Podľa dát Oryxu Ukrajinci stratili od začiatku vojny, nepočítajúc drony a vrtuľníky, prinajmenšom 56 lietadiel, Rusko stratilo 71. V prípade Ukrajincov je medzi stratami prinajmenšom 16 stíhačiek MiG-29 (zo 43) a 7 Su-27 (z 26), ako aj 16 bojových lietadiel Su-25 a 13 taktických bombardérov Su-24. Ukrajina tak stojí pred otázkou, ako nahradiť stratenú techniku.

Podľa slov hovorcu ukrajinského letectva plukovníka Jurija Ihnata Ukrajina potrebuje dve perute západných stíhačiek po 12 kusov, teda dohromady 24 lietadiel.

Dodávku západných stíhačiek zatiaľ odmieta nemecký kancelár Scholz aj americký prezident Biden, ich názor by sa však ešte mohol zmeniť. So sympatiami na dodávku stíhačiek Ukrajine hľadí premiér Eduard Heger, ale aj časť západných politikov. Holandský minister zahraničných vecí povedal, že ukrajinskú prosbu o dodávku F-16 „nezaujato preveria“.

Okrem lietadiel západného typu sa diskutuje aj o slovenských alebo poľských MiG-29, ktoré by na rozdiel od západných stíhačiek mohli Ukrajinci používať takmer okamžite.

V prípade Slovenska komplikuje odovzdanie stíhačiek aj diskusia, či Hegerova vláda po vyslovení nedôvery má mandát na takýto krok.

Podporu získal nápad aj od bývalého diplomata a poslanca NR SR Tomáša Valáška (PS): „O bezpečnostnom význame ich darovania Ukrajine však nemôže byť pochýb. Naše migy sedia v sklade, väčšina z nich nefunguje a už nikdy nebudú lietať v slovenských farbách. Ukrajina ich potrebuje teraz, keď už na nič iné, tak na náhradné diely. Tieto stíhačky jej piloti dôverne poznajú a na rozdiel od západných modelov by ich mohli ihneď využiť; fungujúce nasadiť do obrany pred ruským agresorom a jeho raketami, ktoré ničia ukrajinské mestá.“

Čítajte tiež

Komentár

Stíhačky pre Ukrajinu Heger s Naďom do toho idú tak, že akurát nahrávajú Ficovi

Jozef Majchrák

Premiér s ministrom obrany si najskôr mali urobiť domácu úlohu.

Na Ukrajine by mohli zachrániť životy

MiG-29 nie je zlým lietadlom, ale napriek modernizácii ani slovenské migy už nedokážu konkurovať najmodernejším stíhačkám, akými disponujú Rusi alebo aj západní spojenci. Ukrajinci svoje MiG-29 preto nasadzovali najmä na zostreľovanie ruských rakiet, čím šetrili aj svoje pozemné systémy PVO. Slovenské alebo poľské migy v rukách ukrajinských pilotov by tak mohli pomôcť chrániť infraštruktúru a životy mnohých civilistov.

Ale je tu, samozrejme, aj iný faktor: ak Slovensko migy tak či tak predá – a to bude musieť, pretože na Slovensku už nelietajú, náklady na údržbu starnúcich strojov stúpajú, ich prevádzka je závislá od ruských technikov a F-16 objednané za vlády Smeru a SNS čoskoro prídu –, tak dáva zmysel, aby ich dodalo tam, kde najviac pomôžu bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky.

Po bezmála roku vojny je už takmer banálne konštatovať, že záujem Slovenskej republiky spočíva v tom, aby ruská agresia bola odrazená a aby sa ukrajinské územie v čo najväčšom (alebo úplnom) rozmere prinavrátilo kontrole legitímnej ukrajinskej vlády. Ak Slovensko (a všetky ostatné štáty, ktoré odmietajú násilnú revíziu hraníc) teda má nejakú vojenskú schopnosť, ktorá je prebytočná alebo ktorej sa dokáže dočasne zriecť, je v jeho záujme, aby sa na Ukrajinu dostala čo najskôr.

