Ako sa z Európskej únie dostať do Ruska? Sotva to je problém, o ktorom premýšľa väčšina ľudí v strednej Európe. Mnoho ľudí si želá skôr opačné: aby sa nikto z Ruska nedostal k nám. Niektoré štáty pre to robia veľa. Pobaltské krajiny, Poľsko, ale následne aj Česko bránia vstupu Rusom na svoje územie s akýmkoľvek schengenským vízom. Slovensko obmedzilo ešte na jeseň vydávanie víz občanom Ruskej federácie.

Lenže sú tu ľudia, ktorí do Ruska musia. Napriek napätým vzťahom medzi Moskvou a Západom. A aj napriek vojne, ktorá medzi Ukrajinou a Ruskom zúri bezmála desať mesiacov.

Od začiatku vojny som nebol doma v Česku. Predovšetkým preto, že s vypuknutím konfliktu som bol zavalený prácou. Ruská agresia proti Ukrajine vyvolala informačnú smršť nielen o situácii na fronte, rovnakou mierou sa objavil dopyt po správach priamo z Ruska.

Ako sa žije v krajine, ktorá rozpútala najväčší a najkrvavejší medzištátny konflikt od konca druhej svetovej vojny? Ako na Rusov dopadajú sankcie? Postrehy, analytika, predikcie. A takisto kniha, ktorú som stihol tento rok napísať.

Vytrhnúť sa z tohto začarovaného kruhu sa mi podarilo až koncom novembra. Ukrajina oslobodila Cherson na juhu krajiny, boje na severovýchode Ukrajiny začali byť skôr statické a Rusko sa napriek všetkým predpovediam k zime nezrútilo. Mohol som ísť domov.

Na Ukrajinu cez Moskvu

Smerom z Ruska to šlo hladko: jeden prestup v tureckej Antalyi a za bezmála trinásť hodín som bol v Prahe – áno, kde sú tie časy, keď let Moskva – Praha trval dve a pol hodiny?

Na cestu späť som si vybral zaujímavejší variant. Autobus.

Autobus spájajúci Rusko s pobaltskými štátmi je jediným tunelom v železnej opone. Iným priamym spôsobom sa z Ruska na Západ a naopak nedostanete.

Autobusová doprava medzi Ruskom a EÚ zmenila svoj účel. Turisti sa vytratili. Autobusy jazdia poloprázdne. Nemennou klientelou sú únijní Rusi – obyvatelia krajín Európskej únie s ruským občianstvom.

Miesta ruských výletníkov sčasti obsadili Ukrajinci, ktorí našli azyl v Európe. Autobusové linky smer Rusko sú pre nich jedna z mála možností, ako sa dostanú na Moskvou ovládané územie svojej krajiny.

Zaiste, znie to ako paradox. Ruská armáda obsadila ich domovy, Kremeľ ich neskôr anektoval. Napriek tomu sa Ukrajinci vydávajú do tejto jamy levovej. Nemajú veľmi na výber. V Doneckej a Luhanskej oblasti, v časti tej Chersonskej a Záporožia, kde teraz veje ruská trikolóra, majú svojich príbuzných, ktorí z rôznych dôvodov nemohli utiecť do Európy, alebo ich tam čakajú problémy, ktoré napriek vojne musia riešiť priamo na mieste.

Chcel som zistiť, čo čaká Ukrajincov na ruskej hranici. A preto som sa vydal späť do Ruska touto strastiplnou cestou.

Na medzinárodnej autobusovej stanici v lotyšskej Rige padajú veľké chumáče snehu. Autobus mieriaci do Moskvy tu už mal byť. Má oneskorenie. Asi pre snehovú kalamitu. Zhruba tridsiatka ľudí hypnotizuje tabuľu s lotyšským názvom ruskej metropoly.

Pred rokom by miesto vedľa nástupišťa číslo dva bolo plné netrpezlivých cestujúcich. Teraz tu pokojne prejde snehová fréza bez toho, aby sa zaviata batožina musela pohnúť z miesta. Záujemcov o cestu do Ruska je menej. A farba ich pasu sa zmenila z červenej na modrú.

