Podporiť denník

22. november 2022 Spoločnosť migračná politika Reportáže

Na hranici v Kútoch Niekedy sa viac obávam, čo vyvedú naši ľudia, a nie migranti, vraví miestny kňaz

Adam Takáč Juraj Brezáni

Boli sme sa pozrieť v improvizovanom stanovom tábore pri stanici v Kútoch, kde sa už niekoľko týždňov zdržiavajú migranti a skúšajú prekročiť hranice.

Študoval žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku a na Univerzite Komenského v Bratislave. Venuje sa spravodajstvu.

Vyštudoval žurnalistiku a vyskúšal si prácu v rozhlase a regionálnom médiu. Pre Postoj píše od apríla 2021. Venuje sa najmä domácemu politickému spravodajstvu.

„Dnes to budú medzinárodné raňajky,“ vraví s úsmevom katolícky kňaz František Moško, keď mu pomáhame z auta vyniesť veľký hrniec s teplým mliekom, ktorý prenášame do stanového tábora pre utečencov neďaleko železničnej stanice v Kútoch.

„Mlieko nám darovala židovská komunita, chlieb máme z jednej rakúskej pekárne, kde pracuje jeden z našich farníkov a jablká sme dostali od Poliaka, ktorý zvykne prispievať pre našu farnosť.“

V obci na Záhorí je v piatok ráno sychravo, hustá hmla, teplota tesne nad nulou. Pred oplotením, ktoré je rozostavané na parkovisku okolo asi pätnástich vojenských stanov, postávajú policajti a vojaci. Všetko je však pokojné, policajti si ani nespomínajú na žiadne problémy, ktoré by s migrantmi mali.

Raňajky si môžu zobrať iba tí, ktorí sa preukážu platnými dokumentmi. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Momentálne je ich v tábore v Kútoch, ktorý vznikol začiatkom novembra, približne stovka, presný počet však ešte ráno povedať nevedia. Viac sa ukáže pri raňajkách.

Pri stole, na ktorý kňaz s niekoľkými dobrovoľníkmi položili jedlo a nápoje, sa okolo pol deviatej začínajú zhromažďovať prví utečenci. Vo väčšine mladí muži zo Sýrie a Iraku utekajú pred vojnou a chcú nájsť šťastie pre seba a svoju rodinu v západných krajinách. Na Slovensku ostať nechcú, pokúšajú sa len prekročiť hranicu s Českom a ísť ďalej.

„Skúsia to raz, ak ich policajti vrátia, na ďalší deň idú znova. Niektorí si to zopakujú viackrát,“ hovorí koordinátor dobrovoľníkov z civilnej ochrany, ktorý nechcel byť menovaný.

Neskôr zisťujeme presný počet obyvateľov tábora.

Miestny farár Moško spolu s ďalšími dobrovoľníkmi z farnosti medzitým rozdávajú raňajky. Momentálne to robia dvakrát v týždni, v ostatné dni ich vystriedajú pracovníci a dobrovoľníci z Bratislavskej arcidiecéznej charity, zo Slovenskej humanitnej rady alebo z neďalekej farnosti Brodské. Fungujú takto už niekoľko týždňov.

Večere zabezpečuje utečencom Červený kríž. Zo začiatku im ich nosili veriaci z farnosti, ženy sa každý deň striedali a varili polievku. „Bolo to ešte pred zriadením stanového tábora. Chodievali sme za nimi na stanicu, kde sa zdržiavali,“ hovorí Moško.