Valášek argumentuje, že Slovensko okrem Ukrajiny migy reálne ani nemá veľmi komu predať: „Predať ich niekomu mimo Európy nemôžeme pre riziko, že skončia v ruských rukách. Navyše odovzdaním našich starých lietadiel Ukrajine neobídeme ani finančne naprázdno; Európska únia uhradí časť ich hodnoty. Táto ponuka leží na stole mesiace, neobjavila sa teraz.“

Odovzdanie poľských migov by museli schváliť aj Nemci

Okrem slovenských migov sa núka aj možnosť odovzdať Ukrajincom aj časť poľských alebo bulharských stíhačiek. Poľsko v súčasnosti prevádzkuje okrem amerických F-16 aj 29 migov, ktoré aspoň čiastočne v roku 2002 prebralo od Nemecka.

Tieto stroje pochádzajú z výzbroje východonemeckej NVA, ktorej 24 kusov MiG-29 po znovuzjednotení Nemecka prebral Bundeswehr, 22 z nich následne Nemecko za symbolickú cenu predalo Poľsku. Odovzdanie týchto lietadiel Ukrajine by zrejme museli schváliť aj Nemci, čo vzhľadom na pozíciu kancelára Scholza je nepravdepodobné a mohlo by viesť k novým nezhodám medzi Berlínom a Varšavou.

Výhodou Poliakov je, že na rozdiel od Slovenska či Bulharska už disponujú americkými F-16. Dodatočne k nim Varšava objednala ešte v roku 2019 32 nových amerických stíhačiek typu F-35.

Bulhari v súčasnosti prevádzkujú rovnaký počet migov ako Slovensko – 11 kusov – a takisto majú v úmysle nahradiť ich americkými F-16.

F-16, Gripen alebo Tornado?

Slovenské, poľské ani bulharské migy nie sú dlhodobým riešením ukrajinského problému. Dokázali by však premostiť obdobie, kým na Ukrajinu dorazia západné stíhačky a Ukrajinci sa na nich naučia lietať.

Na rozdiel od dlhotrvajúceho výcviku by ukrajinskí piloti na migoch mohli lietať okamžite. Ich počet je však obmedzený a údržba bez ruských náhradných dielov zložitá, preto Ukrajina skôr či neskôr bude musieť prejsť na západné modely.

„V prípade F-16 máte veľa možností na rôzne tréningové programy, rôzne elektronické protiopatrenia, rôzne motory, množstvo ďalších rôznych vecí – je to ako lego. Technické možnosti sú veľmi podobné. Vo všeobecnosti nehovorím, že F-16 je lepšie ako samotné lietadlo, ale pre Ukrajinu to môže byť najrealistickejšia voľba, berúc do úvahy schopnosti, dostupnosť, cenu a hlavne udržateľnosť,“ tvrdí jeden z ukrajinských pilotov.

„Pilot s približne 500-hodinovými skúsenosťami v západnej stíhačke, ktorý však nikdy predtým na F-16 nelietal – napríklad niekto prechádzajúci z Hornetu –, bez prestávok, pracovných víkendov atď. potrebuje 69 dní na to, aby sa naučil Viper (F-16) bezpečne využívať v úlohách vzduch – vzduch a vzduch – zem,“ opisuje jeden z inštruktorov F-16.

Ešte dlhšie by trval výcvik menej skúsených pilotov, podľa ukrajinského premiéra Denisa Šmyhala asi šesť mesiacov.

Gustav Gressel z Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR) si myslí, že Ukrajincom by mohli pomôcť aj lietadlá, ktoré bežne operujú z lietadlových lodí. Podľa Gressela sú prispôsobené na operácie s minimálnym logistickým zázemím a na rozdiel od bežných stíhačiek im vystačia aj kratšie pristávacie dráhy, dokázali by tak operovať aj z ciest či diaľnic.

Schopnosť operovať za núdzových podmienok s minimálnou údržbou mimo letísk je aj jednou z výhod švédskych stíhačiek Gripen, ktoré Ukrajincom odporúča britský think-tank RUSI.

Oproti tomu nápad, že by Ukrajinci mohli dostať nemecké Tornado, ktoré čoskoro Nemci vyradia zo služby, považujú nemeckí generáli za pochybný. Tornado je veľmi staré a náročné na údržbu, zároveň by tento stíhací bombardér v súboji s ruskými stíhačkami nemal veľkú šancu.

Mení sa charakter vojny?

Ale aký význam by stíhačky vôbec mali na ďalší priebeh vojny? Podľa odborníkov omnoho nižší, než diskusia o stíhačkách niekedy sugeruje.

