Výchovná poradňa „Ja v tvojom veku...“ Používate túto vetu aj vy?

Je takáto motivácia, keď dávame deťom samých seba za príklad, účinná na to, aby sme dosiahli u dieťaťa požadované správanie? Spýtali sme sa na to odborníkov na výchovu.

Alena Michalcová, psychologička, pôsobí v Centre celého človeka – ENOIA v Považskej Bystrici ako poradenský psychológ pre jednotlivca, páry a rodiny, je mamou piatich detí

Porovnávanie vlastného detstva a oboznamovanie vlastných detí s ním (prípadne jeho opakované pripomínanie) si viem predstaviť v rôznych kontextoch.

Prvým je pozitívna motivácia, inšpirácia, prípadne len informovanie, ako sme sa hrávali (konkrétne tipy, ktoré inde nenájdu), aká bola doba (ako jazdilo menej áut, viac sme chodili peši), ako sme trávili dovolenky, sviatky, čo bolo moderné a množstvo iných zážitkov, ktoré môžu mať na deti vplyv v zmysle, že by to chceli zažiť, niečo z toho aplikovať vo svojich životoch. Dokonca sa deti samy zaujímajú o detaily a vyvoláva to v nich chuť robiť niečo inak, lepšie.

Naopak, predpokladám, že rodičia vedia používať vlastné detstvo ako kritiku súčasných detí. Ich porovnávanie však nie je motivujúce, skôr obviňujúce: „To ja v tvojom veku!“ Automaticky sa mi vynára časť filmu „Marečku, podejte mi pero“, kde na obdobný výrok pred synom reaguje manželka na manžela poloúsmevne, v zmysle, čo to tára, veď oni boli rovnakí.

Ak je niekto nasledovaniahodným vzorom, ostatní sami chcú ísť v jeho šľapajach. Rodič môže mať o sebe takúto možno naivnú a falošnú predstavu, že predstavuje pre svoje (nie dvojročné, ale kriticky zmýšľajúce) dieťa idol. Očakáva, že dieťa ho chce nasledovať, hoci opak môže byť pravdou.

Predovšetkým samotný vzťah dieťaťa k rodičovi predurčuje výrok „Ja v tvojom veku“ na obdiv či pohŕdanie. Ako to teda vidia naše deti?

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice, je otcom piatich detí

To, že sme žili inú dobu, než žijú naše deti, je fakt. V mnohom jednoduchšiu, pre súčasné deti však ťažko pochopiteľnú. Už je to viac ako 20 rokov, keď sa ma v diagnostickom centre (ústave) pýtalo jedno dievča: „Ako ste mohli žiť bez mobilov? Ako ste mohli žiť bez internetu?“

My, rodičia, ktorí máme viac ako dve deti, vieme porovnať, čo sme „riešili“ a aké sme mali požiadavky na plnenie domácich povinností pri najstaršom a najmladšom. Výrok „Ja v tvojom veku...“ teda vôbec nevnímam ako „komparačnú motiváciu“ pre dieťa.

Je to informácia o tom, že aj ja som bol dieťa a niečo o tom ešte viem, ale aj upozornenie, že ono ešte nie je dospelé (a možno práve to ho na výroku dráždi), teda mám o generačnú skúsenosť viac. V súčasnosti, ktorá našu minulosť (i minulosť Slovenska) trestuhodne vymazáva z pamäti, je dôležité, aby naše deti neboli konzumne zamerané len na prítomnosť.

Výrok „Ja v tvojom veku...“ vnímam ako pripomenutie toho, že v „záplave detských práv“ existujú aj povinnosti a ja ako dieťa som si ich musel aj v domácnosti plniť. Naša požiadavka na to, aby si ich plnilo ono, je úplne legitímna, v súlade so zákonom o rodine.

Z času na čas je celkom v poriadku, keď na to svoje deti (bez pocitov viny) upozorníme. Aj keď nám výrok „liezol na nervy“, zdá sa, že sme to v zdraví prežili. Možno po 20 rokoch, podobne ako my, dajú aj oni za pravdu svojim rodičom.