„Ich počty však rástli, v jeden večer sme prišli a zrazu tam už bolo viac ako sto ľudí. Variť pre také množstvo už bolo náročné.“

Ak polícia alebo armáda zistí, že migrant je bez dokladov, snaží sa utečencovi pomôcť získať potrebné dokumenty. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Kňaz si spomína aj na úplne prvý kontakt so sýrskymi migrantmi. Bolo to ešte na prelome septembra a októbra. „Dvaja mladí Sýrčania prišli do nášho kostola, sadli si vzadu do predsiene. Po omši sme sa snažili zistiť, čo potrebujú, no išlo to ťažko, lebo po anglicky vedeli len máličko. Nakoniec sme pochopili, že nás prosia o požičanie peňazí, ktoré nám potom pošlú. Tak sa aj stalo.“

Raňajky si do svojho stanu odnáša aj Sýrčan Akram. Lámanou angličtinou vysvetľuje, že chce ísť do Holandska, kde jeho kamarát študuje ekonómiu. „Môj otec predal obchod, aby som mohol odísť,“ vraví. „Bol som dva roky vo väzení, neviem prečo.“ Ukazuje nám opuchnutú ruku, zranil sa počas cesty zo Sýrie.

Sýrčan Akram Murali. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Skôr sa obávam, čo vyvedú naši ľudia

Prítomnosť utečencov na Záhorí v uplynulých týždňoch podnietila časť miestnych obyvateľov do strašenia, konšpiračných teórií a nenávistných reakcií. Napätú atmosféru medzi ľuďmi cítil aj farár Moško, ktorý pôsobí v Kútoch už jedenásť rokov. Na stránke farnosti zverejnil začiatkom novembra vyjadrenie, ktoré zarezonovalo aj mimo Kútov.

„Na úvod chcem vyjadriť pochopenie pre to, že máte strach. Pred ľuďmi inej pleti a náboženstva a preto, že sa nám islam spája s Islamským štátom, o ktorom sme veľa čítali. Tiež si myslím, tak ako som povedal aj v kostole, že môžu nastať aj problémy v našom spolužití. Ale mám dojem, že veľké predsa boli už aj doteraz, hlavne keď si spomeniem na pandémiu,“ píše kňaz.

„Nepodľahnime negativizmu, ktorý niektorí ľudia radi vybudujú z niekoľkých zlých skúseností, naozaj skôr veľmi zriedkavých, a postavia na nich celý svoj postoj a ovplyvňujú ním iných. To by som povedal, že je dosť primitívna zloba, ktorá s pravdou nemá nič spoločné. Ako keby sme my a naše vzťahy boli svetovou výkladnou skriňou príkladného spolužitia. Mne sa to zdá niekedy skôr naopak. Kto bol za posledné týždne v osobnom kontakte s utečencami, urobil si oveľa pravdivejší obraz o nich.“ (celé vyjadrenie nájdete nižšie)

Moško pre Postoj neskôr vysvetľuje, ako vyjadrenie vzniklo. „Nezvyknem sa zapájať do diskusií na sociálnych sieťach. Nemám problém sa o veciach porozprávať s ľuďmi osobne, ale na internetové prekáračky nemám čas ani chuť. Nechcem reagovať v emóciách.“

František Moško pôsobí v Kútoch od roku 2011. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vraví, že vyjadrenie vzniklo dvadsať minút pred nedeľnou omšou, v hlave ho však nosil už dva-tri dni predtým. Pôvodne ho chcel na omši prečítať, napokon sa však rozhodol, že ho zverejní len na webe. Doposiaľ vraj nezaznamenali s utečencami nijaké problémové situácie. „Započul som, že jeden z nich údajne niečo ukradol z Tesca. Neskôr sa však ukázalo, že to ľudia zveličili. Omylom prešiel cez snímač, ktorý začal pípať, no keď ho upozornili, okamžite sa vrátil a tovar zaplatil.“

Kňaz odporúča všetkým, ktorí o migrantoch šíria zlovestné reči, aby sa skúsili s nimi aspoň na chvíľu porozprávať. „Pravdupovediac, niekedy sa skôr obávam, čo vyvedú naši ľudia, ako títo Sýrčania,“ hovorí. „Bojím sa, aby po nejakej diskotéke nestretli niektorého z nich a pod vplyvom alkoholu nevyprovokovali konflikt.“

