Výchovná poradňa Nútiť dieťa, aby pozdravilo susedov? Je to základná slušnosť, apelujú odborníci

Niektoré výchovné prúdy, ktoré uprednostňujú rešpektujúcu výchovu, rodičom odporúčajú, aby malé deti nenútili do pozdravu ani do odzdravenia susedov či našich známych. Odporúčajú nechať to na dieťa, ktoré keď odpozoruje správanie rodičov, samo sa rozhodne napodobniť ho a začne ľudí zdraviť. Ak tak aj nakoniec neurobí, netreba to vraj riešiť, lebo ani nám dospelým nie je každý sympatický.

Spýtali sme sa odborníkov na výchovu, aký majú na takúto výchovnú praktiku názor. 

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov, je mama štyroch detí

Deti sa učia, ako sa správať a ako komunikovať, nielen tým, že vidia príklad rodičov a riadia sa ním, ale aj tým, že dostávajú spätnú väzbu na svoje správanie aj formou napomenutia, vysvetlenia, rozhovoru...

Konajú na základe informácií, ktoré prijímajú, a na základe príkladu, ktorý vidia. Práve vďaka tomu si dokážu zafixovať, čo je a čo nie je vhodné, čo sa patrí a čo nie.

Dieťa by som nenútila do pozdravu „za každú cenu“, pretože pri kontakte s druhými ľuďmi bude postupne získavať sociálne a komunikačné zručnosti. Zároveň však od istého veku dieťaťa treba očakávať, že bude zdraviť a bude vedieť, že pozdrav je prejav slušnosti a úcty k druhým ľuďom. 

Úctu a slušnosť si zaslúžia ľudia bez ohľadu na to, či nám sú sympatickí alebo nesympatickí.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice, je otcom piatich detí

Do „objatia“ marketingu sa dostala aj súčasná výchova. Správny názov tovaru je v nej často dôležitejší ako obsah. Centrum voľného času? To je starý tovar. Ale napríklad také kreatívne centrum, to už je úplne iná liga. Trest, to je niečo „hrozné“, ale prirodzené alebo dokonca logické dôsledky, to je celkom iná káva.

Ak mám vnímať ako skutočné nóvum rešpektujúcu výchovu, znamená to, že štandardné výchovné prístupy boli a sú nerešpektujúce? Samozrejme, že to nie je pravda. Rozdiel je v tom, že väčšina výchovných prístupov vníma rešpekt nielen ako jednostrannú povinnosť vo vzťahu dospelých k dieťaťu, ale aj dieťaťa k dospelým. Obe strany si rešpekt budujú a učia sa mu.

Pozdrav, o ktorý v skutočnosti v tomto prípade ide iba zdanlivo, má niekoľko rovín.

V prvej rovine dávame druhým najavo, že si ich všímame a chceme, aby si oni všimli nás.

V druhej je Dobrý deň!, Zdravím ťa!, Šťastnú cestu!, ale i bozk želaním, posolstvom dobra, zdravia, radosti, ktoré s iným zdieľame.

V tretej rovine je to rituál, ktorým sa vyjadruje vzťah k autorite a autority k nám.

V neposlednom rade je pozdrav prejavom elementárnej slušnosti, úcty, reflektuje aj istú sociálnu štruktúru (mladší zdravia staršieho, muži zdravia ženu atď.), je teda aj sociálnym učením.

Pozdrav je jedným z prvých dôležitých socializačných krokov. Ak nepozdravenie, túto neslušnosť, skutočnú nevychovanosť nášho dieťaťa v situáciách, kde je pozdrav spoločenská norma, s pochopením akceptujeme, posilňujeme v ňom chybný obraz o slobode, o sebe, o tom, že ono je dôležitejšie ako iní ľudia.

Vychovávame emocionálneho a sociálneho tupca, „malého asociála“ s nádejnou kariérou egoistu, ktorému v istej chvíli budeme na ťarchu i my, jeho rodičia. A do domova seniorov nám ani nezavolá.

Milí rodičia, vo vlastnom záujme používajte pri výchovných poradcoch (vrátane mňa) aj zdravý sedliacky rozum. Naše staré mamy a starí otcovia si s ním často celkom vystačili. Pri pozdrave celkom iste.