Moskva hrá hry na Balkáne Belehrad žiada návrat srbskej armády, v Kosove hrozí nový konflikt

Súčasné napätie vyvolalo zatknutie kosovského expolicajta srbskej národnosti a zásahy kosovskej polície. Kým Priština hovorí, že zásahy sú súčasťou boja proti organizovanému zločinu, miestni Srbi tvrdia, že konanie polície je politicky motivované snahou zastrašiť srbské obyvateľstvo.

Srbi postavili barikády, ktorými blokujú príchod kosovskej polície na sever teritória. Členovia európskej policajnej misie EULEX hlásia, že sa stali terčom útoku svetelným granátom. Zástupcovia Srbov zo severného Kosova to popierajú, tvrdia, že európski policajti boli opití.

Belehrad žiada, aby sa na Kosovo smela vrátiť tisícka srbských vojakov a policajtov, ktorá by zaručila bezpečnosť miestnych Srbov, oficiálnu požiadavku hodlá odoslať vo štvrtok.

Kontroverzie vyvoláva aj oznam kosovského premiéra Albina Kurtiho, ktorý nedávno vyhlásil, že EÚ údajne očakáva dohodu o statuse Kosova do marca. Ešte predtým chce Kurti predložiť Únii žiadosť o členstvo, Kosovo by sa tak do konca roka malo stať rovnako ako Srbsko a Čierna Hora oficiálnym kandidátom.

Ruské hry na Balkáne

Do sporu medzi Belehradom a Prištinou presakuje aj vojna na Ukrajine. Hoci neexistujú oficiálne diplomatické vzťahy, na neoficiálnej rovine sa styky medzi Kosovom a Ukrajinou považujú za dobré.

Dôvodom je najmä úzke prepojenie časti srbskej elity na Rusko. Moskva tak napríklad ponúkla azyl vdove Slobodana Miloševića, Mire Marković, ktorá si za svoju temnú rolu vo vojne 90. rokov vyslúžila prezývku Lady Macbeth a ktorú v Belehrade hľadali za finančnú trestnú činnosť.

Najmä v bezpečnostnej oblasti bola spolupráca medzi Ruskom a Srbskom už pred začiatkom vojny užšia, než by si EÚ priala. Pri rozhovoroch ruskej opozície v Belehrade srbská tajná služba odpočúvala ruských politikov, okrem iného Vladimíra Kara-Murzu, ktorého sa FSB dvakrát pokúsilo zavraždiť. Nahrávky údajne vtedajší srbský minister vnútra Aleksandar Vulin osobne odovzdal Moskve, niektorí účastníci stretnutia po návrate do Moskvy skončili vo väzbe.

Vulin síce odovzdanie nahrávok popiera, no pochybnosti vzbudzujú samotní Rusi. Kara-Murza tvrdí, že šedá eminencia v Kremli – Nikolaj Patrušev – sa Vulinovi osobne poďakoval, ruské štátne médiá po Vulinovej návšteve vyzdvihli aj boj srbských tajných služieb proti „rusofóbom“.

Exminister sa pravidelne vyjadruje v prospech srbského revizionizmu, v mladosti podporoval Slobodana Miloševića a v roku 1990 sa stal členom „Ligy komunistov“. V roku 2008 založil ľavicovo-nacionalistické Hnutie socialistov (PS).

V srbskej politickej elite to však nie je na škodu, Vulin sa 1. decembra stal novým riaditeľom tajnej služby.

Zase raz Rezolúcia 1244

Vo svojej požiadavke o rozmiestnení srbských jednotiek sa Belehrad odvoláva na rezolúciu 1244 Bezpečnostnej rady OSN. „Návrat armády a polície Srbskej republiky nie je obyčajnou možnosťou, ale rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN vznikla pre KFOR povinnosť tento návrat umožniť,“ argumentuje srbská strana.

Rezolúcia z roku 1999 vskutku v prílohe 2 uznáva, že „po stiahnutí sa dohodnutý počet juhoslovanského a srbského personálu bude môcť vrátiť a vykonávať nasledujúce funkcie:

- spolupráca s medzinárodnou civilnou misiou a medzinárodnou misiou – bezpečnostná prítomnosť;
- označovanie/vyčistenie mínových polí;
- udržiavanie prítomnosti na srbských patrimoniálnych miestach;
- udržiavanie prítomnosti na kľúčových hraničných priechodoch.“

Rezolúcia pritom vychádza z toho, že Kosovo zostane súčasťou Srbska a Zväzovej republiky Juhoslávie. Keďže sa Kosovo v roku 2008 vyhlásilo za nezávislé, je sporné, nakoľko sú spomínané pasáže ešte relevantné. Interpretácie sa líšia v závislosti od toho, či sa Kosovo považuje za nezávislé alebo nie.