„V poslednom čase mi často chodí po rozume myšlienka pápeža Františka: ‚Ak budeš venovať dostatok času, aby si spoznal človeka, nebudeš ním ohrozený. Ale ak budeš v sebe živiť strach, sám sa staneš ohrozením pre neho.‘ Stopercentne to platí aktuálne tu u nás.“

Moslimom tlmočí aj iracký kresťan

Po raňajkách prichádzajú do tábora traja zdravotníci z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Zvykne s nimi chodievať aj profesor Vladimír Krčméry, dnes je však na služobnej ceste, a preto nemohol prísť.

„Potrebujeme ponožky,“ hlási zdravotníčka, keď ošetruje doráňané nohy jedného z migrantov. „Zničené a opuchnuté chodidlá sú tu častý problém,“ hovorí nám, zatiaľ čo vyberá náplasť a obväz z tašky. Utečenci ich majú po stovkách kilometrov v zlom stave. Niektorí už ponožky ani nemajú, cestou sa im úplne roztrhali. O pár minút už koordinátor dobrovoľníkov nesie škatuľu s desiatkami párov teplých ponožiek, ktoré poslali ľudia.

Migrantov ošetrujú zdravotníci z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Druhý zdravotník zatiaľ testuje na covid. „Doteraz vyšiel v tábore pozitívny test jednému z utečencov, aj ten bol po opakovanom testovaní negatívny,“ tvrdí zdravotník.

„Tieto tabletky sú na zápal, dajte si jednu ráno a jednu večer,“ hovorí zatiaľ ďalší mladému chlapcovi.

S vysvetľovaním mu pomáha tlmočník. Je z Iraku, na Slovensko prišiel so skupinou kresťanov, ktorí pred siedmimi rokmi utiekli z Mosulu pred Islamským štátom. „Študujem prekladateľstvo na Univerzite Komenského v Bratislave a niekoľkokrát do týždňa chodievam teraz pomáhať tlmočiť do tábora v Kútoch,“ vraví. Nemá však veľa priestoru, aby sa nám venoval, obyvatelia tábora alebo policajti potrebujú jeho pomoc.

Stany v tábore, v ktorých je väčšina migrantov, sú jednoducho zariadené. Postele, deky, stôl a ohrievač. Cez deň nemajú veľmi čo robiť, odbehnú si do potravín, vyčkávajú, pofajčievajú, sú na mobiloch alebo si kopú do lopty.

Do mobilu pozerá aj sýrsky utečenec Emir, ktorý si práve četuje so svojím bratom a sestrou. Tí sa už nachádzajú v Nemecku, kde študujú. Vraví, že je na ceste za nimi.

Emir nám ukazuje stan, v ktorom býva. Je tam chladno, ale zmeniť to môže žltý ohrievač, ktorý si Emir plánuje zapnúť až večer. Jeho stan je však takmer prázdny, okrem štyroch postelí v ňom nič nie je.

Z ďalšieho stanu počuť detský krik. Platí, že utečencami sú prevažne mladí muži, no nájdu sa medzi nimi aj ženy s deťmi. „Často počúvam od ľudí argument, že kde sú medzi utečencami ženy a deti,“ hovorí kňaz Moško. „Ale veď je predsa prirodzené, že sa nevydajú na stovky až tisícky kilometrov dlhú púť. Ide najprv muž a zvyšok rodiny príde potom za ním.“

Okrem zdravotníkov a tlmočníka je v plnej permanencii aj koordinátor z civilnej ochrany, ktorý neustále rieši všetko, čo je práve potrebné. „Akurát ideme premiestniť ženy a deti do priestorov starej pošty, ktorá je v staničnej budove,“ hovorí. „Je tam teplejšie a majú tam k dispozícii aj sprchu.“

Ženy a deti zväčša sťahujú z tábora do priestorov starej pošty. Majú tam lepšie podmienky. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Kristus je na tej stanici