Uprený pohľad mrznúcich pasažierov pomohol. Po krátkej chvíli sa prirúti žltý dvojposchodový autobus. Slečna s logom dopravnej spoločnosti na bunde a s doskami v ruke promptne začne odbavovať cestujúcich, ktorí sa nemôžu dočkať, až budú v teple a na wifine.

Viťucha

Na poslednú chvíľu stihol autobus smer Moskva aj Viťucha. Zoznámili sme sa v lietadle mieriacom z Prahy do Rigy. Urastený štyridsiatnik dlhodobo žije v Českej republike. Do rodného Ruska sa vydal predať svoj byt. Dušuje sa, že časť peňazí pošle Ukrajincom.

„V Česku som študoval právo. Potom som chvíľku podnikal na Ukrajine a začal som sa zaoberať kryptomenami. Do Ruska som sa vrátiť nikdy nechcel, ten byt som prenajímal. Keď sa začala vojna, bol to pre mňa šok. Už nechcem mať s Ruskom nič spoločné. Predám byt a už ma tam nikdy neuvidia,“ dušuje sa Viťucha.

Rus si len láme hlavu, ako dostane peniaze do Česka. Klasické bankové spojenie medzi Ruskom a Európou fakticky nefunguje. Západné banky odmietajú komunikovať s ruskými, navyše väčšina veľkých ruských bánk je odrezaná od systému SWIFT. Peniaze sa dajú posielať z Ruska a do Ruska azda len rôznymi sivými kľučkami.

„Skúsim to cez nejakú virtuálnu menu. Hádam o tie peniaze neprídem,“ dúfa. Než zaspí nad notebookom, sleduje prednášku o blockchaine.

„Kto tu nie je občan Ruskej federácie?“ zaujíma sa striedajúci vodič. Na našom hornom poschodí sa zdvihne väčšina rúk. „Ukrajina?“ ďalej zisťuje alternujúci šofér. „LLR,“ odpovie nejaká dáma hneď pri prednom okne. Asi skúša využiť nejasnú situáciu. Samozvanú Luhanskú ľudovú republiku na východe Ukrajiny nedávno Rusko anektovalo. Medzinárodné spoločenstvo to neuznáva a zdá sa, že ani vládca autobusu. Zvyšok hlásiacich sa cestujúcich prikyvuje, že sú z Ukrajiny.

Nad čím asi Ukrajinci cestujúci naším autobusom uvažujú, keď sú s každým kilometrom bližšie k Rusku?

Je to totiž absurdná situácia. Riziko ísť cez Rusko je pre Ukrajincov, zdá sa, menšie než riskovať zdravie alebo život cestou priamo cez front pod vybuchujúcimi granátmi. Žltý autobus s automatom na kávu je tisíckrát lepší variant než žigulík na zamínovanej ceste.

Ukrajinci, ja a jeden Kazach, ktorý záhadne zmizne ešte pred pasovou kontrolou, dostaneme migračné karty. Na prvý pohľad ide o štandardný dokument: cudzinec vstupujúci do Ruska musí vyplniť políčka s menom, číslom pasu a víza a musí taktiež uviesť účel cesty.

Vodič to vidí inak. Považuje biely papierik za talizman ochraňujúci pred problémami. „Ak migračnú kartu stratíte a budú vás kontrolovať policajti, koledujete si, že budete dávať úplatok alebo platiť pokutu. Záleží na vašom šťastí,“ varuje cestujúcich.

Vidieť, že šofér asi zažil rôzne situácie po vypuknutí vojny. „Nie aby vám napadlo fotiť na hranici. Na selfíčka na Instagram pri hraničnej závore zabudnite. Pri tej závore by sa vaša cesta skončila. A keď pôjdete naspäť do Lotyšska, nič si z Ruska neberte. Zabudnite na kaviár alebo vodku. Aj za to je pokuta,“ varuje.

Dáma cez uličku má v očiach skormútený výraz. Asi sa tešila, že si domov privezie rybiu delikatesu. Lenže nepočítala s tým, že sankcie sa vzťahujú na všetkých, aj na nostalgikov za Sovietskym zväzom.

