Výchovná poradňa Keď na seba súrodenci žalujú. Ako vstupovať do konfliktov, ktoré sme nevideli?

Konflikty sú neodmysliteľnou súčasťou každého súrodeneckého vzťahu. Ako by mal rodič do takýchto konfliktov vstupovať, ak pri nich nebol a vidí už len ich dôsledok – krik, plač, urážanie sa, trieskanie dverami? Odborníkov na výchovu sme sa spýtali, ako by mali rodičia reagovať a riešiť situáciu, keď deti začnú jeden na druhého žalovať, že začal ten druhý.

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov, je mamou štyroch detí

Súrodenecké hádky sú prítomné v každej rodine a za istých okolností sú pre rodičov veľmi vyčerpávajúce. Hľadanie, kedy zasiahnuť a kedy nie, je ako „rozseknúť“ hádky a nájsť pravdu tak, aby sme neublížili ani jednému dieťaťu, je náročné.

Pri všetkých konfliktoch je dobré vedieť, že mierne súrodenecké spory sú v poriadku, ale vážne konflikty, ktoré pretrvávajú dlhší čas, už v poriadku nie sú a treba to ošetriť a venovať tomu pozornosť.

Základom rodičovského zásahu pri hádkach je stanovanie si hraníc zasahovania – teda kedy, za akých okolností zasiahnem a kedy nie. Určujem si teda, čo budem a čo nebudem riešiť. Ak sa stane, že zasahujem do každého sporu, zbytočne sa dávam do roly sudcu, policajta a nechám sa zaťahovať do konfliktov, ktoré by si deti vyriešili aj samy. Strácam nadhľad nad detskými, ale aj svojimi emóciami.

Okrem stanovenia si hraníc zásahu je dobré vstupovať do konfliktov s čo najväčším pokojom a s ochotou rozprávať sa. Nehľadať „vinníka“, ale vypočuť si obe strany, rozmotať príčinu konfliktu, rozprávať o následkoch reakcií a aj spoločne s deťmi prísť na to, ako riešiť danú situáciu. Nestačí totiž „len urobiť poriadok“, ale je potrebné učiť deti, ako riešiť hádky, ako z nich odísť a odpustiť si.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice, je otcom piatich detí

Konflikt je spor, stret záujmov, ale i snaha o napĺňanie svojich preferencií potrieb. Je to (aj) boj o pozíciu, teda o moc. Jeho intenzita i jej demonštrovanie navonok môže byť rôzne, od kriku až po odchod z domu.

Má trojaké riešenie. Buď zostane víťaz a porazený, kde je jedna strana s výsledkom spokojná a druhá nie.

Druhé riešenie je kompromis, kde ani jedna strana nie je celkom s výsledkom spokojná, ale v aktuálnej chvíli ho obe prijímajú, hoci niekedy so „škrípajúcimi zubami“ a na tlak zvonku.

Tretím riešením je konsenzus, kde obe strany dôjdu k dohode, s ktorou sú spokojné.

Konflikty detí sú škodlivé predovšetkým vtedy, keď je pri nich ohrozené ich fyzické alebo psychické zdravie alebo sa používajú verbálne „podpásové“ údery, vtedy je namieste, aby „pokoj zbraní“, kým sa neschladia hlavy, prikázala rodičovská autorita.

Ašpirácia riešiť spor detí je však zväčša veľmi problematická. Obe strany sa totiž obviňujú, že na vine je ten druhý. Ale my ako rodičia nevieme, čo je pravda. Ak sa prikloníme na stranu jedného alebo druhého, vytvorili sme s ním koalíciu a on je víťaz. To nie je OK.

V žiadnom prípade by sme ani nemali apelovať (ako býva zvykom) na staršieho súrodenca, že on je ten rozumnejší, tak má ustúpiť. Mladší súrodenci sú často „líšky podšité“ a rátajú s tým.

Čo teda robiť? Záleží hodne na veku detí. Pri predškolákoch, ak ide o spor spojený napr. s nejakou hrou alebo s použitím tabletu, môžeme autoritatívne rozhodnúť, že každý z nich môže mať 45 minút, ale poradie si vylosujú.

Pri „prvostupniaroch“ sa môžeme pokúsiť o mediáciu, kde si rodič vždy vypočuje verziu jedného, druhý v tom čase nesmie povedať ani slovo a potom sa ich roly vymenia. A tak to pokračuje v niekoľkých kolách. Rodič potom môže navrhnúť kompromis (teda riešenie, kde ani jedna strana nebude celkom spokojná).

Rodič môže pri školákoch pristúpiť aj k tomu, že obom stranám v ten deň, dovtedy, kým sa spolu nedohodnú a nenavrhnú riešenie, zarazí akékoľvek benefity a voľnočasové aktivity.

Riešenie sporov či konfliktov je súčasťou dozrievania a socializácie detí. V tom sú skutočne užitočné. Ak navyše deti vidia, že aj rodičia majú medzi sebou nejaký spor a dokážu ho riešiť, je to aj sociálne učenie.

Vieme byť v takej situácii pre svoje deti dobrými učiteľmi?