„Salam alejkum.“ Tento pozdrav väčšinou stačí na to, aby sa na vás pousmiali, prípadne sa aj prihovorili, hoci ich limituje jazyková bariéra. „Sám som bol prekvapený, čo tieto slová dokážu spraviť,“ vraví farár Moško. „Neberú ich len ako prázdny pozdrav. Škoda, že my v kostoloch tak často hovorievame ‚pokoj s tebou‘, no keď treba podať pomocnú ruku, máme s tým problém. Vravel som aj svojim veriacim, že tu neďaleko našej stanice teraz môžeme zažiť veľmi praktický obrad pokoja.“

Pýtame sa aj na nedávny protest kotlebovcov a ich priaznivcov, ktorí prišli k stanovému táboru a na migrantov primitívne hulákali. „Povedal som to ešte predtým v kostole dosť tvrdo – ‚Kto pôjde na tento protest, bude tam vykrikovať a potom pôjde cez omšu na Eucharistiu, mal by sa zamyslieť nad tým, či neprijíma nehodne.‘ Nejako mi to totiž nesedí. Veď kde by sa postavil v takej situácii Kristus? Na stranu hulákajúceho davu, alebo na stranu úbožiakov?“

Farára mrzelo, keď sa dozvedel, že aj niektorí ľudia z kostola sa na mítingu kotlebovcov zúčastnili. Hovorí aj o tom, ako si niekedy veriaci potrpia na formálne prejavy, no zabúdajú na základné kresťanské prejavy lásky.

Video: Atmosféra v stanovom mestečku v Kútoch

„Riešime, či prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo do rúk. Nemám nič proti tomu prvému spôsobu, no zohnú sa tie kolená aj k núdznemu človeku? Pritom Kristus je teraz prítomný aj na tej stanici. Keď vidím ten rozpor, tak mi je z toho nanič. Ťažko týmto štýlom my veriaci niekoho oslovíme.“

Mnohí podľa jeho slov argumentujú, že islam je agresívne náboženstvo.

„Možno niekedy je, no práve preto ich môže osloviť láska. Keď sa pozriem na týchto ľudí, fakt nemám pocit, že ide o bojovníkov Islamského štátu. Či sa nám to páči, alebo nie, moslimov u nás v Európe bude pribúdať. Súhlasím, že migrácia má byť kontrolovaná, no ak sa totálne ohradíme múrom a budeme v sebe živiť nenávisť, bude to neskôr o to náročnejšie.“

Celé vyjadrenie kňaza Františka Moška pre veriacich v jeho farnosti

Na úvod chcem vyjadriť pochopenie pre to, že máte strach. Pred ľuďmi inej pleti a náboženstva a preto, že sa nám islam spája s Islamským štátom, o ktorom sme veľa čítali. Tiež si myslím, tak ako som povedal aj v kostole, že môžu nastať aj problémy v našom spolužití, ale mám dojem, že veľké predsa boli už aj doteraz, hlavne keď si spomeniem na pandémiu.

Nepodľahnime negativizmu, ktorý niektorí ľudia radi vybudujú z niekoľkých zlých skúseností, naozaj skôr veľmi zriedkavých, a postavia na nich celý svoj postoj a ovplyvňujú ním iných. To by som povedal, že je dosť primitívna zloba, ktorá s pravdou nemá nič spoločné. Ako keby sme my a naše vzťahy boli svetovou výkladnou skriňou príkladného spolužitia. Mne sa to zdá niekedy skôr naopak. Kto bol za posledné týždne v osobnom kontakte s utečencami, urobil si oveľa pravdivejší obraz o nich.

