďalej bojovali medzi sebou. Nakoniec Honorius vymenoval Flavia Konštatnína za veliteľa Galie a tomu sa Konštantín III. vzdal. Tesne predtým sa stal klerikom, aby si zachránil život. Nepomohlo mu to. Jeho hlavu poslali Honoriovi ako dôkaz potlačenia vzbury.

Čas vzájomných rímskych bojov využili Vandali, Svébi a Alani na rozdelenie Hispánie medzi sebou. Komplikovanú situáciu na Západe využili aj iné kmene a napríklad časť Burgundov sa usadila na ľavom brehu Rýna v roku 411 ako nominálni spojenci Rimanov.

Problémy v Itálii

Kým však Rimania riešili samých seba, dvorské kliky v Ravenne uspeli v snahe zosadiť Stilichóna. Vyčítali mu situáciu v Galii a jeho kontakty s Alarichom, ktorý požadoval platby pre svoje vojsko a Stilicho podporoval jeho požiadavku v senáte. Obvinili ho z paktovania s Alarichom a snahy dosadiť svojho syna na uprázdnený východorímsky trón. Rímsky nacionalizmus a xenofóbia prevážili, nezabudli na jeho čiastočný vandalský pôvod a v auguste 408 ho popravili. Ešte skôr padol pri vzbure aj Stilichónov štáb. Potom sa Rimania vrhli na manželky a deti Stilichónových germánskych vojakov a v severoitalských mestách sa odohral pogrom. Vojaci, prirodzene, dezertovali a prešli k Alarichovi, ktorý sa nachádzal na východných hraniciach Itálie. Politickou vraždou Stilichóna a pogromom sa Rimania pripravili o podstatnú časť italskej armády.

Alarich s celým kmeňom prišiel do Itálie a jeho vojsko posilnené bývalými Stilichónovými vojakmi mohlo mať a aj vyše 30 000 bojovníkov a ešte neskôr sa k nemu pridali mnohí gótski otroci. Nikto im nekládol odpor a medzi rokmi 408 až 412 plienili najmä strednú a južnú Itáliu, niekoľkokrát obliehali aj Rím, až ho v lete 410 dobyli a vyplienili. Čestnou rukojemníčkou sa stala aj princezná Galla Placidia. Formujúci sa vizigótsky kmeň prežil smrť Alaricha a v roku 412 sa vydal na sever do Galie. Itália si mohla vydýchnuť.

Staronoví problematickí spojenci

Nakoniec aj v Ravenne pochopili, že bolo lepšie sa s Vizigótmi dohodnúť a využiť poriadnych chlapov na špinavú robotu ako riskovať ich nepriateľstvo. Už ako spojenci cisára Honoria bojovali proti rímskym veliteľom, ktorí sa vyhlásili za cisárov v Galii a poslali mu ich hlavy. Honorius ich obratom poslal do Kartága, kde sa pripojili k hlave miestneho veliteľa, ktorý sa ho pokúsil zosadiť. Jeden súdobý kronikár charakterizoval Honoria, že neporazil žiadnych Germánov vnútri ríše, ale že bol mimoriadne úspešný v boji s uzurpátormi.

Začiatkom roku 414 sa spojenectvo Rimanov a Vizigótov potvrdilo aj sobášom Gally Placidie a vizigótskeho kráľa Ataulfa. O rok neskôr už Galla bola vdova a vrátila sa do Itálie. V roku 418/419 Vizigóti dostali územie na usadenie v údolí rieky Garonne medzi Bordeaux a Toulouse a zopakovali precedens svojich predkov zo 4. storočia. Potom ako rímski spojenci napadli Germánov a Alanov v Hispánii a spôsobili im vážne problémy. Keď však vycítili slabosť ríše, robili vlastnú politiku. Už v 20. rokoch napádali rímske správne centrum Arles a správali sa dosť slobodne, neberúc ohľady na rímskych provinčných úradníkov. Vandali a časť Alanov sa v roku 429 radšej preplavili do severnej Afriky, perly Západu, a do roku 439 si ju stihli podrobiť. Popri tom sa naučili používať loďstvo a Stredomorie čakali nové ťažké časy.

Výsledky invázií

V čase, keď Rimania najviac potrebovali vojsko a financie, ich paradoxne mali najmenej. Plienenie provincií malo za následok nižší výber daní, zničený vidiek a kde-tu aj mesto, hoci Germáni neboli experti v dobýjaní miest. Úspech mohli dosiahnuť jedine rýchlym prekonaním hradieb alebo vyhladovaním mesta, ak v blízkosti nebolo rímske vojsko. Držali sa však rady jedného gótskeho kráľa, ktorý udržoval mier s mestami s hradbami a nemrhal životmi svojich mužov.

Preto po odchode útočníkov Rimania mohli obnoviť kontrolu územia. Vpády však začali narúšať chod sofistikovanej spoločnosti, ktorá závisela od deľby práce a diaľkového obchodu. Provincie po ich odchode dostávali daňové úľavy, aby sa spamätali. V prípade strednej a južnej Itálie zničenej Vizigótmi išlo o odpustenie 80 percent daní na päť rokov a ani po ich uplynutí sa všetky oblasti nespamätali a úľavy sa museli predĺžiť a dokonca aj zvýšiť.

Keď Honorius verboval nových vojakov, ponúkol im štedrých 10 solidov (1 solidus = cca 4,5 g zlata), ale hneď vyplatil len 3 a zvyšok mali dostať po zlepšení ekonomickej situácie. Mnohí pravdepodobne neuvideli zvyšok náborového príspevku, lebo situácia sa nezlepšila. Galia do pokladnice veľa neprispela, pretože tri roky sa z nej živili veľké kmene.

Britániu v 20. a 30. rokoch zničili Sasi a Anglovia a jej obyvatelia sa vrátili v životnom štandarde o 1500 rokov naspäť. Hispánia sa úplne vymkla spod kontroly ríše a jej daňové výnosy financovali Svébov, Alanov a Vandalov. Rovnaký osud čakal aj Afriku, a ako vyzeralo vandalské plienenie, si môžeme predstaviť z toho, že rímski úradníci odpustili provincii Mauretánia takmer 90 percent daní. Najbohatšia provincia Západu severná Afrika zostala Vandalom ako ich kráľovstvo.

Rokom 440 sa začalo posledné dejstvo. O tom, ako vyzeral život Rimanov, čo si mysleli o nových spolubývajúcich a ako sa to snažili zmeniť, si povieme nabudúce.