Výchovná poradňa Dieťa odmieta pokračovať v krúžku. Ako rozoznať, či ide len o rozmar?

Viacerí rodičia sa snažia deti nezaťažovať priveľkým počtom krúžkov. Napriek tomu sa niekedy stane, že dieťa uprostred roka začne odmietať krúžok, ktorý si samo vybralo, a nechce v ňom pokračovať.

Odborníkov na výchovu sme sa spýtali, ako má vtedy rodič postupovať. Ako má rozoznať, kedy ide o rozmar dieťaťa, a trvať na tom, aby dieťa dodržalo svoje záväzky, a kedy dieťa reálne zhodnotilo svoje možnosti a nechce pokračovať z objektívnych dôvodov? 

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov, je mamou štyroch detí

Otázka, čo je rozmar a čo je preťaženie dieťaťa, je veľmi dôležitá a treba hľadať odpoveď u dieťaťa – sledovať jeho zmeny nálady, prospech v škole, vyčerpanosť a počúvať, čo vraví.

Všetko vyššie spomenuté môže byť prejavom, a teda aj signálom pre rodičov, že dieťa je preťažené. Odporúčam venovať dlhší čas rozhovorom – pýtať sa na to, čo prežíva a ako sa cíti. Následne „stiahnuť“ dieťa aspoň na pár týždňov aspoň z jedného krúžku a znížiť (aspoň dočasne) tlak a nároky naň.

Už počas pár nasledujúcich dní sa ukáže, či je dieťa v psychickej, fyzickej pohode a či sa cíti lepšie. Ak áno, tak vieme, že dieťa je preťažené, a aj napriek jeho talentom, ktoré rozvíja v krúžkoch, je potrebné mu zabezpečiť väčší pokoj a zvoľniť tempo.

Pretože vyčerpané dieťa smeruje k vyhoreniu a k celkovej nepohode, ktorá sa odzrkadlí nielen v škole, ale aj vo vzťahoch s kamarátmi a v rodine.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice, je otcom piatich detí

Motívov, ktoré vedú k tomu, že si deti vyberajú konkrétny krúžok, je obyčajne viac. Môžu byť viazané napr. na osobu vedúceho krúžku, môžu byť však spojené s tým, že sa tam hlásia kamaráti, alebo je krúžok atraktívny či dokonca exkluzívny a dieťa si tak „vylepšuje“ sebaobraz.

Samotný predpokladaný obsah záujmového krúžku, častejšie u detí mladšieho školského veku než u detí staršieho školského veku, nebýva vždy hlavným dôvodom jeho výberu. Je teda múdre, ak sa s dieťaťom rozprávame o tom, prečo sa do nejakého krúžku hlási, ľahšie potom vyhodnotíme to, prečo chce odísť.

Návšteva záujmového krúžku (ale napr. aj členstvo v športovom oddiele či speváckom zbore) má dva rozmery. Tým prvým by mal byť záujem a túžba ho rozvíjať a prehlbovať. To nie je krátkodobá záležitosť, to nie je šprint, to je minimálne beh na stredné trate. To by mal vedieť rodič, a malo by to vedieť i jeho dieťa.

Náhly odchod z krúžku je tak trochu naša i jeho prehra. Vzdalo to. Zrejme by som v tejto situácii povedal: „Môžeš odísť, ale budeš naň ešte tri týždne chodiť!“ Aj v zamestnaní predsa existuje „výpovedná lehota“.

Je tu však ešte druhý rozmer. Ak sa dieťa niekam prihlási, je to vlastne nepísaný morálny záväzok, ktorý dáva dieťa rodičom, vedúcemu krúžku i ostatným, ktorí do krúžku chodia. Umožňuje ho zahrnúť do ich plánov činnosti. „Vykašľať sa“ na krúžok bez toho, aby to dieťa včas všetkým trom stranám avizovalo, nie je celkom férové.

Na základnej škole som chodil tri roky do šachového krúžku. (Potom sme sa odsťahovali, takže som skončil.) Dodnes si pamätám výrok svetoznámeho šachistu Aľjochina: „Z jednej prehratej partie sa naučím viac ako zo sto vyhratých.“ Platí to pre nás aj pre naše deti.