Chcem vás však aj povzbudiť, že ak hľadáte pravdu, už len preto, aby ste neurobili chybu, možno aj hrubú chybu, v tejto situácii, láska nám diktuje ísť a komunikovať. Máte mobily, urobte dve veci (ak vám záleží na pravde). Nájdite si hoci aj len na Wikipédii článok o Sýrii (je dosť obsiahly) a porovnajte si to, čo sa v ňom píše, so situáciou, ktorú máme my za posledných povedzme 50 rokov na Slovensku. A ak máte guráž, pri všetkom tom čase, ktorý dokážeme venovať výdobytkom techniky, nainštalujte si prekladač, možno aj hlasový, zo slovenčiny do arabčiny. A nebojte sa nejakého Sýrčana zastaviť na ulici a s úctou ho pozdraviť „Sallaam aleikum“ – Pokoj s tebou. Je to prvá dobrá veta, ktorá ich presvedčí, že máte záujem o nich a ich situáciu. Ale treba to myslieť úprimne.

Na záver úvodu: „Alláh akbar“ nie je pokrik bojovníka zoskupenia Islamského štátu, aj keď bol veľakrát aj takto, nazvime to, zneužitý, ale možno sa Sýrčan práve ide modliť a modlitbu začal slovami: „Boh je veľký!“, niečo ako my, keď povieme: „Otče náš…“

Sme kresťania. Možno je presnejšie a pravdivejšie povedať „len“, že sme pokrstení. Naše náboženstvo je nazývané aj náboženstvo lásky. Lebo: Boh je láska, Kristus je láska a my chceme žiť a nasledovať ho v láske.

Neviem, či politici a tí, čo majú nejakú vážnu zodpovednosť, robia všetky rozhodnutia zodpovedne a múdro, resp. neviem vždy celkom rozlíšiť, ktoré z ich rozhodnutí sú zodpovedné a múdre a ktoré nie sú, ale naisto viem, že nepomôcť núdznemu človeku, keď ma žiada o pomoc, je vážnym prehrešením sa voči láske.

Myslím, že je veľké protirečenie dojímať sa nad hrôzami a obeťami holokaustu, odsudzovať Putinov režim pri pohľade na telá mŕtvych civilistov v médiách a zároveň nadávať migrantom a utečencom z vojnami zbedačenej Sýrie do čvargy, ktorá nech si ide kade ľahšie.

Nehľadám dôvod, prečo im pomáhať, lebo dva dôvody sú úplne jasné. Ľudský súcit a kresťanská láska.

Divím sa, koľko ľudí dokáže aj v tejto skúške lásky podľahnúť politickým manipuláciám a dôvodom pre hriešne konanie i nekonanie, a sme to aj ľudia z kostola.

Považujem za zvrátenosť, ak riešime ako najväčší problém našej katolíckej viery, či podávať alebo nepodávať Eucharistiu do rúk či do úst, či po stojačky alebo si kľaknúť, a zároveň, keď si treba kľaknúť pred chudákom, tak si nájdeme dokonca „zbožný“ dôvod, prečo to neurobiť.

Nakoniec, znie mi to až ako rúhanie, keď kresťan znevažuje a zosmiešňuje kresťana, ktorý umýva a obväzuje rany na nohách chudáka. To akoby zosmiešňoval samého Krista, ktorý umýva apoštolom nohy a pýta sa: „Chápete, čo som vám urobil?“ … nechápeme… To akoby znevažoval Boha, ktorý sa v pokore skláňa k človeku a potom vstáva, lebo to bol len prvý krok na krížovej ceste. A okolo sa smejú pokrstení veriaci. V celom tom všetkom mňa osobne tento hriech pohoršil najviac.