Nasýtenosť bojiska protivzdušnou obranou, ale aj protitankovými zbraňami znamená, že tanky a lietadlá sa stávajú menej užitočnými. Naopak, výhody na bojisku sa silnejšie ako pred niekoľkými desaťročiami presúvajú v prospech defenzívneho vedenia boja. To neznamená, že sa tieto schopnosti stávajú zbytočnými, ale ich úžitok je dnes nižší než trebárs počas vojen v Perzskom zálive.

Ako historická analógia môže poslúžiť prvá svetová vojna – guľomety masívne zvýšili straty útočiacej strany a posilnili defenzívu, čo viedlo k dlhým rokom zákopovej vojny na západnom fronte. Až po doktrinálnych (napríklad nemeckých Sturmtruppen) a technických inováciách (napríklad vzniku britských tankov či letectva) sa rovnováha posunula v prospech ofenzívy, čo ukázalo prekvapivo úspešné nemecké západné ťaženie v roku 1940.

Logika ruských náletov

Podľa plukovníka US Air Force Maximilana Bremera ruské útoky na ukrajinskú infraštruktúru môžu mať aj iný cieľ než len teror ukrajinských civilistov. „Tieto útoky môžu mať inú vojenskú logiku: dosiahnuť vzdušnú prevahu opotrebovaním. Už takmer rok sa Moskva snaží nájsť účinnú protiváhu voči ukrajinskej stratégii neumožnenia vzdušnej nadvlády. Tvárou v tvár pokročilejším ruským bojovým lietadlám a prevahe si Ukrajina udržala svoju protivzdušnú obranu rozptýlenú a mobilnú – strieľajúcu a potom sa rýchlo presúvajúcu na nové miesto – aby unikla zničeniu.“

Táto stratégia bola zatiaľ úspešná a podľa Bremera neschopnosť získať vzdušnú nadvládu je jednou z príčin vysokých ruských strát. To sa však môže zmeniť: „Ukrajinská stratégia neumožnenia vzdušnej nadvlády je však čoraz viac ohrozená. Zdá sa, že ruské letectvo sa poučilo zo svojich minulých chýb, prispôsobilo svoju stratégiu a obrátilo sa na raketové a bezpilotné útoky, aby oslabilo ukrajinskú protivzdušnú obranu,“ myslí si.

Bremer pokračuje: „Moskve sa nepodarilo lokalizovať a zničiť dostatočné množstvo ukrajinskej mobilnej protivzdušnej obrany, ale teraz dúfa, že dosiahne žiadaný účinok tým, že prinúti tie odpaľovacie zariadenia vyprázdniť sa. Namiesto toho, aby viedla tradičnú kampaň na potlačenie nepriateľskej protivzdušnej obrany pomocou lietadiel s pevnými krídlami, spúšťa vlny rakiet a bezpilotných lietadiel na ukrajinské mestá a energetickú infraštruktúru, aby prinútila protivzdušnú obranu krajiny míňať vzácne rakety zem – vzduch.“

Podľa Bremera cesta k víťazstvu pre Ukrajincov nevedie cez akvizíciu drahých stíhačiek, teda cez pole, na ktorom nikdy neporazí ruskú prevahu – ale cez jej neutralizáciu hustou sieťou protivzdušnej obrany. Ak chce Západ Ukrajine skutočne pomôcť, dôležitejšie než tucet stíhačiek budú menej „sexy“ témy – v prvom rade, či ukrajinská armáda, najmä delostrelectvo a PVO, budú mať dostatok munície.

No ak aj je debata o stíhačkách nafúknutá a je dôležitejšie zamerať sa na PVO, nejde o argument proti migom. Na rozdiel od západných stíhačiek nepredstavujú veľkú logistickú výzvu, nevyžadujú precvičenie pilotov, a keďže aspoň v slovenskom prípade už beztak nelietajú, ich odstúpenie Ukrajine nepredstavuje ani žiadne výrazné oslabenie slovenských ozbrojených síl. Navyše by dokázali dosiahnuť presne to, čo Bremer požaduje – prevziať časť ochrany ukrajinského vzdušného priestoru a šetriť muníciu ukrajinskej protivzdušnej obrany, obzvlášť počas obdobia, kým Západ dokáže navýšiť výrobné kapacity rakiet zem – vzduch.

A aj keď bývalý plukovník US Army David Johnson nabáda na prehodnotenie „kultu ofenzívy“, aj on priznáva, že skôr či neskôr Ukrajina bude musieť prejsť do protiútoku: „Koniec koncov, útok je rozhodujúcou formou vojny a iba útokom môže Ukrajina vojnu vyhrať.“