Opätovné rozmiestnenie srbských jednotiek v Kosove žiadal už srbský premiér Zoran Đinđić v roku 2003, než ho zavraždili prívrženci Slobodana Miloševića v silových zložkách.

Vučićovi sa môže hra na nacionalistu vypomstiť

Vtedy aj dnes silácke reči z Belehradu motivovali najmä vnútropolitické dôvody. Prezident Aleksandar Vučić potrebuje ukázať, že „svojich si nedá“, zároveň však chce prehodiť výhybku a situáciu utlmiť. Európe sa tak môže predávať ako spoľahlivý partner na Balkáne a aj jeho voličom sa zjavne páčia bilbordy s nápismi „Mir – Stabilnost – Vučić“.

Takýmto spôsobom Vučić už neraz „vyriešil“ problémy na Balkáne, v ktorých pravidelne máva prsty sám Belehrad.

No Vučićova osvedčená taktika nie je bez rizika a môže sa mu ešte vypomstiť. Nikto totiž nevie zaručiť, že vybičované emócie opadnú. Naopak, sám sa môže vmanévrovať do pozície, v ktorej srbská verejnosť bude tentokrát očakávať reálne kroky, možno dokonca skutočný vstup srbskej armády do Kosova.

Takýto krok by bol pre Srbsko samovražedný, ale na racionalitu sa nemožno úplne spoľahnúť. Pre nejedného nacionalistu má predstava so zbraňou v ruke tiahnuť proti Albáncom romantické čaro. Srbský bulvár tvrdí, že Albánci pripravujú útok na Srbov, a hovoria o novej Oluji, podľa vojenskej operácie, ktorá zlomila separatistickú Srpsku Krajinu v Chorvátsku a ktorej následkom asi dvestotisíc Srbov ušlo zo svojich domovov. 

Aj Moskve by teraz chaos na Balkáne vyhovoval viac než kedykoľvek predtým.

Niet preto divu, že ruské kanály na Telegrame volajú po čo najtvrdšom zásahu proti Kosovu. A napríklad srbský režisér Boris Malagurski, ktorý istý čas moderoval reláciu pre ruský Sputnik Srbija, už pred rokmi kritizoval, že srbská armáda v roku 2004 nevyužila príležitosť zabrať aspoň severnú časť Kosova.

Správanie Belehradu nezostalo bez povšimnutia, holandský parlament preto prijal rezolúciu, v ktorej vyzýva na suspendovanie bezvízového prístupu Srbov do EÚ. Taký dramatický krok je síce nepravdepodobný, ale ukazuje, že Belehrad má čo stratiť.

Kurti robí chybu

Ale Vučić nie je jediným politikom, ktorý môže pokus nazbierať lacné politické body ešte trpko oľutovať. Aj kosovský premiér sľubuje niečo, čo nedokáže splniť.

Albin Kurti oznámeným podaním prihlášky do EÚ chce urobiť druhý krok pred prvým – chce sa stať členom organizácie, v ktorej nezanedbateľná časť jeho krajinu ani len neuznáva.

To je zlý politický kalkul. Signál, ktorý Kurti týmto vysiela, je, že uznanie piatich európskych štátov nepotrebuje, ak sa dokáže dohodnúť s veľkými hráčmi – najmä Nemeckom, ktoré dnes patrí k najhlasnejším podporovateľom kosovskej nezávislosti.

Takéto správanie nemôže potešiť Madrid, Atény, Nikosiu, Bukurešť ani Bratislavu. Pretože aj keď snaha Kosova stať sa členom EÚ je pochopiteľná a legitímna a v prospech jeho nezávislosti by sa dali nájsť isté argumenty, tieto členské štáty si nemôžu nechať týmto spôsobom prevalcovať dlhoročnú zahraničnú politiku, a to bez diskusie, akoby na nich nezáležalo.

Kurti sa tak vmanévroval do slepej uličky. Európska únia nemôže prijať Kosovo za kandidátsku krajinu skôr, než Kosovo získa uznanie všetkých členských štátov. To fakticky znamená nutnosť vyrovnania sporu so Srbskom. A to si vyžaduje nielen ústupky Belehradu, ale aj Prištiny, napríklad zriadenie zväzu srbských obcí v Kosove, ktorý Priština sľúbila už v roku 2013.