Považujem celú túto situáciu zároveň za dar milosti pre našu farnosť, ale aj za čas triedenia duchov. Veď čo ste čakali? Že kresťan pôjde okolo a bude len potriasať hlavou? Nič neurobí, len sa pozrie, ak vôbec, prejde okolo a bude sa tváriť, že problém tu nie je, alebo – treba sa ho zbaviť, tak ako niekedy odkladáme starých ľudí do starobincov? To má robiť kresťan? Považoval by som ho za náboženstvo farizejov. Ľudia, ktorí pomáhali, robili len to, čo bolo treba robiť. Nič viac. Nenadávali vláde, samosprávam ani starostom. Ak sa médiá pýtali na ich prácu, odpovedali nie preto, aby sa tým chválili a mojkali, akí sú úžasní, lebo robia charitu. Aj to sme už videli, lebo sme si zvykli príliš na dostatočnú zásobu „lajkov“, a potom sa nám stane, že keď ich je dostatok, tak robíme, keď nedostatok, tak rezignujeme. Nie. Dôvod je len súcit a kresťanská láska. Nič viac a nič menej.

Poďme a naučme sa čo znamená: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“

Napokon vás chcem povzbudiť, aj keď je skutočné kresťanstvo boj a výstup na horu Karmel, v tejto situácii mám zvláštnu istotu, akú som ešte doteraz asi nemal nikdy, že Pán Boh chce od nás, aby sme týchto ľudí neobišli, ale pre Božiu lásku im pomohli. Inak nám hrozí, že to prejde Kristus okolo a my ho zasa odignorujeme a zavrieme si ho len do kostola. Teraz je „prítomnejší“ v Kútoch na stanici.

Utečencov riešia aj mimo Kútov

Aj keď Záhorie je počtom migrantov zasiahnuté najviac, utečencov v menších počtoch evidujú aj v ďalších prihraničných oblastiach. Cez obce na Považí prechádzajú migranti už len sporadicky. Zväčša však nelegálne, tvrdí Michal Ondrička, starosta Lysej pod Makytou, obce pri Púchove.

„Prevádzači ich vysadia v lese a utečenci potom blúdia,“ povedal Ondrička. Ak migrantov objavia v obci, sú zväčša dezorientovaní v priestore. Ondrička však hovorí, že v obci nemajú nájomné obecné byty ani funkčnú ubytovňu, preto by bol s ich ubytovaním problém.

Naopak, na Kysuciach v obci Makov majú v prípade potreby priestory k dispozícii. Zriadili ich počas pandémie koronavírusu. Dosluhujúci starosta Martin Pavlík uviedol, že v nich vedia dočasne uchýliť migrantov, no priestory zatiaľ využívať nepotrebujú.

Kontroly na hraniciach s Českom označil Pavlík za rýchle, no obťažujúce pre ľudí, ktorí do Čiech dochádzajú za prácou.

Na menšom cestnom hraničnom priechode Horné Srnie/Brumov-Bylnice pred časom zastavili prevádzača, ktorý sa snažil do Česka zaviezť pätnásť sýrskych občanov. „Slovenská strana neurobila nič,“ sťažuje sa miestny službukonajúci český policajt. Česi v tomto prípade zamedzili vstup migrantom do svojej krajiny a poslali utečencov späť na Slovensko.

„Dostali papier, že ich nepúšťame, a povedali sme im, kadiaľ sa vrátia. Po ceste si trhali jablká, aby mali jedlo. Je len otázkou času, kedy začnú kradnúť,“ upozorňoval český muž zákona.

Popadané jablká, ktorými sa migranti stravujú. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Hraničný priechod Horné Srnie/Brumov-Bylnice. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

S migrantmi mala skúsenosť aj obyvateľka prihraničnej osady Liešna, ktorá je súčasťou obce Drietoma neďaleko Trenčína. Ráno okolo štvrtej videla po ceste bežať skupinku asi 30 migrantov. „Išli klusom. Tie decká vyzerali zničene, matky ich vliekli ako ‚kočence‘,“ povedala. Túto skúsenosť opísala aj polícii, ktorá ju ubezpečila, že si bude dávať na podobné prípady väčší pozor.