Po niekoľkých hodinách prichádzame na hranicu. Na lotyšskej strane kontrola prebehne rýchlo. Pohraničník vyberie pasy a onedlho ich prinesie opečiatkované späť priamo do autobusu. Vyrážame ďalej.

Cesta do neistoty

Na území nikoho stojí mnoho áut s moldavskými ešpézetkami. Podľa snehovej deky na nich to vyzerá, že sa vozidlá značný čas nepohli z miesta.

„Občania Ukrajiny si vezmú všetky svoje veci a vystúpia z autobusu. Ostatní cestujúci pôjdu na pasovú kontrolu neskôr,“ zavelí hlas zdola, keď dorazíme na ruskú čiaru.

Z okna pozorujem, ako v susednom pruhu na výjazd z Ruska muž a žena vykladajú na zvláštnu lavicu všetku batožinu z napchatého fordu. Pred nimi a za nimi sa odohráva rovnaká scéna. V aute nesmie nič zostať. Ruskí pohraničníci všetko starostlivo kontrolujú. Hovorí sa, že z obavy, že by ukrajinskí diverzanti mohli z Ruska niečo vyvážať a dovážať doň.

Vedľa colnice leží halda zmrznutých kockovaných tašiek. Na bomby to nevyzerá. Asi nejaký pašovaný tovar.

Unavený mladý pohraničník vezme môj pas a ledabolo si ho prezerá. Dvakrát kýchne. Poprajem mu zdravie a za odmenu dostanem pečiatku. Hodím batoh a kufor na pás. Röntgen nič problémové nenájde. Idem sa postaviť k ostatným cestujúcim.

„Naposledy som tu na hranici čakala šesť hodín. Už som si na to zvykla. Ale je to strašné. Už som sa naučila spať v stoji ako kôň,“ delí sa o svoje skúsenosti postaršia dáma. Jej rovnako stará susedka len prikyvuje. Obe majú v rukách červený pas s ruským dvojhlavým orlom. Sú to európske Rusky. Geograficky. Duše majú zjavne ďalej na východe.

„Najviac mi prekáža, že sme odrezaní od informácií z Ruska. Ale našťastie existujú spôsoby, ako sa k nim dostať. Súčasná situácia nie je jednoznačná. Američania budú neustále vyvolávať vojny. Nedajú Rusku pokojne žiť. A poznáte tú poslednú novinku? Bostonská univerzita vypustila do sveta nový vírus,“ melie sedemdesiatnička.

Jej susedka si len povzdychne: „S každou návštevou mi Moskva pripadá čoraz viac cudzia.“

„Anastasija? Je tu Anastasija?“ vyvoláva pohraničníčka v zelenej reflexnej veste a nad hlavou máva modrým ukrajinským pasom. Z lavičky sa zdvihne blonďavá štyridsiatnička a ide za ňou. Spoločne odchádzajú kamsi do tmy.

Vráti sa asi po pol hodine. Absolvovala dodatočný výsluch. „Už som to absolvovala minule. Musela som im povedať, prečo idem do Chersonskej oblasti. Pýtali sa ma, či nejaký môj príbuzný neslúži v ukrajinskej armáde. A musela som ukázať aj telefón,“ vysvetľuje zvedavej európskej Ruske.

Rovnaké kolečko absolvuje ešte jedna Ukrajinka z nášho autobusu.

Po takmer piatich hodinách môžeme všetci znovu nastúpiť a ide sa ďalej.

„Gratulujem vám k úspešnému prekročeniu hranice Ruskej federácie,“ zahlási vodič. Odpoveďou mu je ironické frknutie. O osem hodín budeme v Moskve. Pre mojich ukrajinských spolucestujúcich to je iba začiatok strastiplnej cesty.

Čaká ich cesta na juh Ruska do Rostova na Done. Opäť autobus. A opäť hranice – so samozvanou Doneckou republikou, ktorá by už formálne nemala existovať. Potom cesta do neistoty.