Hliadky vo vlakoch

Minister vnútra Roman Mikulec, ktorému opozícia vyčítala riadenie migračnej krízy, a preto sa ho minulý týždeň v parlamente pokúšala odvolať, povedal, že česká a slovenská polícia sa dohodli na spoločných hliadkach, ktoré majú zabrániť nelegálnej migrácii. Dodal, že policajti sa prioritne zamerajú na vlakovú dopravu.

Migrantov odchytávajú policajti na prvej českej vlakovej stanici v Břeclavi. Hŕstka českých policajtov a colníkov sa vždy pred príjazdom vlaku zo Slovenska rozdelí tak, aby minimálne dvaja kontrolovali jeden vagón.

Stihnú tak relatívne rýchlo prezrieť všetkých cestujúcich bez toho, aby mal spoj dlhé meškanie.

Dvaja policajti vstupujú do vozňa skontrolovať cestujúcich. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Ak nejakého utečenca zadržia, presunú ho na registračné miesta, kde migranti absolvujú identifikáciu.

Ak ide o vojenského utečenca, ktorý je v rámci európskeho práva nevyhostiteľný, dostane takzvaný výjazdný príkaz a Česko musí opustiť do 30 dní. Prídu si tak kúpiť ďalší lístok na vlak a zvyčajne putujú ďalej do západnej Európy.

Zamestnankyňa českého železničného dopravcu spoza okienka hovorí, že na stanici v Břeclavi nemajú s migrantmi problémy. „Len sa im predá lístok a idú ďalej,“ povedala pani v uniforme a spresnila, že párkrát sa stalo, že utečenci boli v sprievode bezpečnostných esbéeskárov. „Inak sú nekonfliktní.“

Aký je osud migrantov na Slovensku?

Podľa zákona o pobyte cudzincov je cudzinecká polícia povinná každého nelegálneho migranta zadržaného na území SR (aj tých, ktorých nám vráti ČR) administratívne vyhostiť podľa zákona o pobyte cudzincov. Len v prípade ak sa po zadržaní cudzinca zistí, že existujú zákonné prekážky administratívneho vyhostenia upravené v zákone o pobyte cudzincov, musí cudzinecká polícia administratívne vyhostenie zastaviť.

Čo sa týka nelegálnych migrantov zo Sýrie, na základe stanoviska EÚ momentálne existuje prekážka ich vyhostenia – stále prebiehajúci vojnový konflikt, a preto je každé administratívne vyhostenie do Sýrie zastavené. Následne sa takáto osoba podrobí snímaniu daktyloskopických odtlačkov a fotografovaniu do informačného systému, aby nedochádzalo k zámene osoby. Zároveň ide o preverenie, či sa nejde o osobu, ktorá by predstavovala hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť SR a EÚ.

Ak osoba nepredstavuje hrozbu, tak podľa zákona o pobyte cudzincov má možnosť zotrvať na území SR (naďalej je však v postavení nelegálne sa zdržiavajúcej osoby). Zotrvanie na území SR je možné až do odpadnutia prekážok administratívneho vyhostenia. Umiestnenie takejto osoby do utečeneckých táborov nie je možné, nakoľko neexistujú zákonné dôvody na zaistenie osoby do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov upravené v zákone o pobyte cudzincov. Zároveň nakoľko nežiadajú o azyl na území SR nie je možné ani ich umiestnenie do záchytných utečeneckých táborov migračného úradu MV SR.

V prípade cudzincov z iných štátov ako Afganistan alebo Sýria, ktorých je možné administratívne vyhostiť, cudzinecká polícia rozhodne o ich administratívnom vyhostení. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení buď určí lehotu na vycestovanie a následne cudzinca prepustí (ten je povinný opustiť územie SR a Schengenu do lehoty určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení), alebo lehotu na vycestovanie neurčí a rozhodnutie o vyhostení vykoná. V takom prípade bude následne cudzinec zaistený a umiestnený v útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove alebo Sečovciach, kde bude umiestnený až do vykonania administratívneho vyhostenia mimo schengenský priestor.

Zdroj – Ministerstvo vnútra SR